Peter Bartoš je žijúcou legendou česko-slovenského konceptuálneho umenia, jedným z posledných očitých svedkov mnohých kľúčových udalostí našej vizuálnej kultúry 20. storočia. Možnosť rozprávať sa, či skôr počúvať Petra Bartoša sa v priebehu roka vyskytuje príležitostne. Nemá korešpondenčnú adresu, nedá sa zastihnúť telefonicky; nie je na sociálnych sieťach, nevlastní účet na instagrame ani Facebook messenger. Nejde však len o zložitosť nadviazania priameho kontaktu s umelcom. Je to najmä ťažko uchopiteľná podstata Petra Bartoša, určená v prvom rade totalitou jeho umenia, organicky prerastajúceho každodenný život. Súhlas umelca s rozhovorom sa stal osobnou výzvou – ako uchopiť koncepciu rozhovoru, ale rovnako aj ako zvládnuť samotného umelca. Napokon som sa priklonila k jednoduchej stratégii. Rozhovor som poňala ako sprostredkovanú možnosť pre Bartošových kolegov, spolupracovníkov či kunsthistorikov položiť umelcovi otázku, na ktorú nemusia počúvať jeho odpoveď.

Otázky, ktoré sa podarilo zozbierať vytvorili hlavné okruhy tém nášho rozhovoru – o prírode (Zuzana Bartošová, Michal Studený), o maľbe (Ján Abelovský, Monogramista T.D) o scéne (Aurel Hrabušický, Vlado Havrilla), o putovaní (Katarína Bajcurová) a o živote.

Toto je úryvok rozhovoru s autorom, ktorý nájdete v celej dĺžke v aktuálnom vydaní magazínu o umení 365°.

 

Zuzana Bartošová: Ako sa formoval Tvoj záujem o živú prírodu? Čo ťa na živej prírode (na zvieratách) ako dieťa, ako dospievajúceho chlapca, fascinovalo? Vyrastal si v meste, kde konkrétne, k akým miestam – predpoklad je, že na vidieku, v konkrétnom priestore a čase – sa zrod tohto záujmu viaže?

Peter Bartoš: Musím začať tak ako s mojou sestrou, úplne otvorene. Neoficiálne. Keď som ešte nevedel ani dobre hovoriť, mama to tak spomínala, pozeral som sa oknom a hovoril „už je jaro, už je jaro“. Okno sme mali do záhrady, veľkej záhrady na Pražskej. Ja som z Prahy prišiel a na Pražskej býval. Bol to zázrak, lebo predtým sa tá ulica volala Lamačská. Keď sa blížila ruská armáda, otecko nás poslal k starým rodičom až do západných Čiech, do Domažlíc. Tam ma aj oslobodili Amerikáni, ale nechcem hovoriť o politike. Po vojne sme sa vrátili späť do Bratislavy. Ale tu to bolo stále nebezpečné. Do školy nás musela vodiť slúžka, aby sme nestúpili na míny. Asi vtedy, potom ako som zažil vojnu a videl tú povojnovú situáciu; sa mi bohužiaľ, dvihol odpor k tejto pseudocivilizácii. Neskôr som si uvedomil, že tieto vojny sú vôbec vo svete strašné. Vždy som inklinoval k prírode, aj keď som mal mesto rád. Za slovenského štátu sme prišli do Hýb, začal som teda v Hybiach, na dedinke. Tam som chodil aj cez prázdniny. Ani nie Tatry. Tatry sú krásne, ale ja som mal rád priamy dotyk s prírodou. Často sme chodili do Domažlíc, na huby… tá príroda mi učarovala. Tak to by bol ten základ, to najdôležitejšie. 

Peter Bartoš - V našom čase I. (2007), Galéria umenia Ernesta Zmetáka, GNZ

Peter Bartoš - V našom čase I. (2007), Galéria umenia Ernesta Zmetáka, GNZ

Nina Gažovičová: Ako ste sa dostali k holubom? 

Peter Bartoš: To bolo veľmi jednoduché. Otecko chodil na poľovačku. Ale mamička v tomto bola veľmi múdra a hovorila mu, aby ma tam nevodil. A naozaj to bolo múdre, lebo keď mi dal zastreliť zajaca, mohol som mať štrnásť rokov, zajačik to dostal len do zadných nôh a tak plakal ako dieťa. Ja som ho mal zabiť a nechcel som. To bol pre mňa šok. Potom otec povedal, že kúpi najlepšieho poľovníckeho psa. Tak sme si vyhliadli Airedalského teriéra. Lenže sme zabudli, že to majú maharadžovia na tigrov a v Rusku tiež je dosť rozšírený na medveďov. To bol taký pes na poľovačku, že keď videl zajaca, už sme ho ani nechytili. A tak chudáčik aj zahynul. Jedno ráno v nedeľu, pes vbehol pod auto a bol mŕtvy. Ďalší šok… Povedal som si, že ja už psa asi nebudem chcieť. Otec sa vtedy rozhodol, že keď mám tak rád tie zvieratá, že ma zavedie k jednému holubárovi. Tak som začal chovať holuby.

Peter Bartoš - Holuby (1970-2003), Soga - aukčná spoločnosť

Peter Bartoš - Holuby (1970-2003), Soga - aukčná spoločnosť

 

Nina Gažovičová: A kde žil ten holubár?

Peter Bartoš: Bolo to kúsok, pod stanicou. Tam boli ešte také malé domčeky. Vysvetľoval mi rôzne plemená, ich zložitosť. Na začiatok mi dal prírodnejšieho holuba Moravského pštrosa, to je taký obyčajnejší, nie veľmi prešľachtený. Taký dvorový. Tak to začalo. Keď som mal ešte len jedného holúbka, samičku, bývala u nás na WC, ale tam špinila. Tak som ju dal na povalu, kde tiež jeden chlapec choval holuby, k ostatným… Tam sa pokrížili a tak som pozoroval, čo z toho vzniká. Tých krížencov som potom dal do jedného JRD, veľmi zaujímavé boli. 

 

Zuzana Bartošová: Kto bol pri tom prítomný, kto bol príkladom, vzorom?

Peter Bartoš: Umelecká priemyslovka bola pre mňa veľkým šťastím. Mal som výborných profesorov, vychovaných ešte za prvej republiky. Musím spomenúť, čo aj teraz hovorím súčasným, a aj tým, čo robili Biely priestor a aj to pochopili. Profesor Fikari: „Podívejte se na tou krásnou bílou plochu, jak je krásná bílá a dejte velký pozor, aby ste ji nepokazili.“ Toto ma fascinovalo a toto som si vždy aj pripomínal. Keď už som robil rôzne veci – raz som sa díval na to, raz na to, vždy som sa k tej bielej vracal. To nie je nič, tá čistá biela je čosi, na čom vždy môže niečo od začiatku vznikať. Ako náhle je tam už niečo, a musíte to prerábať alebo opúšťať, niečo, na čo ste veľmi nabehli, vždy sa dá vracať k tomu vzniku, k tej bielej ploche, k tým Prvodotykom. Takto ma to fascinovalo. To je odpoveď mojej sestre – nič zo súčasného umenia, Yves Klein to vtedy ešte nevypovedal, bolo síce hnutie Zero, ale ten Fikari!
Tak to som asi mojej sestričke povedal všetko…

Peter Bartoš - Konceptuálne tvarovanie architektúry ZOO (1987), Slovenská národná galéria, SNG

Peter Bartoš - Konceptuálne tvarovanie architektúry ZOO (1987), Slovenská národná galéria, SNG

Peter Bartoš - Ekologický koncept výbehov lesného prostredia ZOO (v spolupráci špecialistov), 1984, 	Slovenská národná galéria, SNG

Peter Bartoš - Ekologický koncept výbehov lesného prostredia ZOO (v spolupráci špecialistov), 1984, Slovenská národná galéria, SNG

 

Michal Studený: Ako vyšľachtil svojho holuba?

Peter Bartoš: Keď začala tvrdá totalita a ja som už robil Prvodotyk a ďalšie veci, vedel som, že sa to nebude dať nikde vystavovať, tak som sa sťahoval viac do súkromia. Samozrejme, stále som chodil na výstavy holubov, sledoval som to. Keď začala totalita, bol som raz na jednej putovnej výstave. Bola tam vystavená Orientálna sofk a, ja som také holuby dovtedy nikdy nevidel – má úplne kratučký zobáčik, holé bruško a žabó – úplne ako živá plastika. A tak som si túto holubičku kúpil. Len potom som mal problém, čo jej dať do páru, lebo som sa dozvedel, že ona nemôže odchovať mláďatá, lebo je to tak prešľachtený holub, že jej mláďatá musia drasticky zabiť iné, to čo robí kukučka. To ma šokovalo. Tento holub je zo starých kultúr, niekde z Indie pochádza. Sú aj iné sofky – indická, myslím že aj talianska, africká. Táto mala aj zvláštnu farbu – krásna bola. Tak som si povedal, že ju musím zregenerovať – to, čo ľudia sebecky, kvôli estetike pokazili. A že si zoženiem niekde skalného holuba a s ním ju spárim. Išiel som za jedným úžasným genetikom, on sa aj v slovníku píše ako zakladateľ ekológie na Slovensku. A on mi povedal, že keby som dal skalného holuba, bude sa to vracať späť k primitívnemu. Túto zdravotnú službu mi urobí aj poštový holub. Začal som preto s poštovým. Nebolo to pôvodne šľachtenie, ale skôr regenerácia, späť k pôvodnej prírode. 

 

Nina Gažovičová: A aj deestetizácia?

Peter Bartoš: Aj keď ho potom nazvali esteticky… Pozor, aj profesor Ferianc, čo bol úžasný odborník na holuby, ma upozornil, že ešte lepší by bol názov Slovenský ušľachtilý holub. Ale keďže mi nešlo ani tak o šľachtenie, ale regeneráciu, aj tá forma bola potom rôzna. Lebo chovatelia, už keď aj vystavovali, tak sa nedohodli na forme – podobne ako v politike na Slovensku. Jeden chcel, aby holuby vysoko lietali, iní ich chceli na mäso, teda aby boli väčšie. Už som dokonca mal aj uznanie na výstave, bol jeden taký holúbok. Ale potom, niežeby som rezignoval, ale museli sa aj tí chovatelia dohodnúť na forme… 

 

Nina Gažovičová: Koľko trval celý ten proces? 

Peter Bartoš: Začalo to na začiatku totality. A končilo to, vlastne trvá to až doteraz. Ešte sú nejaké tie holúbky. Ale už potom nebolo ako – ostala len samička. A vlastne ani neviem, či tí chovatelia majú aj niektorých tých potomkov. Fotografi e ešte sú. Poslal mi ich jeden, čo mal poslednú holubičku, ale nevedel čo k nej má dať. 

Peter Bartoš - Leťte (1967), Slovenská národná galéria, SNG

Peter Bartoš - Leťte (1967), Slovenská národná galéria, SNG

 

Nina Gažovičová: Aký je teda oficiálny názov vášho holúbka? 

Peter Bartoš: Bratislavský holub estetický. Predsa len som trošku v tom zlyhal. Oni to nechceli, posmievali sa tomu, že to nie je umenie. Pozor, na východe je ikebana. Tie východné civilizácie nemajú také obmedzenia – je to určitá estetika. Strom ako šľachtia a strihajú alebo vypestujú. Alebo ruže. To je vypestované. Krása ruží je vlastne umelá. Tá estetika je umelá. Tak som potom predsa urobil takú chybu, že som ho nazýval estetický, aby som ich presvedčil, že je to naozaj estetické, lebo samozrejme, ja som to chcel estetické. Ale profesor Ferianc bol veľmi múdry. On ho nazval ušľachtilý. To je viac. Tam naozaj ide o ten vzťah. Lebo ja som chcel, aby ten holub nebol nejako extrémny, ale aby ho človek mohol chovať pre radosť. Ako keď má niekto nie obrovského psa, ale také plemeno, čo by bolo vyšľachtené pre radosť. Nechcem o tom už hovoriť, ale takisto som mal projekt na plemeno psa.

 

Nina Gažovičová: Naozaj?!

Peter Bartoš: Áno, mám aj také. Poliakom som dal najmenšiu variáciu. Potom mi poradil ten, čo vyšľachtil českého teriéra, že bola troška chyba, že som dal do toho veľa plemien, že stačia dve. Chcel som takého psa pre radosť. Niekedy sa objavia takí kríženci, ktorí nie sú ani malí ani veľkí. Niekedy sa to podarí. Preto sú tie plemená, aby si človek mohol vybrať, keď chce napríklad psa na obranu, pre radosť alebo do bytu… Tam som už potom ale nepokračoval. 

 

Zuzana Bartošová: Prečo si si vybral práve neskôr holuba ako médium svojej tvorby?

Peter Bartoš: Musím sa priznať, že toto pokladám za taký hriech. Vždy človek má niečo, na čo sa upína. Práve pohanské náboženstvá sa upínali na nejaký vrch alebo strom. Keďže ja som bol na tú prírodu a keďže Slovensko bolo také ateizované a ja už len taký slabý luterán, tak som si povedal, nech je aspoň také čisté zjednotenie – ten holub je nakoniec taký nevinný, mierový. Nie je v ňom nič útočného – ako u vlka alebo u nejakých dravcov. A je tam ešte niečo zaujímavejšie – holub žije len v pároch, vždy sú ako manželia. Preto, lebo som si myslel, že možno z tých zvierat je taký najčistejší. 

Peter Bartoš - V našom čase II. (2007), Galéria umenia Ernesta Zmetáka, GNZ

Peter Bartoš - V našom čase II. (2007), Galéria umenia Ernesta Zmetáka, GNZ

 

Nina Gažovičová: Ako prebiehalo samotné kríženie?

Peter Bartoš: Ten prvý kríženec s poštovým bol zvláštny. Taká karikatúra. Volali sme ho holobruško, mal holé bruško. Úžasne krotký bol, chodil vždy cez okno. Ale ešte som ho nemohol vystavovať, lebo by sa mi boli smiali. Tak som tie holuby dával chlapcom, aby ich chovali. V takom veku je to veľmi dôležité, keď má chlapec alebo dievča jedenásť rokov, skôr desať, je to aj také výchovné. Oni to prijímali, lebo ja som to nemohol potom šľachtiť len na terase. Tento holobruško – keďže som u neho chcel udržať letové vlastnosti, dal som mu Budapeštiansku vysokoletku. To je taký holub, ktorý letí do neviditeľna, keď sa vypustí. On nemá orientáciu na póly, ale na stred zeme, čiže letí úzkou špirálou do neviditeľna. Bojí sa z nej vybočiť. Zmizne, až ho nie je vidieť. Tak to musí byť. Menej letové lietajú do bodky a tie najletové úplne zmiznú. Tam ich potom chytia horné vetry. Niekedy sa vrátia, niekedy nie. Toto ma fascinovalo. Že to vyšľachtili národy biblické na Blízkom východe, nie je náhoda. Po Dunaji sa potom dostali až do Budapešti. 

 

Nina Gažovičová: A proces uznania plemena?

Peter Bartoš: Počas trvania Dunajskej výstavy, som mal v Klube výtvarníkov prednášku a potom som povedal, že to pokračuje na výstave holubov, kde aj profesor Ferianc hodnotil tohto môjho holúbka, mal 92 bodov. Bola to medzinárodná výstava, dunajská, z dunajských štátov. Hoci to nebolo ešte uznané plemeno, ale pokusný chov, tak tam, aby som neklamal, nie desať, ale viac ako osem chovateľov ho už vystavovalo – toto pokusné plemeno. Ja som to potom vždy od týchto chovateľov zapožičal. Keď už to bolo na uznávaní, tak sme išli v noci po tých chovateľoch, nákladným autom a po tme sme dôverovali, akých holubov ten chovateľ dá. A keď sme to potom do Nitry doniesli, tak boli rôzne tie holuby. Takže plemeno nemohlo byť uznané, lebo každý chovateľ si to už potom prispôsoboval na svoj spôsob. Ja sa dokonca pamätám, keď som nakreslil toho prvého holuba, tak Rudo Fila, ja som si ho veľmi vážil, vtedy robil abstrakciu, on mi vyčítal, že naraz robíš realizmus. Ale ja to musím nakresliť, tak ako to majú šľachtiť. A on, že keby som to urobil aspoň ako Zrzavý. Ale nie, ja to musím urobiť presne, ako architektúru. Najväčšie šťastie som mal v tom, že keď mi dali prekresliť dve plemená, ktoré sa veľmi podobali, aby boli odlíšené. Košický letúň a Slovenský letúň – strašne sa podobali – tak ja som vybral takých jedincov, ktorí mali viac typické odlíšenie – tak predkreslil som im to a ďakujú mi, že ich potom podľa toho šľachtia. Ja som to trocha tak prehnal a oni sa snažia to odlíšiť. Takže už obe plemená sú uznané, ale to nie sú moje plemená, to sú týchto chovateľov.

Peter Bartoš - Strom rastie (2007), Galéria umenia Ernesta Zmetáka, GNZ

Peter Bartoš - Strom rastie (2007), Galéria umenia Ernesta Zmetáka, GNZ


Pokračovanie rozhovoru nájdete v magazíne o umení 365°