Ležiaca Tahiťanka

Vlastným menom Eugène Henri Paul Gauguin bol jedným z hlavných predstaviteľov postimpresionizmu. Pracoval ako maklér v Paríži a v Kodani a vo voľnom čase maľoval ako maliar-amatér. Priatelil sa a tvoril spolu s Camille Pissarom, Paulom Cézannom a Vincentom van Gogh. Po rokoch „maliarskych“ pobytov na Martiniku, v Bretónsku (Pont Aven a Le Pould) a v Provensálsku (Arles) odišiel v roku 1891 – finančne strádajúci a frustrovaný nedostatkom uznania – hľadať na Tahiti „nový mýtus“. 

Jeho „útek“ do exotiky znamenal predzvesť novej vlny v umení, ktorá našla štýlotvorné podnety v živote a v umení tzv. primitívnych národov. Gauguin naplno rozvinul toto úsilie v drevorezoch a drevorytoch v snahe uplatniť princípy vlastnej maľby. Ľudské postavy a tropickú vegetáciu vyrezal vo voľnej kompozícii, ktorá odráža umelcovu predstavu o mytologickom raji v „primitívnom exotickom prostredí“, rustikálnou, naivizujúcou výtvarnou formou v duchu jeho „nového mýtu“. Kolekciu jedenástich Gauguinových grafík z Tahiti vlastní Národná galéria v Prahe (získala ju v roku 1923). Štočky z nich sa zachovali vďaka generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, ktorý ich našiel na Tahiti a spolu s jeho pozostalosťou boli privezené z Paríža do Československa v roku 1920. 

Odtlačky – novotlače sa neskôr dostali sprostredkovane na Slovensko. Dnes patria k významným dielam zbierkových fondov Slovenskej národnej galérie, Slovenského národného múzea v Martine a Šarišskej galérie v Prešove. Bolo to hlavne
zásluhou Karola Vaculíka, vtedajšieho riaditeľa SNG (1952 – 1970). Gauguinove drevorezy a drevoryty boli pri zrode dejín moderného umenia, štýlov, hnutía smerov, ako boli nemecký expresionizmus, francúzsky fauvizmus a kubizmus, umenie ruských avantgárd a pod.

Katarína Čierna ● katalóg k výstave Medzi selankou a drámou – príbeh zbierky insitného umenia v SNG