Bez názvu

Lehockej kresby, objekty a inštalácie unikajú akýmkoľvek pokusom o analýzu a sú tým (u nás pomerne vzácnym) druhom umenia, ktoré neguje pokusy o ukotvenie v určitom  štýle alebo tradícii.

Možno povedať, že Lehocká už niekoľko desaťročí  konzistentne rozvíja svoj umelecký program, alebo lepšie, že jej program je vlastne jediným časovo  a priestorovo rozprestretým dielom, ktoré autorka asociatívnym a intuitívnym spôsobom priebežne spriada, vrství či  rozvetvuje. Pomalosť vzniku jej objektov, intuitívnosť  uvažovania a organickosť  tvarov nás môže naviesť  k asociáciám s feminizmom, resp. archetypálne ženským vnímaním a tvorením sveta.

Pri práci používa rozmanité sochárske, textilné a maliarske techniky, ale žiadna z nich Lehockú nedefinuje. Vo výsledku totiž jej hlavnou charakteristikou je stvárnenie, naplnenie či oživenie priestoru, v ktorom sa jej diela (spravidla priestorové inštalácie) nachádzajú.

Alexandra Tamásová ● Text k výstave Motýľa Nekúpiš, Slovenská národná galéria 2021