More

Mezičasom už legendárny obraz More je výsledkom úsilia o prekonanie obvyklého dualizmu pojmu a zobrazenia. Predstavuje vývojový medzičlánok v úsilí o konceptualizáciu maľby – autor sa snažil o to, aby slovo, konštrukcia zo znakov, nezávislých od reality, predsa len nejako realitu obsiahla, vtiahla ju do spôsobu „textácie“ obrazu. Slovo sa stalo telom, na kollerovský spôsob.

J. K. chcel vedome „svet vyjadrovať zároveň pojmami a obrazmi“. Vychádzal z kubistickej multiaspektovosti zobrazenia, ale pridal k nej „hľadisko pojmové, vizuálno-textové“. Ak ešte triptych Oznamovacia tabuľa (Mesto) predstavuje jednotlivé fázy vzniku moderného mesta a zároveň premenu hmotnej skutočnosti na pojem, obraz More je známejší a viac oceňovaný, zrejme aj preto, že je koncepčne jasnejší a výtvarne viac suverénny.  Autorov zámer „stelesnenia pojmu“, hľadania akejsi strednej cesty je tu zrejmejší.

Podľa Piotra Piotrowského Koller uskutočňuje „prevratnú kritiku“ modernistického obrazu, keď „vnáša napätie medzi maliarske gesto a písanie litier“. Umelec tým, že vyvoláva „napätie medzi dielom umenia a skutočnosťou, zavrhuje autoreferenčnosť modernistického obrazu“.

Obraz More je jedinou zachovanou maľbou, v skutočnosti však nie je ojedinelý. Existuje celá séria väčšinou tušových kresieb (jedna z nich je v zbierke SOGA), ktoré sú vytvorené v podobnom duchu – predmetné zobrazenie je zároveň pojmovým označením. J. K. vytvára zvláštny druh kaligrafie, akýsi konceptuálny kaligram, ktorý svojou ambivalentnou, preňho tak typickou, je možno originálnejší než jeho neskoršie, čisto textové, viac konceptuálne maľby z mladšej série Anti-obrazy. Lenže aj tie sa odlišujú od obdobných diel Kollerových euroatlantických kolegov (napr. Edward Ruscha, John Baldessari, Lawrence Weiner), ktoré takisto uplatňujú konceptuálny prístup v médiu maľby alebo problematizujú princíp obrazu. 

Aurel Hrabušický ● Antimúzeum Júliusa Kollera