Petržalský park

Sebastian Majsch

Prvý skutočne verejný mestský park v Prešporku vznikol už v rokoch 1775 – 1776, za čias panovania Márie Terézie a tunajšieho miestodržiteľstva jej zaťa, kniežaťa Alberta Sasko-Tešínskeho, pričom mu patrilo viacero prvenstiev: okrem doby vzniku a funkcie aj skutočnosť, že park nebol založený panovníkom či súkromnou osobou, ale mestom. Podľa tohto kritéria išlo dokonca o najstarší verejnosti určený areál v habsburskej monarchii.5 A hoci inšpiráciou boli viedenské parky Prater (resp. Volksprater, založený roku 1766) a Augarten (1775), ktoré boli zriadené resp. sprístupnené verejnosti – publico – Jozefom II., oficiálny postup prešporskej mestskej rady sa prejavil aj v tom, že za účelom založenia parku bola zriadená dočasná Mestská okrášľovacia komisia (Stadt-Verschönerungs-Kommission), ktorá celý projekt riadila.

Park založili na pravom brehu Dunaja v nive zvanej Brucken Au (resp. Bruck Au, Mostová niva) podľa prístaviska takzvaného lietajúceho mosta. V podstate však išlo o ostrov obklopený troma ramenami Dunaja, ktorý patril mestu. Tento pozemok poskytoval dostatočne veľký priestor, hoci na druhej strane bol aj napriek aktuálnemu budovaniu hrádzí stále považovaný za záplavové územie s malými možnosťami iného využitia. Promenádne trasy naplánovali ako sústavu cestičiek tvoriacich osemramennú hviezdicu s ústredným priesečníkom, podľa ktorej dostala pomenovanie Hviezdicová aleja (Sternallee). Priesečník s kruhovo akcentovaným ohniskom so stromom uprostred sa nazýval Hviezdica (Sternpunkt). Jednotlivé aleje, vytvorené v podstate ako prieseky v pôvodnom poraste, sa od seba líšili prevažujúcimi druhmi stromov respektíve stromami vysadenými pri mačinových lavičkách na ich začiatku, teda blízko Hviezdice, a podľa nich dostali aj pomenovanie – jelšová (jelša sivá), javorová, vŕbová, opäť jelšová (jelša lepkavá), brestová, topoľová (topoľ osikový), jaseňová a ďalšia topoľová (topoľ biely). Celý parkovo upravený priestor bol obohnaný zemnou hrádzou ako ochranou proti záplavám.

Prechádzka po parku však akoby ešte nebola dostatočným lákadlom pre jeho návštevníkov. Vplyv viedenského Prátru, rovnako i barokovo-rokokovej tradície, sa okrem hviezdicovitého trasovania alejí prejavil aj v „doplnkovom vybavení“ areálu drobnými, takpovediac štafážnymi stavbami a zariadeniami na poskytovanie pohostenia. Boli známe pod názvami dlhá panská tabuľa, okrúhla panská tabuľa, pustovňa (Einsiedlerey), mačací stolček či rondely, a boli umiestnené vo „vnútri“ lesíkov, alebo tzv. Stan pohostenia (Tracters Zelter) situovaný pri najdlhšej diagonále neďaleko Hviezdice. Pôvodne tu stál len mestský hostinec, ktorý patril k mostu a spomína sa už v prameňoch zo 17. storočia.

Počas takmer dvojročného snemovania uhorských stavov v rokoch 1825 – 1827, prvého od roku 1813, došlo k obnove medzičasom spustnutej promenády v Brucken Au, ktorá bola poškodená v dôsledku napoleonského obliehania mesta v roku 1809. Podnetom k obnove bolo veľmi pravdepodobne už postavenie loďkového (pontónového) mosta pri príležitosti korunovácie Karolíny Augusty (štvrtej manželky cisára Františka) v roku 1825, ktorý uľahčil príchod hostí do mesta a zároveň ako prvý stály most cez Dunaj po veľmi dlhej dobe zvýšil aj dostupnosť petržalského parku.

V koncepcii jeho alejí sa v podstate nič nezmenilo – najvýraznejšie úpravy vykazovalo nábrežie – obnovené a doplnené boli predovšetkým vybavenie a infraštruktúra. Najprv vzniklo neďaleko mosta Kasíno, v ktorom sa dal hrať napríklad aj biliard, o kúsok ďalej, bližšie k brehu, zasa kaviareň Aukaffee postavená v klasicistickom slohu. Napokon v roku 1828 postavili takzvanú Arénu, objekt určený na príležitostné predstavenia pod holým nebom, aké sa stavali v podobných areáloch, napr. kúpeľných. Podľa dobového prameňa boli súčasťou vybavenia parku aj drevené stánky, kde sa v lete predávalo jedlo a nápoje a okolo ústrednej Hviezdice (Sternpunkt) boli rozmiestnené kolkové ihriská, lavičky, stoly a hojdačka zavesená medzi dvoma vysokými stromami.

Petržalský mestský parku bol neskôr známy aj pod zľudoveným pomenovaním Aupark, ktoré pretrvalo aj zánik monarchie. No nezmenil sa len jeho názov. Geometrizovaná Sternallee prešla v 30. rokoch 19. storočia veľkou úpravou na spôsob anglického parku. Jej autorom bol významný záhradný architekt Carl Ritter, pôvodom zo Saska, ktorý v druhej štvrtine storočia pôsobil na viacerých projektoch v Uhorsku. Úlohou úpravy Auparku ho v roku 1832 poveril prešporský mešťanosta Anton Namer. Jednako inšpirácií bolo v tom čase už viac, predovšetkým peštiansky Városliget (Mestský lesík) s jeho úpravami i vybavením.

Dovtedajší petržalský lesopark s promenádnymi priesekmi premenil Ritter vo svojom návrhu na skutočný krajinársky anglický park s veľkopriestorovými prírodnými interiérmi a s voľne sa kľukatiacimi chodníkmi. O výslednom diele sa pochvalne vyjadril dokonca Wurzbachov lexikón, ktorý v Ritterovom biografickom medailóne uvádza, že rozšírilo jeho povesť. Vzhľad úprav zachytáva celkový plán areálu vypracovaný Albertom Hoffmannom, ale osobitná grafika – ako to bolo v prípade Sternallee – nebola publikovaná. Park lákal aj bez pozvánky vo forme grafického listu, navyše, voľne sa vinúce chodníky s premyslene rozmiestnenými stromovými zákutiami ponúkali návštevníkom rôzne prekvapenia a dobrodružstvo objavovania. Túto akúsi zámernú neprehľadnosť, s priehľadmi, ktoré sa návštevníkom otvárali počas vychádzky, naznačuje napríklad obraz parku Sebastiána Maischa z roku 1848. Neprekvapí teda, že park nazývaný aj „ozdobou mesta“ bol u Prešporčanov veľmi obľúbený.

datovanie:
miery: výška 47.0 cm, šírka 63.3 cm
výtvarný druh: maliarstvo › obraz závesný
žáner: prírodný motív
štafáž
v kolekciách:
materiál: plátno
technika: olej
značenie:
inštitúcia: Galéria mesta Bratislavy, GMB
inventárne číslo: A 321

vyhľadávať podľa farieb diela