Slovenská Madona

V kultúre skrz-naskrz usmerňovanej tendenciou slovakizovať národný život sa i v oblasti výtvarného umenia celkom prirodzene rozvíja trend socializácie umenia. Devíza slovenský obraz do slovenskej domácnosti sa zdá byť jednoduchá a pre výtvarných umelcov napohľad priaznivá, jej naplnenie je však komplikovanejšie. Treba zladiť predstavy (vkus) umelcov a predstavy (vkus) potenciálnych konzumentov – inými slovami: skrotiť avantgardnú výbojnosť; treba „stiahnuť“ cenu umenia a najmä tematicky umelecké žánre prispôsobiť dekoratívnemu rámcu a mentálnemu horizontu (u) rýchlene sa konštituujúcej slovenskej strednej triedy.

„Stredostavovská“ objednávka vplýva na rozvoj portrétu a zátišia. Skôr sa petrifikuje krajinka, najmä horská a špeciálne tatranská. A obrovský rozmach zažívajú „sväté obrázky“,zvlášť obrazy madon. Obľuba sakrálnej témy (a sakrálnej objednávky) a v rámci nej obľuba mariánskych „ikon“ pritom nesúvisí len s klérofašistickým rámcom politického režimu. Nie je teda len naoktrojovaná. Je intímnou potrebou objednávateľov, obrazom ich (stále väčšinovo) tradičnej kultúrnej výbavy. Ponuka je pritom celkom pestrá: od modernistických červeno-zelených madon Bazovského, ktoré sú viac obrazom než zobrazením, cez klasickejšie madonky Martina Benku, byzantinizujúce multiple čiernobielych grafík od Ľudovíta Fullu, introvertné obrazy-modlitby od pátra Tekela, až po sladké panenky Márie so zlatými svätožiarami a modrými okáľmi od Karola Ondreičku.

Karol Ondreička (1898—1961) bol považovaný za jeden z vzorov , hlavne pre jeho početné slovenské Madony – matky a ochrankyne odeté do ultramarínových rúch a inšpirované ranorenesančnými „primitívmi“ (Horská madona, 1939; Madona a Ježiško, Madona drevorubačov, Madona na tróne, 1941). Zámerne ich maľoval v duchu „archaického naivizujúceho klasicizmu“.