Kópie Čenstochovskej madony boli pomerne rozšírené po celom území severného Slovenska. V prvom rade mala na tom zásluhu tradícia, ktorá sa odvíjala od zbožnej fundácie originálu v Paulínskom kláštore v Jasnej Góre v roku 1384. Donátorom milostného obrazu bol totiž – rovnako ako pri súbore ikon v Aachen či pri Madone z Mariazellu – uhorský panovník Ľudovít z Anjou. Popri politicko-dynastických záujmoch hralo pri tejto fundácii dôležitú úlohu tiež úsilie o úniu západnej a ortodoxnej cirkvi. Neprekvapí preto, že aj v oveľa neskoršom období popularita Čenstochovskej madony neklesala ani v katolíckych, ani v pravoslávnych kostoloch Poľska, Ukrajiny či Slovenska.
Jednu procesiovú ikonu Čenstochovskej madony vo svojich zbierkach uchováva napríklad Múzeum v Starej Ľubovni. Pokiaľ ide o obraz z Oravskej galérie, vieme o ňom iba to, že predstavuje pomerne silne zľudovenú verziu pôvodnej ikony,
samej osebe niekoľkonásobne premaľovanej a pokrytej zdobenými plechmi („basma“) a ďalším dekorom. Podoba týchto kópií sa preto, skôr než na origináli, orientovala na tisícoch tlačených pútnických obrázkov. zhľadom na účel aj techniku, drevorezy a medirytiny Madonu redukovali na súbor základných atribútov – najmä kompozíciu, resp. mariánsky typ odvodený z typov byzantských ikon (v tomto prípade ide o Hodegetriu – s dieťaťom na ľavej ruke).
Dve jazvy na pravom líci Márie sú referenciou k poraneniu obrazu „pohanmi“ a jeho následnému krvácaniu. Ako pri mnohých iných legendách, ide o topos tradovaný samotnou sociálno-náboženskou funkciou zázračného obrazu. Krvavé jazvy na pravom líci má totiž aj rad starších ikon – najstaršie z nich, z hory Athos – dokonca pochádzajú ešte z ikonoklastického obdobia byzantskej kultúry vo 8. storočí. V prípade Jasnej Góry mal byť takýmto obrazoboreckým zásahom tamojší obraz poškodený husitami v roku 1430. Historická spoľahlivosť legendy však je – ako pri mnohých iných legendách – skôr sporná.
Poľský kronikár Ján Dlugosz pri nájazde husitov na paulínsky kláštor na Veľkú noc, 16. apríla 1430, síce zaznamenal zneuctenie a zničenie milostného obrazu Panny Márie, o jeho krvácaní tu však nie je ani zmienky. Je teda až neskoršou
interpoláciou, ktorá za svoj vznik vďačí obnoveniu obrazu neznámym rusínskym maliarom v 30. rokoch 15. storočia. Bez ohľadu na vierohodnosť tohto zázraku legenda v ľudovom povedomí prispievala k zvláštnemu statusu „poraneného obrazu“ a tak sa aj spolupodieľala na rozširovaní jeho popularity. Aj vo forme stoviek, možno tisícov jeho kópií.
Dušan Buran ●
Katalóg k výstave Krv (2015)