Pojem modernej civilizácie sa nespája iba s mestským prostredím. V meste boli civilizačné zmeny prirodzene najviac nápadné, avšak pomaly sa začal meniť aj vidiek, územie mimo mesta. Typickú horskú a podhorskú krajinu, obľúbený námet výtvarníkov aj fotografov, zrazu narúšali (alebo obohacovali – z akého hľadiska sa to vezme) neprehliadnuteľné línie železničných tratí, značkovaných ciest, telegrafných stĺpov, sem-tam továrenských komínov.
Sled telegrafných stĺpov ako sústava „slávnostných vertikál“, typický príznak novej „civilistickej“ krajiny, zaujal dvoch protikladne orientovaných umelcov – nielen maliara dôsledne civilistickej orientácie, akým bol Štefan Bednár, ale aj Miloša A. Bazovského.
Pohyb a výzor dopravných prostriedkov, mestské prostredie, ktorým prechádzajú, výstavba a udržiavanie komunikácií, rozmanité spôsoby cestovania – to boli na Slovensku predovšetkým námety pre fotografov. Tí najskôr reagovali na nové témy, ako pohyb, rýchlosť a zmena, ktorá sa stávala permanentnou. Avšak mýticko-poetickým konštrukciám výtvarného umenia na Slovensku akoby tieto témy nevyhovovali. Ak sa aj objavia, tak skôr v podobe žánru.
Naopak Štefan Bednár svoje civilistické zameranie prenáša aj do mestského prostredia. Dunajské nábrežie v Bratislave s tromi líniami rieky, stožiarov elektrickej dráhy a uličného frontu priťahovali aj pozornosť fotografov.
Aurel Hrabušický ●
Katalóg k výstave Nové Slovensko (2012)