Hra s mačkou

Na sklonku vojny sa tak ako jedna z charakteristických názorových línií objavila poloha lyrického primitivizmu. Bol to ešte spánok rozumu, ktorý chcel utiecť a zabudnúť na nedávne vojnové besnenie, bola to túžba po pokoji, ku ktorému smeroval tento programový návrat k tichému, nevedomému, šťastnému detstvu ľudstva?

Táto myšlienková a obrazová kvintesencia kulminovala ešte pred polovicou 40. rokov v neveľkom, ale sústredenom odkaze Ervína Semiana (1921 – 1965), ktorého naivizujúce, maliarsky a kresliarsky zámerne neumelé videnie bolo naplnené snivou, mladícky nezrelou a zraniteľnou túžbou, „únikom... do sveta v prenatálnom stave“.

Semianovi išlo o zaznamenanie prvotného, čistého citového zážitku, vrúcneho prežitia skutočnosti. Podľa generačného druha Dominika Tatarku jeho obrazy boli „úprimné ako býva človek sám v sebe, naučený na vnútornú izoláciu...“. Zaľudňujú ich stratené a osamelo sa hrajúce postavičky detí (Hra s mačkou, 1943), koníky pasúce sa v imaginárnych krajinách (Červený a čierny koník, okolo 1943), totemy žien „s chlebovými vlasmi“ (Dievča s bielymi vlasmi, 1943 – 1944). 

Maliar sa obrátil sám k sebe a do seba, inšpiroval sa vlastnou detskou tvorbou ako prameňom nedotknutej výtvarnosti, detský výraz jeho malieb však bol do určitej miery umelý, vymyslený. Poetický účinok obrazu bol postavený na zámerne jednoduchých prostriedkoch, akoby neumelej kresbe a pulzujúcej škvrnovej maľbe. 

Katarína Bajcurová ● Moderna ...to najlepšie čo doma (v galérii) máme... (29. 3. - 30. 9. 2012 : Slovenská národná galéria, Bratislava)