Žehnajúci Kristus

Už na archaických „portrétoch“ z egyptskej oázy Fajúm — v podstate enkaustikou (voskom) vytvorených poklopoch sarkofágov s tvárami zosnulých — sa stretávame nielen so znázornením zlatých šperkov (napr. vavrínových vencov), ale aj s plošným zlatým pozadím. V dejinách umenia sa tieto „portréty“ zvyčajne považujú za prototyp ľudskej podobizne, ktorý predurčil charakter žánru na tisícročia — v podobe pasovej fotografie je živý v podstate dodnes.

Jedným z prvých globálne rozšírených obrazov bola ikona Bohorodičky — či už v mozaike na stene apsidy alebo na mariánskom tabuľovom obraze, najčastejšie vo forme polpostavy pred zlatou plochou.

A tak sa aj zlaté pozadie stalo na dlhé storočia súčasťou sakrálneho obrazu. A kým v západoeurópskom maliarstve aj táto plocha podliehala razantným štýlovým aj technologickým premenám, v Byzancii a následne aj v pravoslávnej časti Európy sa jeho povaha udržiavala veľmi dlho takmer bez zmien. Buď ako nečlenenej, resp. len málo členenej metalickej fólie. Alebo — a toho príkladom sú naše ikony — ideu materiálnosti kovu umelci doviedli do dôsledkov a aj obraz Bohorodičky alebo svätcov akoby „obliekli“ do zlata. Takéto technologicky autonómne časti ikon nazývame pokrovmi. Zakrývajú z obrazu všetko, okrem inkarnátu (znázornenia ľudskej kože — tvárí, rúk, u Ježiša niekedy nôh).

Navzdory rozšírenej predstave len ťažko toto „zlato“ interpretovať ako spirituálny aspekt obrazu. Dominancia materiálu (plechu), aj jeho reliéfne vyhotovenie či využité zlatnícke techniky nijako neprispievajú k „iluzívnym“ prostriedkom maľby. Naopak, väčšinu z nej paradoxne zastierajú a obraz re-definujú ako špecifický objekt uctievania. Na jednej strane (celkom prozaicky) maľbu chránia pred frekventovaným dotýkaním či bozkávaním. Na druhej ju zároveň aj fetišizujú, lebo ju skrývajú a pohľadu na originál vytvárajú aj optickú bariéru.

Dušan Buran ● Sedem malých variácií veľkej témy: zlato v obraze