Tabuľa so sv. Jánom Krstiteľom a sv. biskupom (sv. Vojtech?)

Viedenský maliar

datovanie:
miery: výška 98.0 cm, šírka 75.0 cm
výtvarný druh: maliarstvomaľba tabuľová
typ objektu: tabuľová maľba
materiál: drevo
technika: tempera
zlátenie
značenie:
inštitúcia: Slovenská národná galéria, SNG
kurátor: Dušan Buran
inventárne číslo: O 6712
v kolekciách:
licencia: Creative Commons License voľné dielo
z celku: súčasť krídlového oltára (2/3)
objednať reprodukciu stiahnuť

Obojstranne maľované tabule, ktoré pôvodne zrejme pochádzajú z jedného z dávno rozobratých krídlových oltárov Dómu sv. Martina v Bratislave, dokumentujú liturgickú funkciu oltárnych krídel, resp. jej dôsledky pre estetický koncept obrazu. Zlátenie sa totiž objavuje len na jednej strane — tej slávnostnej, ktorá bola prístupná počas najväčších sviatkov, v čase keď bola otvorená aj skriňa s pozlátenými sochami. V tejto ceremoniálnej podobe mal celý oltár žiariť, akoby bol zväčšeným zlatníckym objektom.

Naopak, po zatvorení krídel (stav, ktorý pretrvával počas väčšiny roka) bolo vidno scény z pašiového cyklu, zväčša bez použitia plátkového zlata. Okolo polovice 15. storočia, s prispením husitskej kritiky obrazov, ale aj kazateľov františkánskej vetvy, tzv. observantov (sv. Bernardín Siensky, sv. Ján Kapistránsky) pre ich zmyselnosť a prepych, vyústil tento trend do slohovej tendencie, ktorá sa nazývala modus humilis — skromný štýl. Dlho síce nepretrval a neskorá gotika cca po roku 1470 zase začala oslňovať zlatými povrchmi, neraz aj na tzv. pôstnych stranách oltárov. Dokumentuje ale v podstate neustály problém, ktorý využívanie tohto vzácneho kovu v sakrálnom umení sprevádzalo.

Niet pritom pochýb, že maliari oltára vedeli zachytiť, hoci aj len ako kulisy, tiež krajinu (scény na pôstnej strane). Dokonca vedeli, akokoľvek schematicky, konštruovať priestor i s pomocou perspektívy (to dokumentujú dlaždice aj „krabicovité“ interiéry, v ktorých stoja svätice a svätci). A predsa, pred posledným krokom pri tvorbe presvedčivého obrazového priestoru, napr. pohľadom z okna, rezignovali.

Namiesto vzdušnej krajiny a oblohy za oknami vidno nečlenenú zlatú plochu. To muselo mať svoje príčiny a tie súviseli s organizmom celej oltárnej konštrukcie, ktorú už dnes nepoznáme. Určite však pôvodné skulptúry, rámy, ako aj celá architektúra oltára boli pozlátené. Len tak sa dá vysvetliť, prečo pozadie obrazov jeho sviatočnej (otvorenej) strany využívalo zlaté plochy. Mediálne totiž, viac než sériu novovekých obrazov, mal oltár predstierať skôr zväčšený „zlatý“ relikviár s figurálnymi emailmi. Túto interpretáciu podporuje aj využitie, skromné — ale predsa, zlatníckej techniky puncovania v ich svätožiarach.

Dušan Buran ● Sedem malých variácií veľkej témy: zlato v obraze