Autoportrét

Martin Benka

Prvé filmové zobrazenie žijúceho slovenského výtvarníka v jeho ateliéri pochádza z roku 1953. Ide o pätnásťminútový dokument o Martinovi Benkovi v réžii Jána Beera. Tvorcovia sa snažili vykresliť emocionálny a oslavný portrét vtedy čerstvo vymenovaného národného umelca a posilniť Benkov mýtus otcovskej postavy slovenského výtvarného umenia. Po lyricko-dramatickom prológu sa v druhej scéne filmu kamera blíži k umelcovej postave, stojacej pri maliarskom stojane s paletou a štetcom v ruke. Benka má oblečený biely plášť, košeľu s červenou kravatou a na hlave čiernu baretku, ktorú muži v tom období nosili na znak príslušnosti k proletárskej triede.

Filmový záber vizuálne i kompozične výrazne pripomína Benkov autoportrét, ktorý pochádza z rovnakého roku ako film. Benkova filmová reprezentácia korešponduje s tým, ako maliar videl sám seba. Jeho obraz však nie je homogénny, práve naopak: v eklektických stratégiách inscenovania Martina Benku v jeho ateliéri rezonujú mýty o umelcovi 19. storočia v kombinácii s charakteristickými dobovými prvkami komunistickej kultúry 50. rokov.

V neskoršom filme Jaroslava Pograna Na návšteve u Martina Benku z roku 1968 sa Benkov ateliér stal významným prvkom filmového rozprávania. Benka sa v roku 1958 presťahoval v Martine do ateliérového domu s obrazárňou, ktorý vybudoval štát. Ako protihodnotu daroval štátu päťtisíc svojich diel, ktoré sa stali základom neskoršieho fondu Múzea Martina Benku. Tu mohol Benka konečne naplno realizovať svoje predstavy o tom, ako má vyzerať ateliér umelca. Počas svojich štúdií vo Viedni v Prahe mal dosť možností spoznať rôzne stratégie inscenovania umeleckého statusu aj formou zariadenia vlastného ateliéru. „Veď umelec bez ateliéru je ako kňaz bez kostola,“ ako sám uviedol.

V Pogranovom filme Benka svoj ateliér charakterizuje ako posvätné miesto, pomáha si pritom slovami z vlastnej autobiografi e: „Ateliér mi bol svätyňou. Musel byť vždy čistý – taký, aby som mohol v ňom vyznávať svoje krédo. Svoj ateliér som nikdy ničím nezneuctil, lebo by som sa bol v ňom cítil ako hriešnik a nebol by som mohol s tou posvätnou úctou, ba niekedy až bojazlivosťou prikročiť k práci, ktorú som pokladal za akýsi druh modlitby.“

U Benku sa tento deklarovaný „sakrálny“ asketizmus zaujímavým spôsobom snúbi s pomerne pompéznou akumuláciou predmetov a umeleckých diel. V jeho reprezentatívnom ateliéri sa stretávajú viaceré kultúrne vrstvy: moderna sa mieša s konzervatívnou estetikou historizmu, ľudová tradícia s meštianskym kánonom, socialistický svetonázor s kresťanskou symbolikou. V priestore vládne poriadok a čistota, každý predmet má svoje miesto. Maľby na stenách sú rozmiestnené v prísnej symetrii, pripomínajúcej štýl vešania obrazov v umeleckohistorických múzeách. Filmového diváka víta vcelku nenápadná postava osemdesiatročného umelca – opäť v čistom bielom plášti. Kto by očakával kreatívny chaos ako výsledok búrlivej umeleckej práce, ostane sklamaný.

datovanie:
miery: výška 110.1 cm, šírka 80.3 cm
výtvarný druh: maliarstvo
žáner: portrét
autoportrét
v kolekciách:
materiál: plátno
technika: olej
značenie:
inštitúcia: Slovenská národná galéria, SNG
inventárne číslo: O 699