Sv. Ján Evanjelista

Už neskorá gotika na prelome 15. a 16. storočia rozvíjala rôzne experimenty v polychrómii sôch. Okrem jednej špecifickej štýlovej tendencie, ktorá preferovala finálne riešenie vo forme pohľadovej drevenej štruktúry — teda bez ďalšej farebnej úpravy, na väčšine ostatných sôch podiel zlátenia stále narastal. Súviselo to najmä s čoraz objemnejšími a členitejšími plášťami, v ktorých boli svätice a svätci zahalení. No takmer vždy sa pri nich uplatňovali aj ďalšie farby, napr. na šatách a atribútoch, predovšetkým ale v inkarnátoch — stvárnení ľudskej kože, teda na rukách a tvárach.

Barokové sochárstvo, ktoré v mnohom nadväzovalo na to gotické, však prišlo s viacerými inováciami. V oblasti zlátených povrchov bolo jednou z nich využitie celoplošného zlátenia, teda vrátane tvárí a pokožky. Sochárska figúra v takomto prípade ani len nepredstiera imitáciu „živého“ svätca, len odetého v zlatom plášti. Naopak, celofigurálnym zlátením sochy umelec zdôrazňuje jej primárny „umelecký“ status, referencie nesmerujú k imaginárnemu živému „predobrazu“. Oveľa viac pripomína iné artefakty, takmer celé umelecké druhy.

Dušan Buran ● Sedem malých variácií veľkej témy: zlato v obraze