Lavína

Ústrednou osobnosťou slovenského sochárstva medzi dvomi vojnami bol Ján Koniarek (1878 – 1952). Ambícia vytvoriť „dejiny národa stelesnené v plastike“, romantická myšlienka „obete pre národ“, pozdvihnutá na úroveň vlasteneckého činu, téza o umení ako službe (už nie Bohu, ale národu) a práca na jeho zveľadení sa stala úbežníkom ideovo-estetického zamerania tradicionalistickejšej časti jeho tvorby a našla svoj odraz v pomníkoch.

Mohutná žiara mnohostranného a komplikovaného diela Augusta Rodina, zakladajúcej postavy moderného európskeho sochárstva, neobišla žiadnu z európskych sochárskych škôl či osobností, do ktorých vstupovala v rôznom časovom rozpätí a s rôznou intenzitou. Na Slovensku bol vzťah k Rodinovi eklektický, z jeho komplexného a syntetického programu sa využili jednotlivosti. 

Koniarek tento odkaz rozvinul najkomplexnejšie, podstatnú úlohu pri výstavbe tvaru uňho zohrávala modelácia povrchu hmoty a z nej vyplývajúca práca s účinkami svetla. Raz zdôrazňoval mäkkú, impresívnu, tónovú a poltónovú formuláciu, inokedy siahal až k dramatickým hodnotám svetlotieňovej, voľnej rukopisnej hry s expresívnym vyznením. Virtuózne ich uplatnil hlavne v komornom žánri, sochách z prelomu 20. a 30. rokov Pijúci muž a Lavína, kde svetlo prevzalo takmer samonosnú funkciu pojednania tvaru.

Katarína Bajcurová ● Moderna : ...to najlepšie čo doma (v galérii) máme... / Koncepcia výstavy a text sprievodcu Katarína Bajcurová . Bratislava : Slovenská národná galéria, 2012