Deti prizerajúce sa maliarovi

Fotografia sa už vo svojej mediálnej podstate pridŕža skutočnosti, a tak viaceré Bazovským zaznamenané podoby A. P. Weisza-Kubínčana (APWK) prinášajú celkom iný obraz umelca ako jeho autoportréty. Namiesto človeka, ktorý sa zakliesnil akomsi existenčnom vzduchoprázdne, vidíme autora, pohybujúceho sa v reálnom svete, zachyteného takpovediac pri výkone svojho povolania. A to aj s prizerajúcim sa obecenstvom. Maliar tu nie je v súkromí svojho ateliéru, ale doslova na očiach verejnosti vykonáva „verejnú prácu“, akési mimovoľné performancie pre publikum. 

Publikum sledujúce jeho umenie však väčšinou tvoria bosonohé detváky z neďalekej dediny, zvedavo a niekedy aj začudovane nazízajú maliarovi cez plece na rozpracované plátno a nič netušiac sú svedkami vzniku umeleckého diela. Tie snímky ukazujú takmer neznámu stránku vtedajšej umeleckej praxe — maľovanie na verejnosti bolo jednou z mála senzácií, ktoré dedinčania v tých časoch mohli zažiť a maliari si pritom mohli vychutnávať svojich pár minút slávy. 

Weisz-Kubínčan so svojím imidžom, s poľným „výstrojom“ a v neodmysliteľných pumpkách pôsobil v tomto prostredí zvlášť exoticky. Azda si Bazovský aj tento kontrast uvedomoval a možno sa celkom dobre pri fotografovaní zabával. Weisz-Kubínčan si podľa všetkého v zázname tohto živého predstavenia ochotne a s nadhľadom zahral svoju rolu maliara s paletou pri práci.

Aurel Hrabušický ● Priateľstvo na ostrove Utópia (Medium.com)