Nedaj sa pomýliť šuškanou propagandou!

Hlavným nástrojom „usmernenia“ slovenskej kultúry v – skôr zamýšľanom ako skutočnom – národno-socialistickom duchu podľa nemeckého vzoru sa stal Úrad propagandy (ÚP). Tento vplyvný a byrokraticky značne rozbujnený orgán pod dozorom nemeckých poradcov, tzv. beráterov mal za úlohu „bdieť nad verejnými záujmami v odbore mu sverenej pôsobnosti, odvracať v ňom všetky nebezpečenstvá a odstraňovať poruchy“. Jeho úlohou bolo „usmerňovať tlač, rozhlas, divadelníctvo, film, slovenské výtvarné a hudobné umenie v súlade so záujmami štátu a v duchu registrovaných politických strán“. Do kompetencie ÚP, jeho tzv. kultúrneho oddelenia (referát Ferdinanda Hoffmanna) teda spadalo aj výtvarné umenie.

K nezanedbateľným informačným kanálom však v tom čase patrila i šuškaná propaganda (ľudovejšie: „kačica“). V období usmernených a silne monitorovaných mediálnych kanálov je celkom prirodzené, že si ľudia hľadajú a tvoria alternatívne informačné zdroje: počúvajú zakázané rádiá, čítajú zakázanú literatúru a vyhodnocujú si ich a následne šíria po svojom. Oficiálnu propagandu existencia tej „šuškanej“, ťažko uchopiteľnej a manipulovateľnej samozrejme hnevá, preto ju – obyčajne – démonizuje a inkriminuje.

Silno antisemitský plagát Nedaj sa pomýliť  šuškanou propagandou. Zobrazuje „typického Slováka“ ako si zapcháva uši, zatiaľ čo sa okolo neho úlisne zvíjajú hady so židovskými tvárami. V intenciách dobovej propagandy, skrz-naskrz preniknutej paranojou o všadeprítomnosti „škodcov národa“, malo totiž každé Zlo a priori židovskú tvár.

Petra Hanáková ● Sen x skutočnosť Umenie & Propaganda 1939—1945 (Slovenská národná galéria, 2016)