Hlavným nástrojom „usmernenia“ slovenskej kultúry v – skôr zamýšľanom ako skutočnom – národno-socialistickom duchu podľa nemeckého vzoru sa stal Úrad propagandy (ÚP). Tento vplyvný a byrokraticky značne rozbujnený orgán pod dozorom nemeckých poradcov, tzv. beráterov mal za úlohu „bdieť nad verejnými záujmami v odbore mu sverenej pôsobnosti, odvracať v ňom všetky nebezpečenstvá a odstraňovať poruchy“. Jeho úlohou bolo „usmerňovať tlač, rozhlas, divadelníctvo, film, slovenské výtvarné a hudobné umenie v súlade so záujmami štátu a v duchu registrovaných politických strán“. Do kompetencie ÚP, jeho tzv. kultúrneho oddelenia (referát Ferdinanda Hoffmanna) teda spadalo aj výtvarné umenie.
K nezanedbateľným informačným kanálom však v tom čase patrila i šuškaná propaganda (ľudovejšie: „kačica“). V období usmernených a silne monitorovaných mediálnych kanálov je celkom prirodzené, že si ľudia hľadajú a tvoria alternatívne informačné zdroje: počúvajú zakázané rádiá, čítajú zakázanú literatúru a vyhodnocujú si ich a následne šíria po svojom. Oficiálnu propagandu existencia tej „šuškanej“, ťažko uchopiteľnej a manipulovateľnej samozrejme hnevá, preto ju – obyčajne – démonizuje a inkriminuje.
Silno antisemitský plagát Nedaj sa pomýliť šuškanou propagandou. Zobrazuje „typického Slováka“ ako si zapcháva uši, zatiaľ čo sa okolo neho úlisne zvíjajú hady so židovskými tvárami. V intenciách dobovej propagandy, skrz-naskrz preniknutej paranojou o všadeprítomnosti „škodcov národa“, malo totiž každé Zlo a priori židovskú tvár.
Petra Hanáková ● Sen x skutočnosť Umenie & Propaganda 1939—1945 (Slovenská národná galéria, 2016)
datovanie: | |
miery: |
výška 30 cm, šírka 21,42 cm |
výtvarný druh: | úžitkové umenie |
žáner: |
figurálno-znaková kompozícia |
v kolekciách: | |
značenie: | |
inštitúcia: | Slovenské národné múzeum - múzeum Slovenských národných rád v Myjave |