Oltár stojí v severnej lodi kostola. Jeho predelu síce prispôsobili terajšej pozícii, keď je prisadený k stene vľavo, no pôvodné umiestnenie – ako aj sama podoba retabula – ostávajú nejasné. Zásadné manipulácie treba predpokladať v neskorom 19. storočí, keď aj sochárska výzdoba mohla byť, v porovnaní s tou pôvodnou, pozmenená. V predele chýbajú skulptúry (reliéf), na starších fotografiách ale vidno aspoň vyrezávanú clonu niky, ktorá pozostávala zo štylizovaných konárov podobných tým, ktoré dnes zdobia mariánske výjavy na krídlach (Divald 1905; Archív PÚ SR, Rudolf Kedro, 1956). Nečlenená a zatretá je dnes tiež plocha pod hlavnými sochami (analogicky k iným oltárom, mohol sa na nej nachádzať nápis). Skulptúry v skrini – Madona v strede, vľavo sv. Erazmus (?), vpravo sv. Mikuláš – by aj zodpovedali ikonografii malieb na zatvorených krídlach; autenticita tejto zostavy však je otázna už vzhľadom na neúmerne „hustú“ inštaláciu – bez soklov a samostatných baldachýnov. Naopak; ažúrová clona nad sochami sa svojím vzorom odlišuje od tej, ktorá pôvodne zdobila predelu. Orámovanie skrine má okrem toho odlišnú profiláciu a ani neopakuje žiadny z ornamentálnych motívov hojne využívaných na krídlach, brokátovanie plochy za sochami je taktiež odlišné od pozadí na mariánskych scénach otvorených krídiel. Je teda sporné, či skriňa nebola v 19. storočí zásadne pretvorená, hoci aj s použitím gotických sôch.
Sviatočná strana je venovaná štyrom relatívne neobvyklým mariánskym scénam. Výjav naľavo hore zachytáva Máriu pri praslici v prítomnosti anjela s palmovou ratolesťou – Zvestovanie smrti Márie. Napravo potom Mária odovzdáva túto ratolesť sv. Jánovi Evanjelistovi. Dva spodné obrazy prezentujú samotný pohreb: vpravo apoštoli na čele so sv. Jánom nesú telo Panny Márie k hrobu; zároveň je zachytený pokus židovského veľkňaza Jechoniáša o jeho zhodenie. Naľavo dolu napokon tento minicyklus uzatvára Pochovávanie tela Márie do kamenného hrobu. Konštantou všetkých scén je palmová ratolesť (symbol rajského stromu života) v rukách sv. Jána – Máriou ustanoveného „ceremoniára“ pohrebu, ako aj zlaté brokátované pozadie s motívom štylizovaného kvetu artičoky. Keďže príbeh Máriinej smrti v Novom zákone absentuje, z hľadiska obsahu ako zdroj pravdepodobne poslúžila Legenda aurea, ktorá tému už v 13. storočí spracovávala z rôznych apokryfných prameňov (viac por. v eseji venovanej Majstrovi z Okoličného). Napodiv celkom chýba scéna, počas celého 15. storočia azda najfrekventovanejšia – Skon Panny Márie, vo verzii tzv. Poslednej modlitby, v prítomnosti apoštolov. V pôvodnej koncepcii oltára mohla pravdepodobne tvoriť tému ústredného reliéfu v arche. „Referenčným“ objektom by tu bola sochárska výzdoba hlavného oltára Veita Stossa v Kostole Panny Márie v Krakove, 1477– 1489; zo slovenských lokalít porov-naj napr. Oltár Zosnutia Panny Márie v Spišskej Kapitule z konca 15. storočia alebo oltárny reliéf v Očovej zo začiatku 16. storočia. Taktiež však existujú reliéfy menšieho formátu (napr. MNG Budapešť, 94.7 M); podobný pôvodne mohol pasovať tiež do niky predely bardejovského oltára.
Pokiaľ výjavy Smrti Panny Márie, Nanebovzatia a Korunovania Panny Márie sú už v 14. aj v 15. storočí, najmä v nástennom maliarstve, pomerne bežné, mariánske scény bardejovského oltára tvoria v známom fonde (nielen) tabuľového maliarstva na Slovensku unikát. Nemajú žiadny lokálny precedens a z hľadiska obsahu sa, a aj to len po jednotlivých scénach, dajú porovnávať nanajvýš s maliarstvom talianskeho trecenta (Duccio – Maestà, Siena, Opera dell Duomo, 1308 – 1311; Ugolino d´Ilario – cyklus fresiek v Orviete, 1357 – 1360), ktoré zase čerpalo inšpiráciu z bohatšie rozvetvenej témy v byzantskom umení. Na západe sa motivické analógie nájdu iba ojedinele, napr. v obrazoch Conrada von Soest, okolo 1420 (Dortmund).
Dušan Buran ●
Majster z Okoličného a gotické umenie Spiša okolo roku 1500 (Slovenská národná galéria, 2017)