Bez názvu

Knižnica bola pomerne častou metaforou umenia 90. rokov 20. storočia. Nielen v literatúre, ale i vo výtvarnom umení (napríklad Krénova Passage v Galérii mesta Bratislavy) bola výrazom plnosti, váhy učenosti, pamäti sveta… Dnes je knižnica, alebo ešte skôr saturované kníhkupectvo hoci typu Panta Rhei skôr negatívnou metaforou, priestorom skľučujúcej informačnej záťaže, nátlaku či pretlaku poznania. Možno v tomto zmysle či na báze tohto impulzu pracuje s knižnicou i Jaroslav Varga (1982).

To, čo na prvý pohľad pôsobí ako jednoduchá a oslobodzujúca avantgardistická negácia (knižnica ako tabula rasa), je však len vstupným gestom umelca. Podstatou diela je totiž participácia: možnosť diváka vstúpiť do prázdnej, „vynulovanej“ knižnice a zabývať si ju vlastnými titulmi.

Ďalšie informácie o diele na webe artdispečing.