Ukrižovaný Kristus (Morový krucifix)

Krucifix pochádza z depozitu františkánskeho kláštorného kostola v Kremnici, odkiaľ ho roku 2005 kúpila SNG. Táto lokalizácia je z hľadiska pôvodného určenia predsa len relatívna, nakoľko v tomto chráme zhromaždili aj pamiatky bývalého farského Kostola Panny Márie v Kremnici, zo statických dôvodov asanovaného v roku 1882. Na druhej strane – Kremnica bola od konca 17. až po začiatok 19. storočia mimoriadne bohatým lokálnym umeleckým centrom, preto nie je dôvod túto mimoriadne kvalitnú sochu považovať za import. Špecifické retrospektívne črty jej štýlu sa dajú vysvetliť z ikonografie.

Už v 13. storočí bola pri téme Ukrižovaného zjavná tendencia nielen k zvýrazneniu rán po klincoch, ale tiež početných poranení a kvapiek, priam „strapcov“ krvi po celom tele. Pri mnohých stredovekých dielach sa veľmi expresívny výraz inkarnátu stupňuje (Kolín n. R.; Jihlava), pri iných podlieha zachytená krv akémusi formálnemu rastru a stáva sa „dekorom“ (u nás v 14. storočí napr. v Matejovciach). Barokové sochárstvo, zvlášť podporené teatrálnosťou protireformačného umenia, nadviazalo na expresívne gotické krucifixy a samo prispelo aktualizačným akcentom. Ten súvisel s morovými epidémiami. Jeho prejavom sa po celej Európe stala jednak oživená úcta k sv. Rochusovi, stredovekému ochrancovi proti moru, ale predovšetkým výstavba mariánskych či trojičných – skrátka monumentálnych morových stĺpov. Paralelou k nim sa v interiérovom sochárstve a maliarstve stali morové krucifixy a obrazy Bolestného Krista so zvýraznenými vredmi a morovými ranami s vytrhnutými kusmi mäsa. A teda tiež Krucifix z Kremnice, kde bol mor doložený k roku 1709, svoje naliehavé posolstvo vytvára v napätí medzi pokojnou pózou tela so sklonenou hlavou, pekným profilom a uhladenými vlasmi na jednej, a expresívnou podobou sinavého inkarnátu s veľkými rozorvaným ranami na strane druhej. Koža je akoby rozdriapaná, každá z rán krváca, prúdy krvi stekajú tiež spopod vlasov (pôvodná tŕňová koruna sa nezachovala); dokonca aj špagát, na ktorom visí bedrové rúško, akoby sa zarezával až do mäsa. Tieto telesne brutálne akcenty mohlo dobové publikum zároveň vnímať i v kontexte eucharistie – Kristovho tela.

Dušan Buran ● Katalóg k výstave Krv (2015)