Old Man (Svätopluk)

Jozef Kostka (1912—1996). Socha sa v jeho rukách vrátila k svojej pôvodnej podstate – k hľadaniu vzťahu ducha, hmoty a tvaru, stala sa vzrušenou výpoveďou o tragickej dileme človeka a doby. „Dýchajúcimi sochami“ a „básňami v hline“ označovali jeho diela nadrealistickí básnici Rudolf Fabry, Ján Rak a Štefan Žáry, čím oceňovali dovtedy nepoznanú senzuálnu vznetlivosť a sugestívnosť jeho prejavu. Expresívnymi prostriedkami rozhybnil motívy hlavy, torza, obnaženej i do drapérie zahalenej figúry, pracoval s dobovo príznačnými alegóriami smútku, sna, žiaľu, noci či pútnika – múdreho starca (Noc, 1940; Žiaľ,1940—1941; Svätopluk, 1942; Milosrdný samaritán, 1942—1943; Smútiaca – Sen, Blúdiaca, 1943; Podvečer,109 1944).

So sochárskou hmotou narábal takmer maliarskym spôsobom, spojil uvoľnenú lyrickú „plazmu“ s výrazným svetelným prednesom, tvar v priestore definoval dramatickou pohybovou akciou. Lyriku však vystriedala dráma, emocionálnu účasť stotožnenie sa s údelom trpiaceho ľudstva, čo dosiahol zautonómnením procesu tvarovej deformácie a expresívneho hnetenia hmoty (Vojnová matka, Rok štyridsiatyštvrtý, 1944). Kostkova tvorba sa tak stala rovnocenným plastickým pendantom svetelno-koloristických úsilí maliarskych súbežcov. Slovenskému sochárstvu sa v jeho osobe a tvorbe tak konečne podarilo prelomiť mimoestetické putá funkcie, didaktického pragmatizmu a žánrovej alegórie, sústredením sa na problematiku sochy ako svojbytného média, objavením základných princípov jej reči.

Katarína Bajcurová ● Sen x skutočnosť Umenie & Propaganda 1939—1945 (Slovenská národná galéria, 2016)