Rudolf Sikora podľa všetkého najviac prispel k formovaniu vizuálnej syntaxe, ktorú používala skupina futurologických a kozmologických výskumov v 1. polovici 70. rokov. Jasne a úsporne formulované posolstvá, kombinujúce prvky fotomontáže a typografi ckej montáže podľa možností čo najviac zrozumiteľných pojmov – ideí, zhrnuli na spôsob akéhosi konceptuálneho komiksu doterajší vývoj civilizácie a varovali pred jeho možným vyústením.

Od roku 1970 v našom prostredí rapídne pribúdali diela, ktoré tematizovali globálne civilizačné a ekologické hrozby. Bolo to zdanlivo prekvapujúce, veď ešte dva-tri roky predtým hnutie novej citlivosti a neokonštruktivistický prúd umenia vôbec vychádzal z pozitívnej fascinácie súčasnou vedou a technikou, presviedčal ľudí, že súčasná technická civilizácia nie je ich nepriateľom. Potom sa situácia zrazu zvrtla – vyšiel známy zborník zo stretnutia Rímskeho klubu v roku 1968 Medze rastu, ktorý sa v samizdatovom preklade dostal aj na Slovensko. Perspektívy ľudstva vyznievali už celkom inak a odvtedy téma globálnych civilizačných hrozieb v spoločenskom povedomí rezonovala stále viac.

Umelci a intelektuáli, pravidelne sa stretávajúci u R. Sikoru, sa zamýšľali nielen nad otázkou vývoja ľudskej civilizácie, ale skúmali aj možnosti jej kontaktu s civilizáciami mimozemskými. Spočiatku ešte futurologické a utopické vízie čoraz väčšmi prekrývala faktograficky podložená reflexia globálnych problémov. Pravda, v narastajúcej spoločenskej izolácii počas normalizačnej „nehybnosti“ optimistické prvky kozmickej utópie a nádej na blízke stretnutia vesmírnych civilizácií ustupovali do pozadia, zato otázky aktuálnych hrozieb sa stávali čoraz naliehavejšími. Okrem toho téma ekologického ohrozenia v slovenských pomeroch symbolicky zastupovala aj tému spoločnosti ohrozenej dôsledkami Augusta 1968.