Po nútenom úteku z bratislavského bytu roku 1941 sa väčšina fotografických prác Ireny Blühovej roztratila. Zostalo len to, čo sa podarilo zachrániť jej priateľom alebo čo sa po mnohoročnom pátraní našlo roztrúsené po archívoch a časopisoch.
Jej fotografie sú jednoduchým, ale veľavravným zrkadlom biedy a poníženia. Ukazujú, že prosté zobrazenie s potrebnou mierou porozumenia je často viac než akékoľvek sentimentálne škandalizovanie.