24. jún 2021
Kolekcia obsahuje 32 diel
4 minúty

Muži si ženy postavili na piedestál ako zakliate sochy, z ktorých nebolo možné vyjsť. Muži urobili zo ženy mýtus. Raz to bola žena-matka, potom žena-vamp, žena-milenka… V tom čase som riešila čosi podobné. Mala som pocit, že ma ostatní vnímajú iba ako obraz. Nevidia, čo všetko chcem dosiahnuť, ako rôzne sa viem prejaviť. Brzdilo ma to. Bolo to náročné a ja som nevedela, ako sa z toho dostať von, ako z tej sochy vyjsť.

-Milota Havránková k dielu Autoportét (Introspekcie/Oživenie) (1979)

 

Takto Milota Havránková vyjadruje inšpiráciu a motiváciu pre vytvorenie 6-dielnej série fotografií  (sekvencie), ktoré zachytávajú postupne spájajúcu rozbitú bustu (autoportrét) až po zhmotnenie umelkyne do reálnej podoby. Pohráva sa tu pritom s myšlienkou pasivity, ktorá bola ženám (okrem iného) prisúdená naprieč storočiami. Tá sa dá badať aj v zachytení jej osoby v soche, avšak vzápätí prerod do ľudskej bytosti – ženy z mäsa a kostí. Už z článku od Denisy Hoškovej sa s autorkou zoznamujeme, ako s hĺbavou osobou, preskúmavajúcu svoje vnútro, ktoré vie reflektovať v hmatateľnom svete. Havránková autoportrét ako námet využila hlavne ako zrkadlo svojho vnútra.

Autoportréty  v dejinách tvorili neoddeliteľnú súčasť umelca, pretože rovnako ako reprezentatívne portréty, autoportrét bol výpoveďou umelcovho statusu. Od čias Rembrandta neboli v umení už nikdy také ako predtým, a teda neplnili iba účel reprezentácie – prehlbujúci psychologický aspekt, z nich vytvoril akúsi mapu k vnútru každého umelca. Ako pozorovatelia v nich hľadáme autorovu výpoveď o sebe samom. Využitím seba samého v akejkoľvek umeleckej disciplíne sa automaticky so svojím dielom spájame a taktiež nás s ním spája i oko diváka. Autoportrét je pre nás dnes i cennou stopou po umelcovi, keďže pred vynálezom fotografie to bol aj jediný spôsob, ako sa zvečniť.

Na plátne či v soche sa dokázali zvečniť i ženy, aj keď v nižšom počte, než u mužských autorov. Tento fakt však vyplýva práve z toho, že v umení bolo prezenčných menej žien, než mužov, alebo sa im nevenovala prílišná pozornosť. Ženy boli v umení dôležité hlavne ako námet, ako už načrtla Havránková, prispôsobené vkusu spoločnosti, ktorá im vytvorila pravidlá, vymedzila ich funkcie a stanovila presné úlohy. Najčastejšie sa so ženou v umení zoznamujeme, ako s pasívnym článkom, v podobe bohyne, svätice, manželky, milenky, matky, dcéry, ale i vdovy. V skratke povedané: ženy boli namaľované či vymodelované viackrát niekým iným, než ony maľovali a vymodelovali samy seba.  Pre tento dôvod sa stala zaujímavou myšlienka odprezentovať autoportréty umelkýň, aby sa poukázalo na to, ako ony videli samé seba. 

Každé ich dielo sa dá chápať ako samostatný článok, kde musíme prihliadnuť na životné pozadie umelkyne, kde stanovíme jej špecifikum v technike i štýle, ale môžeme ich tiež uviesť ako jeden celok, ako príklad vyformovania ženy-umelkyne, kedy nestojí umelcom modelom, manželovi po boku a nekojí dieťa. Všetky mali za sebou umelecké vzdelanie, boli si vedomé svojho statusu umelkyne – to sa odrazilo aj na tom, ako sa spodobovali – klasicky sa upriamili na tvárovú časť, pri ktorých sa však zdôrazňuje špecifický rukopis, či iný umelecký výraz ; potom ako maliarky, za plátnom s paletou a štetcom. V neposlednom rade je tiež potrebné si všimnúť, ako s autoportrétom narábali nie iba vo formálnej podobe, ale využili ho ako odraz momentu, aktuálneho stavu, a spodobovali v nich i svoje vnútro.

 

Autor: Valeria Farkašovská