„Something smells fishy in the concept of time“/”Je niečo zhnitého v koncepte času“

Aj takto, odkazom na Shakespeara je možné vyjadriť akúsi nedôveru či pochybnosti voči tomu, čo nazývame čas. Môže sa zdať, že pochybovať o niečom takom evidentnom a bezprostrednom, ako je (alebo ako sa zdá byť) čas môže byť iba vrcholným príkladom buď trúfalej a bezočivej sofistiky, alebo mentálnej choroby. Takéto zdanie by však bolo klamlivé. Pojem času je totiž vskutku z viacerých aspektov problematický, ako si koniec koncov už uvedomili mnohé lucídne mysle naprieč dejinami. Veď čo je to vlastne čas? Táto zdanlivo triviálna otázka je, ako pri pokuse o jej zodpovedanie zistíme, v skutočnosti veľmi náročná. Je to vlastnosť vecí, ktoré podliehajú pohybu či nejakej zmene? Je to prejav neodvrátiteľného rastu entropie? Veľmi krásna je teória, ktorá hovorí, že čas je štvrtou dimenziou priestoru a my sme na jednosmernej dráhe skrze ňu. Podľa toho teda transcendentná bytosť mimo nášho vesmíru pozerajúca sa naň zvonka môže uvidieť naraz všetky časy. Starí Gréci mali dve slová pre čas – chronos a kairos. Chronos značil bežný čas, ktorý neustále ubieha, zatiaľ čo kairos znamenal čas vhodný pre niečo. Veď my nerozumieme tomu, čo je to čas. Je to nejednoznačný pojem, ktorý používame v rôznych významoch. Môžeme sa na to skúšať pozerať z rôznych uhlov a vymýšľať nové odpovede, no nikdy to, zdá sa, nebude ono. Podstata času akoby sa pred nami skrývala a nechcela sa nám vyjaviť. Trefnú, vtipnú, a azda najikonickejšiu odpoveď na túto otázku podal zrejme Augustín z Hippa: „Čo je to čas? – keď sa ma na to nikto nepýta, viem to úplne presne, ale sa ma to niekto opýta a ja mám odpovedať, neviem.“

            Po väčšinu histórie ľudia predpokladali, že čas je absolútny. Toto im, pravdaže, nemôže byť vyčítané vzhľadom na intuitívnosť tohto predpokladu. Vďaka istému Albertovi sme však aj túto zdanlivú istotu v nedávnej minulosti odhodili a boli sme nútení priznať, že pravdepodobne bude pravda o čase niekde inde. Bude neintuitívna, ťažko pochopiteľná, no svojou tajomnosťou sympaticky fascinujúca. Áno, vyzerá to tak, že čas je relatívny. Neplynie všade rovnako. Dvojičky, z ktorých jedno sa vydá na dlhú cestu vesmírom v obrovských rýchlostiach sa môže vrátiť na Zem násobne mladšie, ako jeho súrodenec, ktorý ostal na Zemi. Moderná fyzika nám ukazuje, že od uchopenia času sme ešte ďaleko. Podľa modernej fyziky vznikol čas a priestor súčasne. Jedno bez druhého totiž existovať nemôžu. Táto teória sa zdá byť koherentná s názorom Immanuela Kanta, podľa ktorého je čas zabudovaný do transcendentálnej estetiky našej mysle. Podľa Kanta je čas, rovnako ako priestor a kauzalita, apriórnou kategóriou nazerania ľudskej mysle. Je to akýsi formát, v ktorom naša myseľ pracuje. Nemá žiadny reálny objektívny podklad v skutočnom svete. Je to iba spôsob, akým sa nám veci javia. Bez neho by naša myseľ fungovať nedokázala, mimo nej, ako vec osebe,  však neexistuje.

            Nakoniec, čas predsa neexistuje. Veď ako môže existovať čas? Kde by mal existovať? Čo je minulosť a budúcnosť? Veď minulosť nikdy nebola a budúcnosť nikdy nebude. Predsa všetko čo vždy bolo, je, a bude je teraz – prítomnosť. 

Táto kolekcia má jediný zámer - donútiť ľudí, zamyslieť sa.