Krátky dokument Príbehy umenia: Podhradie vznikol v spolupráci Slovenskej národnej galérie a štúdia Moiré. Venuje sa fenoménu zániku bývalých podhradských štvrtí na nábreží Dunaja. Dokument uvažuje o Podhradí z hľadiska architektúry, územného plánovania, vývoja politickej situácie a dáva priestor aj dojmom a spomienkam obyvateľov dnes už neexistujúcich ulíc.

Archívne zábery a nerealizované stavebné plány dopĺňa ťažiskové výtvarné dielo - maľba Podhradské nábrežie od Štefana Bednára, ktorý v 40. rokoch býval na Rybnom námestí. Dielo civilistickým a citovo podfarbeným spôsobom zobrazuje pôvodnú architektúru nábrežia, električku ako nový technologický výdobytok, ale aj postavy obyvateľov, za ktorými sa skrývajú reálne príbehy a spomienky:

„Na obraze je moja mama s kamarátkami a pri zábradlí stojí moja omama s bábätkami-dvojičkami v náručí a volá ju domov. Bývali v dome oproti. Moju mamu volali Mitzi a jej kamarátky boli Tonka a Mantzi. Na maliara si pamätali a máme doma aj kópiu obrazu,“ vraví pamätník Horst Čapák.

„...na obraze je aj namaľovaný dom, v ktorom bývala ako dieťa moja Babka - to je ten dom so soškou nad bránou. Babka vravievala, že to bola Panenka Mária. Tento dom som samozrejme nikdy nevidela naozaj, ale aj tento obraz mi dáva možnosť vidieť, aká bola Bratislava, kým sa do nej pustili budovatelia svetlých zajtrajškov, a čo dnes dokončuju developeri so záľubou na 1m2 napchať sklobetónové opachy s výmerou 100m2 úžitkovej plochy.“ komentuje dielo Radomíra Mikičová.

Štefan Bednár opísal svoje dojmy z mesta v pamätiach (Bohém hľadá vlasť I., 1984 s. 294 – 302): „Električka hrkotala, nakláňala sa zo strany na stranu – v zákrutách a pri zastávkach vyzváňala. Hneď na prvej zastávke sa hrnuli do nej babky s nošami. Onedlho vystúpili a ešte o kúsok ďalej, pred Carltonom bola konečná zastávka. A bolo treba prejsť iba jednu uličku a zvedavý pútnik stál na brehu Dunaja. Vôbec nebol modrý podľa valčíkovej módy, bol kalno sivo-zeleno-barnavý, plávali v ňom kusy ľadu a zmrznutého snehu. A bol široký a valný.“ (s. 289) ... „cez Vydricu som sa popoludní zatúlal na Podhradie. Tam boli hriešne domy lásky, predajné ženy celkom bez ostychu lákali chodca na pomilovanie, vychádzajúc mu v ústrety do ulice. Bolo to ako dakde v prístave...“ (s. 291)

Ladislav Čemický - Motív z Vydrice (1942), Slovenská národná galéria

Ladislav Čemický - Motív z Vydrice (1942), Slovenská národná galéria

Pofebruárový režim sa tento svojrázny kolorit Vydrice rozhodol odstrániť: "Železnou metlou vymiesť zo spoločnosti všetky "neperspektívne" skupiny obyvateľov... Zaháľačov, pasákov, tulákov a žobrákov, notorických pijanov, kartárov a hazardných hráčov, ale aj morfinistov" (Hriešna Vydrica). Neskôr dopravná úprava Rázusovho nábrežia a stavba tzv. Slovanskej cesty zlikvidovala pás stavieb, lemujúcich breh Dunaja. V nekompromisnej výstavbe sa pokračovalo až do 60. rokov, kedy osud Podhradia spečatilo rozhodnutie o výstavbe Mosta SNP.

Imrich Weiner-Kráľ - Práce na asanovanom Podhradí (1969), Slovenská národná galéria

Imrich Weiner-Kráľ - Práce na asanovanom Podhradí (1969), Galéria mesta Bratislavy

Bratislavskému podhradiu bol venovaný aj jeden diel relácie Túlačka_FM, v ktorej si okrem účinkujúcich v dokumente môžete vypočuť archívne záznamy vysielania Slovenského rozhlasu.


Vo videu boli použité materiály z Národného filmového archívu, Slovenského filmového ústavu v Bratislave, Oddelenia architektúry na Ústave stavebníctva a architektúry SAV a Galérie mesta Bratislavy.

Digitálne reprodukcie diel zo zbierok SNG použité vo videu vznikli vďaka projektu Digitálna galéria, ktorý sa realizuje v rámci Operačného programu Informatizácia spoločnosti a je spolufinancovaný z Európskeho fondu regionálneho rozvoja.