Petra Hanáková je kurátorka, teoretička umenia, filmová kritička a historička. Absolvovala vedu o výtvarnom umení na FFUK v Bratislave a bakalárske štúdium filmovej vedy na VŠMU. V Slovenskej národnej galérii spravuje zbierku iných médií zameranú na to najdôležitejšie a najkvalitnejšie z konceptuálneho, akčného, resp. iného neklasického umenia a nových médií (experimentálny film a videoart, videoinštalácia atď). Kurátorsky sa podieľala na výstavách ako napr. Július Koller Vedecko-fantastická retrospektíva (2010), Tekutá múza (2015), alebo Sen × skutočnosť, Umenie & propaganda 1939 – 1945.
Dnes komunálny politik Ján Budaj, medzi kamarátmi John, bol za socializmu sieťovou figúrou bratislavského undergroundu, aktivista a líder „Dočasnej spoločnosti intenzívneho prežívania“ (DSIP), ktorá na prelome 70. a 80. rokov „vyrušovala“ či odkláňala (situacionistické détournement) normalizovanú spoločnosť. Okrem akcionizmu ľudia z DSIP vydávali „sociologické“ samizdaty, venovali sa ochranárskym aktivitám (iniciatíva za záchranu ohrozeného Ondrejského cintorína) či podvratnej výstavnej činnosti v ochranárskych „výveskách“.
Skupina DSIP vznikla z básnickeho spolku Degenerovaná generácia a jej okruh tvorilo amatérske divadlo Labyrint pri vysokoškolskom V-klube v Bratislave a spriaznení umelci a priatelia. Jej aktivity vznikali kolektívne a spontánne, väčšina z nich bola ilegálna. Dočasne oslobodzovali predstavivosť normalizovaného občana a potom svojvoľne zanikli, skôr než stihli byť zlikvidované štátnou mocou. Akcie vytvárali absurdné situácií, pôsobiace niekedy ako nástrahy, ktoré účastníkov konfrontovali s realitou a nabádali k participácii a k prelomeniu letargie. Niektoré predstavovali iba subverzívne odkazy, dômyselne balansujúce na pokraji aktivizmu.
Formátom Budaja a ľudí okolo neho bol sociologický happening – vytváranie raz agresívnejších, inokedy skôr decentných „rozbuškových“ situácií vo verejnom priestore (väčšinou v centre Bratislavy), teda akési trénovanie pozornosti otupeného a normalizovaného občana.
Akcia s názvom „Týždeň fiktívnej kultúry“ ukazovala fiktívny marketing za železnou oponou sotva predstaviteľnej kultúrnej produkcie (koncert Boba Dylana a skupiny ABBA, premietanie filmu Ingmara Bergmana, výstavy Salvadora Daliho, René Magritta apod.), ktorý mal poukázať na kultúrnu uzavretosť nášho sveta a trénovať ostražitosť jeho vtedajších dozorcov.
Transparent s nápisom „Letecká doprava je najlacnejšia“ bol vyvesený na bývalom centrálnom trhovisku, kde zostal dlhšiu dobu, keďže jeho pointa bola zrejme štátnou mocou nepochopená.
Niektoré akcie poukazovali na nedostatky a neosobnosť socialistického verejného priestoru a nabádali okoloidúcich k zamysleniu komu má verejný priestor v prvom rade patriť. Niekedy sa samotní členovia akcie stali svojim prejavom vzťahu k verejnému priestoru prekážkou bežného "chodu vecí" a predstavovali akýsi tichý odpor voči zmiereniu sa s postupným pacifikovaním občianskeho života.
Ján Budaj, Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania - Simulácie, 1978, Slovenská národná galéria
Skupine DSIP sa venovala aj výstava Pracovná pamäť / Working memory v galérii Tranzit, ktorá reinscenovala spomienky a dokumentáciu tohto dnes už neexistujúceho umenia.