Objavuj cesty umením

Medzi ústredné postavy povojnového vývoja rozhodne patril Ladislav Guderna (1921 – 1999); svoje kompozície sa usiloval rozložiť a následne uzatvoriť do „inžiniersky presnej“ siete či mreže, spojiť surreálnu imagináciu s kubistickými výdobytkami, previesť formy syntetického kubizmu do racionálne predkresleného obrazca.

V jeho tvorbe v druhej polovici 40. rokov nastalo celkom osobité spojenie imaginatívneho a konštruktívneho prístupu k obrazu, ktorý si ale stále zachovával skryté surrealistické jadro.

Guderna komponoval obraz ako zdanlivo odosobnenú lineárnu štruktúru. Hlavy, figúry, reálne predmety rozkladá na svietivé, kontrastné farebné plochy orámované čiernou kontúrou, zvyčajne ich umiestňuje do prázdneho, nedefinovaného priestoru, a tým ich vyníma z mimoobrazových súvislostí. Expresia je síce spútaná, ale obraz si zachováva metafyzické, magické vyžarovanie a významovosť, charakteristickým príkladom sú komorné kompozície intímnych námetov Melanchólia (1946) a Zátišie so sviečkou (1949), ako aj veľkorozmerné Nokturno (1947).