Portrét neznámej ženy

Prvou a najznámejšou fotografickou technikou sa v roku 1839 stala dagerotypia, onedlho ju nasledovali ambrotypia, slaný proces, ferotypia a ďalšie. Samotná technika tvorby dagerotypie bola pomerne náročná na materiál i znalosti práce s chemickými roztokmi.

Podľa návodu francúzskeho maliara a fyzika Louisa-Jacquesa-Mandého Daguerra mal proces dagerotypie asi 5-6 krokov: príprava medenej doštičky aplikáciou striebra a leštením až na zrkadlový efekt, scitlivenie doštičky parami jódu (neskôr i brómu), exponovanie po dobu 15-20 minút v kamere, vyvolávanie v tme zahriatymi parami ortuti, ustaľovanie v roztoku kuchynskej soli (neskôr tiosíranu sodného) a na záver vypranie v destilovanej vode.

Pre relatívnu rýchlosť času sa tejto techniky chytili hlavne portrétisti a svojich priaznivcov si dagerotypia ako technická novinka rýchlo našla najmä medzi strednou a vyššou vrstvou spoločnosti. V roku 1840 kvalitu dagerotypických portrétov zvýšil vynález vysokosvetelnej šošovky podľa prepočtov matematika Jozefa Maximiliána Petzvala a v rovnakom roku sa pre zvýšenie trvácnosti obrázkov začalo pri ustaľovaní používať i zlato.

Keďže i tak boli dagerotypy veľmi citlivé, často sa vkladali do ozdobného rámika alebo kazety. Tieto bývali spočiatku tvarovo i výzdobou jednoduché – ako na prezentovanej ukážke portrétu neznámej ženy zo strednej spoločnosti, neskôr sa tvary a zdobenia paspart a kaziet komplikovali, pomerne časté bolo i vkladanie do šperkov.

Lucia Almášiová ● Katalóg k výstave Biedermeier (2015)