„Výtvarník sám tlumočí smysl hry, proč tu hru hrajeme, proč jsme ji zařadili do repertoáru, co chceme od diváka, jak by měla působit – to výtvarník může sám říct prostorovým obrazem na scéně, a ten děj se pak odehrává téměř jako před mistrovskou sochou.“

Ladislav Vychodil

Naše studium přírody a jejích zákonů potvrdilo nám, že blíží se konec.

Vítězslav Nezval, Dnes jěšte zapadá slunce nad Atlantidou, Praha: Československý spisovatel, 1956.

 

Ladislav Vychodil považoval scénu k divadelnej hre Vítězslava Nezvala, Dnes ješte zapadá slunce nad Atlantidou inscenovanú v roku 1961 v Slovenskom národnom divadle za svoj najúspešnejší projekt. Začiatkom 60. rokov využil aktuálny trend op-artu a pre pomerne schematickú drámu vytvoril odvážne surreálne prostredie. Dej hry posunul mimo času a priestoru a využil pritom len minimálne prostriedky.

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Majetok rodiny Ladislava Vychodila)

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Majetok rodiny Ladislava Vychodila)

 

Vychodil predtým často hovoril o tzv. neutrálnej scéne. Scénograf by podľa neho mal nechať vyniknúť hercov a nesnažiť sa pútať prílišnú pozornosť „výtvarne“ prehnanou scénou. Hoci práve v prípade Atlantídy ju Vychodil pomaľoval výraznými líniami vo forme akýchsi siločiar, dodržal pritom zásady, ktoré si sám formuloval. Dosiahol optickú ilúziu pohybu, no divadelná scéna ostala farebne neutrálna a nechávala vyniknúť postavy hercov.

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Ladislav Vychodil, Slovenská národná galéria

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Ladislav Vychodil, Slovenská národná galéria

 

V rozhovore s Jarkom Burianom, americkým historikom scénografie českého pôvodu, opísal Vychodil scénu Atlantídy takto:

 

„JB: Ty kroužky tady — to byl horizont?
LV: To bylo malované na horizont i na točnu1. Ta byla asi v této barvě a ony byly malované bílou. A ty mraky to už je projekce. Bylo to v zásadě v oranžové barvě, takové přírodní, jako je ten špagát, a bylo to možné barvit. […] ten horizont dával možnost obyčejnými baterkami jednou to svítit v žluté barvě, jednou v modré, takže ty obrazy se střídaly barevnou tonalitou. K tomu jsem se několikrát vracel. […].

Prepis audiozáznamu rozhovoru Jarku Buriana s Ladislavom Vychodilom zo zbierky v Jerome Lawrence and Robert E. Lee Theatre Research Institute, Thompson Library, Ohio State University.

 

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Majetok rodiny Ladislava Vychodila)

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Majetok rodiny Ladislava Vychodila)

 

Vychodil chápal Nezvalovu predlohu ako „výstrahu ľudstvu“ pred atómovou energiou. Siločiary, ktorými pomaľoval točňu aj celú scénu, vystupňoval na jednej strane do malého kopca. Ten sa mohol počas hry presúvať zo strany na stranu, čím dosiahol optickú ilúziu vlnenia.

„LV: Ta šrafúra na horizontě se prolamuje v nějakou cyklónu a pak i na podlaze dělá takové vlny. Dokonce se i hercům točila hlava. Rovná plocha a ta válcová — to všecko bylo potištěné, vznikaly takové sférické tvary, oblé. Všecko se to odehrává jakoby ve vesmíru.

 

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Múzeum Divadelného ústavu)

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Múzeum Divadelného ústavu)

 

Okrem pulzujúcich siločiar umiestnil Vychodil na scénu aj objekty ako strom, hrad, lietajúci lev, či lode visiace na polmesiacoch. Vychádzajúc zo svojej záľuby v deskriptívnej geometrii vytvoril polmesiace ako „zbortené  plochy“ – akési abstraktné geometrické útvary z kovových konštrukcií a napnutých šnúr. Podobné konštrukcie využil aj v iných scénografiách (Čarovná flauta, ND Praha, 1986). Pre výstavu LV100 navrhol architekt Mojmír Vychodil, vnuk Ladislava Vychodila, rekonštrukciu tohto objektu, evokujúc atmosféru slávnej Vychodilovej Atlantídy z roku 1961.

Fotografia z vernisáže výstavy LV100, 28.2.2020, Juraj Starovecký

Orlica a polmesiac, motívy z inscenácii: H. von Kleist: Princ Fridrich Homburský, Slovenské národné divadlo, Bratislava,
r.: M. Pietor. 1983. Originál zapožičaný z Umelecko-dekoračných dielní SND; Vítězslav Nezval: Atlantída, Slovenské národné divadlo, Bratislava,
r.: Tibor Rakovský. 1961 Rekonštrukcia Mojmír Vychodil, Vychodil architects, 2020.
 (Fotografia z vernisáže výstavy LV100, 28.2.2020, Juraj Starovecký)

 

Na výstave sme okrem štvorice rozmerných scénických návrhov v žltej, modrej, oranžovej a červenej farbe z Múzea Divadelného ústavu vystavili aj tie z rodinného archívu Vychodilovcov a návrh, ktorý venoval svojej dlhoročnej asistentke Márii Hrankovičovej. Na rozdiel od presne narysovaných a reprezentatívne uhladených návrhov pôsobia rýchle akvarelové skice menších rozmerov omnoho dynamickejšie. Vizuálny pohyb na scéne je z nich cítiť oveľa naliehavejšie.

Návrh venovaný jeho asistentke je zo všetkých doteraz známych návrhov najpoetickejší, pričom zachytáva práve to kľúčové posolstvo – hrozbu atómovej energie. Tú symbolizujú lietajúce stromy hrozivo sa vznášajúce nad bielymi postavami nevinných Aténčanov.

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Majetok Márie Hrankovičovej)

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Majetok Márie Hrankovičovej)

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Majetok rodiny Ladislava Vychodila)

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Majetok rodiny Ladislava Vychodila)

 

Tak teda my vám to řekneme docela vobyčejně.
Zkrátka, co to má znamenat, že lítají ve vzduchu lvi a
jiná hovada a my že jako vo tom nic nevíme? Zkrátka
a prostě, roznesla se pověst, že naše vojska i s
Athéňany se propadla do moře!

Vítězslav Nezval, Dnes jěšte zapadá slunce nad Atlantidou

 

Maketa Atlantidy

Fotografia makety z inscenácie Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (AVU SNG, OF Štefan Tamáš)

 

Maketa k inscenácii sa, žiaľ, nezachovala, no jej podobu poznáme z viacerých fotografií z výstav či filmových dokumentov. Vychodil navrhol pre inscenáciu aj kostýmy, tie si však na rozdiel od pochvalných recenzií scénografie vyslúžili viac kritiky pre svoju prílišnú farebnú rozmanitosť a nesúlad so scénou. V ďalších inscenáciách Atlantídy si už Vychodil prizval na spoluprácu Ludmilu PurkyňovúHelenu Bezákovú.

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Majetok rodiny Ladislava Vychodila)

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Majetok rodiny Ladislava Vychodila)

Atlantida

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Majetok rodiny Ladislava Vychodila)

 


 

Bohové nestvořili vesmír a člověka, ne, je to naopak:
člověk, člověk sám stvořil bohy, dal jim sílu a moc,
svou moc, svůj rozum, svou sílu...

NEZVAL, Vítězslav: Dnes jěšte zapadá slunce nad Atlantidou

 

Víťezslav Nezval napísal drámu Dnes ješte zapadá slunce nad Atlantidou v roku 1956. V tom čase bol už národným umelcom a jeho drámu zároveň s knižným vydaním inscenovalo aj pražské národné divadlo. Réžiu pridelili Alfrédovi Radokovi. Ten si do denníka zapísal niekoľko dojmov zo začiatku skúšobného procesu:

 

„... Vítězslav Nezval mi místo Vášové vnutil Petrovickou, protože má představu, že se v postavě Holky jedná o naivku. V Nezvalově hře se nejedná o nic. Hra je špatná. Pravý opak jakékoliv básnické a dramatické stavby. Ale co dnes Nezval napíše, je předem pečetěno jako geniální... Moje poznání Nezvala jako člověka, k němuž došlo už v minulosti, je to nejobludnější, co jsem kdy prožil a pochopil. Bezcharakterní egoista, jenž má jedinou lásku – peníze. V jeho hře jsou slova: moc kazí člověka. Nezval má dnes v našem státě neomezenou moc... Několikrát jsem se režie této hry vzdal, až jsem byl nakonec donucen samotným ministrem inscenovat ji. Je mi jasné proč: Národní divadlo má jet s touto hrou do Paříže. Potřebují někoho, kdo svým inscenačním stylem popře i před mezinárodní veřejností ty idiotismy, které se u nás dělaly a dělají ve jménu socialistického realismu.“

Denník A. Radoka z rokov 1954  ̶  1956 z majetku Márie Radokovej. (HEDBÁVNÝ, Zdeněk: Alfréd Radok — Zpráva o jednom osudu. Praha : Národní divadlo, Divadelní ústav, 1994.)

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Múzeum Divadelného ústavu)

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Múzeum Divadelného ústavu)

 

Radok patril medzi silných odporcov ideologicky zameraných diel podporujúcich oficiálnu propagandu. Nezval ilustroval „boj za mier“ ako zápas technicky vyspelých a blahobytom zdegenerovaných Atlantíďanov s chudobnými, neozbrojenými, ale zato slobodnými a statočnými Aténčanmi, ktorí neboli ochotní vymeniť svoju slobodu za bohatstvo a blahobyt.

 

ATHÉŇAN: …. Váš nepřítel je mocný, a chtěl by vám
nabídnout všecko výměnou za svobodu.

ATHÉŇANÉ: Taková výměna není nic víc, nic méně než zrada,
Athéňan nezradil nikdy, Athéňan nezradí, ať si nechají
svoje nádherná roucha a lodi, ať nás nechají žíti! ....

NEZVAL, Vítězslav: Dnes jěšte zapadá slunce nad Atlantidou

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Múzeum Divadelného ústavu)

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Múzeum Divadelného ústavu)

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Majetok rodiny Ladislava Vychodila)

 

Krutá a egocentrická postava Vladára stelesňovala skazený západ. Na pokorného človeka sa Vladár mení až v momente, keď si uvedomí, že je naozaj koniec. Táto premena však nastáva veľmi prvoplánovo. Hoci je Nezval uznávaným básnikom, jeho dramatické dielo vzbudzuje dodnes polemiky. Prvá pražská inscenácia drámy vyvolala ostrú diskusiu, ktorá bola jedným z prvých zásadných verejných názorových stretov na umenie po prevrate v roku 1948.

 

VLADAŘ:...zadržte, běda, proč jste neměli sílu
strhnout mé hněvivé ruce, když bušily na kámen,
proč jste zavčas nepřišli zburcovat lidi v městě,
aby svrhli mne s trůnu, dokud ještě byl čas,
proč jste ve jménu lidí neroztříštili skálu,
již jsem nosil v své hrudi místo teplého srdce,
běda, ach, běda mi...

NEZVAL, Vítězslav: Dnes jěšte zapadá slunce nad Atlantidou

Atlantída

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský (Majetok rodiny Ladislava Vychodila)

 

Časť kritikov hru ospevovala ako príbeh, ktorý je aj napriek utopickosti plný skutočnosti, a chyby hľadali najmä v réžii či scénografii. Nezval totiž chcel, aby scénu pre jeho hru navrhol umelec ako Diego Rivera – mexický prorežimový maliar. Scénu k Radokovej réžii však vytvoril progresívne ladený scénograf Josef Svoboda, ktorý sa preslávil najmä Laternou Magikou. Svobodova scéna bola svojou architektúrou a využívaním projekcií pravým opakom Nezvalovho zbožného želania. Maľovanú scénu v duchu socialistického realizmu nenavrhol ani Miloš Tomek v roku 1959 v Brne ani Oldřich Šimáček v roku 1961 v Olomouci.

 

atlantida

Pohľad do výstavy LV100, inštalácia Mojmíra Vychodila inšpirovaná inscenáciou: Vítězslav Nezval: Dnes ještě zapadá slunce nad Atlantidou, 1961, Státní divadlo Ostrava, réžia: Miloš Horanský 

 

Ladislav Vychodil navrhol scénu až k štyrom inscenáciám Nezvalovej drámy a taktiež sa vyhol propagandistickej symbolike. V prvej Atlantíde vytvoril akúsi nadpozemskú vibrujúcu realitu, ktorá preklenula antické Grécko aj robotnícku utópiu z Nezvalových predstáv. V druhej inscenácii (Vítězslav Nezval: Dnes ještě zapadá slunce nad Atlantidou, 1961, Státní divadlo Ostrava, réžia: Miloš Horanský, kostýmové návrhy: Helena Bezáková) využil princíp zbortených plôch na vytvorenie brán do priestoru mimo čas. 

V pražskej inscenácii z roku 1965 (Vítězslav Nezval: Dnes ještě zapadá slunce nad Atlantidou, 1965, Národní divadlo Praha, réžia: Vítězslav Vejražka, kostýmové návrhy: Ludmila Purkyňová) princíp vesmíru obohatil aj o prvky astronómie a pri svojom poslednom návrate k scénografii v Atlantíde v osemdesiatych rokoch vymenil poetiku ladných oblých línií za priame línie kovových mreží. Príbeh Atlantídy tak zakaždým posunul do svojského a nenapodobiteľného časopriestoru. 

 

Vítězslav Nezval: Dnes ještě zapadá slunce nad Atlantidou, 1965, Národní divadlo Praha, réžia: Vítězslav Vejražka. (Zbierka Národního muzea v Prahe)

 

 

GADEIROS: ...daleko, daleko, dál než může dohlédnout člověk.
Na samé hranici konce rád bych si představil, co bude
po nás po všech, co bude po potopě, jakou zdlouhavou
poutí pokročí lidstvo vpřed, kam jsme dospěli my,
jakou zdlouhavou poutí… Jedno je jisté, běda, hlubiny
Atlantiku nevydají už nikdy, nikdy už v dějinách,
nikdy v budoucnosti, ať si je jak chce blízká anebo
vzdálená, nikdy, nikdy, nikdy už, nikdy, nikdy
nevydají, co vydaly svévolně v plen.
Běda, Atlantiku, v tvém bahně navždy...

NEZVAL, Vítězslav: Dnes jěšte zapadá slunce nad Atlantidou

 

 


 

1 točňa: pohyblivá časť javiska umožňujúca rýchlu zmenu scény.

 

Bibliografia:

NEZVAL, Vítězslav: Dnes jěšte zapadá slunce nad Atlantidou, Praha: Československý spisovatel, 1956.

KOBLIŠKOVÁ, Zuzana: LV100. Ladislav Vychodil a scéna 20. storočia. Bratislava: Slovenská národná galéria, 2020.

HEDBÁVNÝ, Zdeněk: Alfréd Radok — Zpráva o jednom osudu. Praha : Národní divadlo, Divadelní ústav, 1994.

Prepis audiozáznamu rozhovoru Jarku Buriana s Ladislavom Vychodilom zo zbierky v Jerome Lawrence and Robert E. Lee Theatre Research Institute, Thompson Library, Ohio State University.

New collections, articles and artworks. Twice a month. In Slovak.
By submitting you agree to our privacy policy.