Taliansko Ernesta Zmetáka

85 artworks  ·  lab.SNG  ·  10. 07. 2017

Vzťah Ernesta Zmetáka (1919 – 2004) k talianskej krajine sa začal študijnými cestami za umením majstrov ranej renesancie. Zmeták si Apeninský polostrov obľúbil a pravidelne sa naň vracal maľovať krajinu a spoznávať staré i moderné talianske umenie. Taliansko sa mu stalo celoživotnou inšpiráciou, ovplyvnilo jeho výtvarný rukopis a rozžiarilo jeho farebnú paletu. Zmetákova talianska krajinomaľba priniesla do slovenského prostredia autentický pohľad na takmer exotické a zároveň nedaleké Stredomorie.

Ernest Zmeták začal tvoriť v čase druhej svetovej vojny počas svojho štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti, kam sa presunul z rodných Nových Zámkov po maďarskej okupácii južného Slovenska. Jeho profesor Vilmos Aba-Novák bol nasledovníkom Paula Cézanna a zoznámil Zmetáka s výtvarným jazykom skorej moderny. Po ukončení štúdia sa Zmeták usadil v Bratislave a stal sa členom Skupiny výtvarných umelcov 29. augusta. Už od začiatku bol však západoeurópskymi avantgardami ovplyvnený menej než jeho rovesníci, mal tiež odlišný výtvarný názor a kultúrnu orientáciu. Rozhodujúcim bol preňho práve kontakt s Talianskom, ktoré ho uchvátilo viac než umelecké prostredie Paríža.

Do Talianska cestoval Zmeták na študijné pobyty celkovo trinásťkrát a aj po nich túto krajinu rekreačne navštevoval až do posledných rokov života. Hneď prvá cesta v roku 1947 s Matildou Čechovou bola podľa Zmetákovych slov zásadná. Talianske umenie ho zaujalo svojou spätosťou s bežným životom, vecnosťou a historickou kontinuitou. Do Talianska sa vybral po stopách svojho učiteľa, avšak kým ten obdivoval najmä majstrov vrcholnej renesancie, Zmeták inklinoval k maliarom trecenta a quatrocenta. Maľby Giotta, Masaccia, Fra Angelica či Andrea Mantegnu mu imponovali svojou čistotou tvaru a výrazu. Zmeták študoval Masacciove fresky vo Florencii, mozaiky od Pietra Cavalliniho v Ríme a napokon navštívil aj ostrov Capri. S Matildou Čechovou bývali na Capri u českého maliara Aloisa Kohouta a obaja maľovali najmä morské útesy a pobrežnú krajinu.

Ernest Zmeták - More na Capri v hmle, 1947

Ernest Zmeták - More na Capri v hmle, 1947

 

Druhou Zmetákovou cestou do Talianska bol dvojtýždňový tematický zájazd slovenských a českých výtvarníkov v roku 1956. Na tejto ceste si obľúbil mesto Siena aj tamojšiu maliarsku školu neskorej gotiky. Kým prvá cesta bola pre Zmetáka očarením, na tomto zájazde hlbšie porozumel svojej fascinácii starým talianským umením. V nasledujúcich rokoch hľadal v Taliansku inšpirácie pre svoju mozaiku v tympanóne Primaciálneho paláca v Bratislave, ktorú sa rozhodol vytvoriť z prírodného mramoru podľa rímskych vzorov.

V roku 1962 navštívil Zmeták bienále v Benátkach, kde videl diela talianskej a svetovej moderny. Bienále neskôr opísal ako „strašnú zmes umenia, reklamy a technicko-elektrickej romantiky“, ktorá však bola preňho veľmi poučná. Na tejto ceste sa tiež hlbšie zoznámil s talianskym vidiekom a prvý-krát navštívil Sicíliu. Dva týždne strávil v pokojnom prístavnom mestečku Cefalù, ktoré sa stalo jeho obľúbeným miestom na maľovanie. Cestou späť sa Zmeták zastavil aj v toskánskom San Gimignane, kde mu síce chýbalo more, ale vynahradila ho bohatosť a neuveriteľnosť okolitej krajiny, poskytujúcej množstvo výtvarných nápadov.

Ernest Zmeták - Pohľad na San Gimignano, 1962

Ernest Zmeták - Pohľad na San Gimignano, 1962

 

Počas šesťdesiatych rokov sa Zmeták do Talianska vracal na dlhšie cesty aj s manželkou a so synom, objavoval nové lokality a zároveň si všímal postupné premeny už známych miest, najmä na Sicílii. Vplyv Talianska sa prejavil aj na spôsobe, akým Zmeták zobrazoval slovenskú krajinu. Pohľady na vidiecke aj mestské prostredie v okolí Košíc, Nových Zámkov, Červeného Kameňa či Bratislavy majú podobnú farebnosť a modeláciu ako ich južanské náprotivky. Zhruba tretinu svojich malieb z talianskych ciest predstavil na výstave v Bratislave v roku 1966.

Architekt Ján Miloslav Bahna poradil Zmetákovi navštíviť Amalfitánske pobrežie – „zabudnutý raj“ neďaleko Neapola. Pestrofarebné dediny s úzkymi uličkami zakliesnené medzi skalnatým útesom a morom sa stali predlohou pre niektoré z najkrajších Zmetákových malieb. Mestečká Amalfi, Atrani, Ravello, Positano či Sorrento ho inšpirovali aj počas nasledujúcej dekády.

Ernest Zmeták - Domy pri mori II., 1974

Ernest Zmeták - Domy pri mori II., 1974

 

Zmeták sa na svojich talianskych krajinách opakovane zameriava na rovnaké prvky a motívy: oblúky mostov a vstupných brán, úzke krivolaké uličky, šikmé strechy (tvoriace diagonály v kompozícii), schodiská, rybárske loďky a stredomorské stromy – jednoducho načrtnuté a miestami pripomínajúce zelené balvany alebo chumáče. Veľmi zriedka možno na obrazoch vidieť ľudské postavy, autá či motocykly. Zmeták nemaľoval ľudí, pokiaľ sa v jeho výhľade naozaj nevyskytli. Krajinomaľby tak možno vnímať aj ako pohľad na pokojné Taliansko pred veľkým turistickým boomom posledných desaťročí. Čas sa v okolí týchto úlomkov krajiny akoby zastavil. Zmeták si všíma nenápadné krásy prostredia, ktoré sú pre domácich obyvateľov všedné. Na obrazoch možno tušiť šum mora a slaný vietor zmierňujúci ospalú letnú horúčavu.

Počas celej svojej tvorby sa Zmeták držal princípu dôslednej konštrukcie obrazu pomocou pevných foriem. Ako základy kompozície využíval jednoduché geometrické tvary očistené od nepodstatných detailov. Ich vrstvením sa krajina stáva plastickou, priam trojrozmernou. Maľby majú väčšinou vysoký horizont, takže divák má pocit, že na krajinu pozerá z nadhľadu. Zmeták nečlení obraz na pozadie, stred a popredie, nesnaží sa navodiť ilúziu hĺbky priestoru. Kompozícia diela sa často zbieha do ťažiskového bodu - vyústenia ulice, brány domu, toku rieky či línie mora. Autor sa vyhýba samoúčelným výtvarným finesám, krajinu neromantizuje, zameriava sa na jej „anatómiu“.

„Taliansku krajinu som napriek svojmu obdivu neheroizoval, maľoval som ju v rámci svojho výtvarného školenia i výtvarnej kultúry takú, aká práve bola.“

 

Ernest Zmeták - Motív z Orvieta, 1971

Ernest Zmeták - Motív z Orvieta, 1971

 

Zmeták na jednotlivých obrazoch využíval iba malé množstvá farieb. Vyberal čisté a žiarivé farebné tóny a ich opakovaním v kompozícii vytváral vnútorný rytmus. Zmetákova paleta sa z počiatočnej studeno ladenej tóniny v ranej tvorbe prechýlila (najmä vplyvom Talianska) do teplých kombinácií modrej, oranžovej, žltej a zelenej. Ostré južanské svetlo vytvára kontrasty presvetlených plôch s ostro tieňovanými, vďaka čomu sú aj zložité kompozície budov a vrstvitého terénu jednoducho čitateľné. Zmeták taktiež pomocou svetla zmäkčoval ostré kubické formy tvoriace kostru jednotlivých diel. Spočiatku maľoval Zmeták v tenkých vrstvách farby, postupne však prešiel na voľnejší, pastózny rukopis s menej výraznými kontúrami tvarov. V celej jeho tvorbe sú kresba diela a dôraz na farbu rovnocenné. Dá sa povedať, že Zmeták rozvíja zároveň štýl Mikuláša Galandu (disciplínu línie) a Ľudovíta Fullu (farebnú precíznosť).  

„Až na ojedinelé prípady som všetko maľoval a kreslil na mieste v prírode, v stálom kontakte s realitou. Obraz či kresbu som vždy dokončil na jedno sedenie. V kresbe som mal ten istý zápas čo v maľbe. I časove mi trvá toľko ako maľovanie. Trval som pri tejto stálej konfrontácii s krajinou na výtvarnej pravde. Nie som krajinár, mám rád prírodu a vidím v nej nevyčerpateľný zdroj pre výtvarné umenie.“

 

Ernest Zmeták - Pohľad na Cefalú, 1977

Ernest Zmeták - Pohľad na Cefalú, 1977

 

Neskoršie diela z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sú kompozične jednoduchšie, s tlmenejšími farbami a mäkšími tvarmi. Pôsobia tichým, záhadným, miestami až smutným dojmom. Svojou ľudoprázdnou, spirituálnou atmosférou a náznakmi mýtických vízií pripomínajú metafyzickú maľbu. Namiesto ostrého slnečného svetla sú tieto výjavy osvetlené akoby vnútorným vyžarovaním zobrazených vecí. Aj v neskoršom období trávil Zmeták najviac času v sicílskom Cefalù – svojom „osudovom“ mieste – kde má dnes osadenú pamätnú tabuľu pred vstupom do historického centra. Posledným datovaným dielom v zbierkach je obraz z roku 2004 s názvom Pocta Giottovi, zameraný na jednoduchú skalnú formáciu, aké možno vidieť na krajinných pozadiach malieb ranej renesancie. Týmto dielom z posledného roku života Zmeták takpovediac zavŕšil svoje smerovanie k čistote tvaru a výrazu diela.

Zmetákova dcéra, grafička a maliarka Uľjana Zmetáková vytvorila taktiež niekoľko malieb zobrazujúcich Taliansko, najmä Benátky. Na rozdiel od otca však pracovala systematicky v ateliéri, jednu tému mávala rozpracovanú paralelne na viacerých plátnach na porovnanie. Taliansko nemaľovala tak oddane a programovo ako jej otec, výjavy z tejto krajiny zapadajú do jej širšej tvorby, zameranej skôr na intímnejšie výseky života. Spôsob uchopenia námetov je v jej prípade však podobne skromný až prozaický.

 

Ernest Zmeták - Kostol s fontánou (Sicílska fontána), 1999

Ernest Zmeták - Kostol s fontánou (Sicílska fontána), 1999

 

Diela v kolekcii sú zoskupené podľa zobrazených lokácií. Možno tak sledovať jedno miesto namaľované alebo nakreslené v rôznych obdobiach Zmetákovho života. V kolekcii sa nachádzajú aj kresby ukazujúce Zmetákov prístup k tvarosloviu a kompozícii diela. Niektoré kresby majú svoj ekvivalent v maľbe, niektoré existujú osve. Cieľavedomé opakovanie a vylepšovanie toho istého námetu bolo súčasťou Zmetákovej práce, preto sa v kolekcii často nachádza rovnaké miesto z rôznych uhlov pohľadu či v rôznych spracovaniach (od realistickejšieho až po geometrickú abstrakciu). V katalógu všetkých publikovaných diel od Ernesta Zmetáka môžete porovnať krajiny z Talianska a zo Slovenska, ktoré vznikli v rovnakom časovom období.

 

„Taliansko ma naučilo láske k rodnej slovenskej krajine.“

 

Ernest Zmeták - Most v Benátkach, 1974

Ernest Zmeták - Most v Benátkach, 1974

 


Zobrazené lokácie podľa regiónov (Jednotlivé odkazy vedú na Google Maps)
 

Kampánia: Amalfi, Atrani, Positano, Ravello, Procida, Sorrento, Capri, Faraglioni

Toskánsko: San Gimignano, Siena

Veneto: Benátky

Rím a Lazio: Rímske mosty cez rikeu Tiber, Tivoli, Subiaco

Sicília: Cefalù, Trapani, Taormina, Castelmola, Sciacca

Liguria: Levanto

Umbria: Assissi

Terni: Orvieto


Použité zdroje:

ZMETÁKOVÁ, Uľjana – ABELOVSKÝ, Ján: Ernest Zmeták. Zohor : Virvar, 2013.

ABELOVSKÝ, Ján – BAJCUROVÁ, Katarína – BARCZI, Július: Ernest Zmeták – umelec a zberateľ. Bratislava : SNG, 2011.

KISS-SZÉMAN, Zsófia – OBUCHOVÁ, Viera – PAŠKO, Peter: Galéria Nedbalka. Bratislava : Calder, s. r. o., 2012.

ABELOVSKÝ, Ján: Ernest Zmeták: Talianske inšpirácie. Bratislava : Marpo, 2002.

SAUČIN, Ladislav: Ernest Zmeták. Bratislava : Pallas, 1987.

GAZDÍK, Igor: Ernest Zmeták. Bratislava : Tatran, 1979.


 

  Tweet