Ladislav Vychodil

100 diel  ·  Zuzana Koblišková  ·  28. 02. 2019

Ladislav Vychodil (1920 – 2005) bol renomovaný scénický výtvarník, ktorého českej a slovenskej divadelnej obci netreba osobitne predstavovať. Mohlo by sa dokonca zdať, že je skoro nemožné napísať o jeho práci niečo nové, pretože jeho diela sú už dostatočne zmapované a zastúpené v zbierkach v Slovenskej národnej galérii, Múzeu Divadelného ústavu, v Inštitúte umenia – Divadelnom ústave v Prahe či mnohých iných českých a slovenských inštitúciách i v súkromných zbierkach. V roku 2020 sa Slovenská národná galéria o to pokúsila a pri príležitosti stého výročia narodenia umelca pripravila výstavu LV100 Ladislav Vychodil a scéna 20. storočia, ku ktorej vydala aj katalóg obsahujúci aj dosiaľ neznámy materiál z knižnice State University Ohio.

V zbierkach Jerome Lawrence and Robert E. Lee Theatre Research Institute sa zachovali nahrávky rozhovorov, ako aj osobná korešpondencia medzi Vychodilom a americkým historikom českého pôvodu Jarkom M. Burianom. Medzi najzaujímavejšie momenty týchto rozhovorov patria tie, v ktorých Vychodil otvorene rozpráva o svojich zahraničných scénografiách a o tom, ako sa inscenovaním zakázaných autorov doma radšej nechválil. Burian pripravoval publikáciu o Vychodilovej zahraničnej tvorbe, ktorá podľa zachovanej korešpondencie mala byť v angličtine aj v slovenčine, avšak s najväčšou pravdepodobnosť sa nakoniec nerealizovala, hoci jeho rukopis sa zachoval, a tak bolo predsa možné objaviť aj niečo nové.

Vychodilovu scénografickú tvorbu môžeme hodnotiť ako uzatvorený celok naprieč šiestimi desaťročiami, a to aj vďaka daru od jeho rodiny, ktorý rozšíril zbierku jeho diel v SNG o dokumentačný materiál a scénické či kostýmové návrhy k viac ako 200 inscenáciám. Mnohé z nich sú už čiastočne zastúpené aj v zbierkach Múzea Divadelného ústavu, ktoré disponuje niekoľkými tisícmi návrhov a viac ako desiatkou trojrozmerných makiet. Akvizícia umožňuje nové zhodnotenie diela jednej z najzásadnejších osobností slovenskej divadelnej scénografie nielen doplnením už známych faktov a vizuálov, ale aj o doposiaľ nie veľmi diskutované súvislosti a dobové kontexty. 

Akvizícia diel Ladislava Vychodila do zbierok Slovenskej národnej galérie, 2019.

Akvizícia diel Ladislava Vychodila do zbierok Slovenskej národnej galérie, 2019.

 

Prvú samostatnú výstavu v Slovenskej národnej galérii mal Ladislav Vychodil už v roku 1978. Bolo to pri príležitosti vytvorenia Kabinetu užitého umenia, ktorý mal podľa kurátorky Agáty Kmoškovej propagovať dosiaľ málo sledovanú oblasť výtvarného umenia. V širšom kontexte však treba podotknúť, že československá scénografia sa postupne emancipovala už začiatkom šesťdesiatych rokov, najmä po tom, ako expozícia československej scénografie získala prestížne ocenenia na medzinárodnej prehliadke scénografie v São Paule štyrikrát po sebe (1959 – 1965). Od roku 1967 datujeme vznik Pražského Quadriennále, ktoré prinieslo medzinárodnú súťaž scénografov aj na európsky kontinent. V tom čase mal Vychodil na svojom konte niekoľko samostatných výstav aj v zahraničí, a to od Viedne cez Budapešť, Berlín, Paríž až po Buenos Aires a Havanu.

Ladislav Vychodil s maketou k inscenácii Švejk za druhej svetovej vojny. (Fotografia z rodinného archívu Márie Hrankovičovej)

Ladislav Vychodil s maketou k inscenácii Švejk za druhej svetovej vojny. (Fotografia z rodinného archívu Márie Hrankovičovej)

 

Ladislav Vychodil sa narodil v roku 1920 v dedinke Hačky na Morave. Hoci bol pôvodom Čech, často bol označovaný za legendu slovenského divadelníctva a nestora slovenskej scénografie, a to nielen preto, že sa náhodou narodil v tom istom roku, ako bolo založené Slovenské národné divadlo v Bratislave. Patril medzi zakladateľov Katedry scénografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a zaslúžil sa aj o vybudovanie Umelecko-dekoračných divadelných dielní SND, o ktorých v sedemdesiatych rokoch písali aj americké odborné periodiká. Vychodil preslávil slovenskú scénografiu i v zahraničí a aj napriek obmedzeniam doby pravidelne kvôli tvorbe cestoval za hranice Československa a zároveň umožnil vycestovať aj mnohým svojim žiakom.

Do Slovenského národného divadla sa dostal pomerne rýchlo po ukončení štúdia maľby a technickej kresby v Prahe a po krátkom období štúdia na Škole umeleckých remesiel v Brne (1938). Počas pobytu v Prahe vyhľadal Františka Tröstera, ku ktorému chodil na súkromné konzultácie. Ten mu neskôr sprostredkoval prácu v Bratislave. Jeho talent a situácia v Slovenskom národnom divadle mu umožnili stať sa šéfom výpravy už ako 25-ročnému.

Ladislav Vychodil v Umelecko-dekoračných dielňach SND. (Fotografia z rodinného albumu Márie Hrankovičovej)

Ladislav Vychodil v Umelecko-dekoračných dielňach SND. (Fotografia z rodinného albumu Márie Hrankovičovej)

 

Vychodil vytvoril scénické návrhy pre viac ako 560 inscenácií, pričom viac než 50 z nich realizoval mimo českých a slovenských divadiel. Väčšina z jeho zahraničných realizácií vznikla až po roku 1962, čo súviselo s dvoma faktormi. Po niekoľkonásobnom úspechu na bienále v São Paule  stále viac divadiel zo zahraničia prejavovalo záujem o spoluprácu s ním. Už v roku 1963 absolvoval s Ludmilou Purkyňovou prednáškový cyklus v Havane, ktorého absolventi získali v rámci lokálnych divadiel významné posty, čo dokladajú katalógy z nasledujúcich ročníkov Pražského Qadriennále. 

O desať rokov neskôr dostal Vychodil pozvanie prednášať scénografiu na Kalifornskej univerzite v Santa Barbare a neskôr aj v Kanade. Keďže Vychodil bol istý čas aj generálnym tajomníkom organizácie OISTT (medzinárodnej organizácie združujúcej scénických výtvarníkov, divadelných architektov a technikov), neskôr premenovanej na OISTAT, musel po svete cestovať aj vzhľadom na povinnosti, ktoré mu z tejto pozície vyplývali. Napriek tomu, že mnohé novinové články venované Vychodilovým jubileám automaticky zahŕňali výpočet jeho zahraničných úspechov, v skutočnosti o jeho prednáškach v USA a zahraničných inscenáciách vieme len veľmi málo. Obvykle sa uvádzajú len názvy štátov bez udania akýchkoľvek ďalších podrobností o dôvodoch jeho zahraničných ciest.

Maketa z inscenácie F. Kafka — P. Weiss: Proces, 1976, Stadsteater Stockholm, réžia.: Jan Håkanson. Súkromný majetok.

Maketa z inscenácie F. Kafka — P. Weiss: Proces, 1976, Stadsteater Stockholm, réžia.: Jan Håkanson. Súkromný majetok.

 

Na scénografiu sa dá pozerať z rôznych uhlov – môžeme ju posudzovať podľa toho, aká kvalitná bola inscenácia ako celok, aký mala spoločensko-historický dosah, ale aj podľa kvality výtvarného prevedenia či návrhu alebo makety. Práve výtvarné spracovanie mnohých návrhov, ale aj zámer samotného autora, ich predurčili na galerijne vystavovanie. Vychodil o svojej tvorbe uvažoval v mnohých rozhovoroch a odborných článkoch a vždy bolo pre neho dôležité, aby jeho scénografia reflektovala aktuálnu dobu a tiež, aby slovenská scénografia dosiahla svetové uznanie.

Simone de Beauvoir: Neužitočné ústa, 1947, Národné divadlo, Bratislava, réžia.: Jozef Budský. Súkromný majetok. Simone de Beauvoir: Neužitočné ústa, 1947, Národné divadlo, Bratislava, réžia.: Jozef Budský. Súkromný majetok.

 

Najstaršie diela z kolekcie sú datované rokom 1947. V majetku rodiny Vychodilovcov sa zachovali scénické návrhy k inscenácii existenciálnej drámy Simone de Beauvoir Neužitočné ústa v réžii Jozefa Budského (SND). Inscenácia mala premiéru dva roky po vydaní francúzskej predlohy v krátkom slobodnom období medzi koncom vojny a začiatkom socialistického realizmu. Návrhy zobrazujú mohutnú scénu zloženú z masívnych posuvných hradieb. Jednotlivé časti hradieb boli na kolieskach a po javisku ich pohybovali technici ukrytí vnútri týchto objektov. Tento spôsob využil aj jeho žiak Jozef Ciller ešte aj o dve desaťročia neskôr (William Shakespeare: Romeo a Júlia, 1970, DSNP Martin, réžia: S. Párnický) a stále to pôsobilo novátorsky, resp. Ciller o tom aj hovoril ako o výdobytku akčnej scénografie.

Ďalším príkladom z toho istého roku je scéna k inscenácii Ivan Hrozný (A. K. Tolstoj, Národné divadlo v Bratislave, Réžia: J. Budský), ktorú výrazne členil a celú pokryl plastovou fóliou. Po februári 1948 až do 60. rokov minulého storočia boli tieto pomerne avantgardné tendencie pre novú ideológiu neprijateľné. Päťdesiate roky, všeobecne považované za obdobie hlbokých omylov, bývajú často taktne premlčané. Z rozhovorov Vychodila s Jarkom Burianom však vyplýva, že hoci nesúhlasil so všetkým, čo socialistický realizmus v scénografii vyžadoval, využil to na hľadanie najvhodnejšieho spôsobu vyjadrenia danej doby. Hoci návrhy z tohto obdobia nepatria k tým najkvalitnejším z hľadiska výtvarného vypracovania, sú dôležitým dobovým dokladom ako aj naladenia samotného autora. 

Pohľad do výstavy LV100 Ladislav Vychodil a scéna 20. storočia. Maketa a scénické návrhy k inscenácii Vsevolod Vitaljevič Višnevskij: Optimistická tragédia, 1957, Slovenské národné divadlo, réžia: Jozef Budský.

Pohľad do výstavy LV100 Ladislav Vychodil a scéna 20. storočia. Maketa a scénické návrhy k inscenácii Vsevoloda Vitaljeviča Višnevského Optimistická tragédia (1957, Slovenské národné divadlo, réžia: Jozef Budský)

 

Scénické návrhy k inscenácii Višnevského Optimistickej tragédie z roku 1957 predstavujú zlom vo Vychodilovej tvorbe a zásadný odklon od prísneho popisného realizmu predchádzajúceho obdobia. Z dnešného pohľadu aj pomerne banálne, až gýčové premietanie oblakov na celú šírku horizontu, ako výrazný prvok scénického riešenia vyplývajúci z dobového okúzlenia filmom a pohyblivým obrazom, bolo však určitým signálom opustenia neproduktívnej ilustrácie a nového vnímania reality. Vychodil sa vrátil k východiskám českého expresionizmu a inšpirácii tvorbou Františka Tröstera či Vlastislava Hofmana, ale aj k odkazu švajčiarskeho architekta a teoretika Adolpha Appiu, ktorý zdôrazňoval priestor, funkčnosť, pozadie a svetlo zjednotené do osobitného výtvarného štýlu. 

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, režia: Tibor Rakovský. Súkromný majetok.

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, režia: Tibor Rakovský, súkromný majetok

 

Svetlo ako výtvarný princíp rozvíjal aj vo svojej ikonickej scénografii k inscenácii Nezvalovej drámy Atlantída (1961). Vrátil sa však aj k takzvanej lineárnej poetike a scénu aj pozadie „pokreslil siločiarami“. Okrem funkčných scénických prvkov sa často v jeho scénografii objavovali aj metaforické elementy, ktorých úlohou bolo scénu poetizovať. Tieto elementy, ako ich sám nazýval, boli často splietané z kovových prútov, a tak na neutrálnom pozadí pôsobili ako grafické kresby. Nemali byť opisom konkrétnych miest, naopak mali podporiť atmosféru a prispieť k malebnosti celkového vizuálneho vzhľadu inscenácie. Vychádzali zo surrealizmu a malieb Salvadora Dalího. Inscenácii sme venovali aj osobitný článok.

William Shakespeare: Čo len chcete, 1962, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský. Fotografia makety z roku 1980: Štefan Tamás, AVU SNG.

William Shakespeare: Čo len chcete, 1962, Slovenské národné divadlo, réžia: Tibor Rakovský. Fotografia makety z roku 1980: Štefan Tamás, AVU SNG.

 

„Skutočné veci v neskutočnom alebo skôr v neobvyklom spojení dávajú nový, metaforický význam. Tak som dospel k názoru: nie dekorácia, ale rekvizita. Rekvizita-metafora.“  
(HRABOVSKÁ, K.: Nie dekorácia, ale rekvizita. In: Kultúrny život, XVII, 1962, č. 18, s. 1 a 8)

 

Podobný princíp scény zvolil Vychodil aj pri inscenácii Shakespearovej komédie Čo len chcete (1962). Scénu členil kresbovým spôsobom, využívajúc zvislé priesvitné pásy z gázoviny. Ich farebným nasvecovaním dosiahol podobný efekt lineárnej kresby. Tento postup jasne smerujúci k op-artu využil aj v scéne k Suchoňovej opere Svätopluk v Saratove (1962). Zaujímavosťou tejto realizácie je aj to, že k nej Vychodil navrhol aj kostýmy, čo pre neho nebolo úplne bežné. Výnimočné je aj to, že sa zachovala celá séria kostýmových návrhov aj s podrobnými popismi.

Scénu k opere Svätopluk navrhol Vychodil niekoľkokrát. K Veľkej Morave mal osobitný vzťah a tak sa vždy snažil o niečo výnimočné. Prvú inscenáciu realizovalo Slovenské národné divadlo v amfiteátri hradu Devín, ktorý divákom v roku 1960 ponúkal veľmi špecifické spojenie veľkomoravskej tradície na pozadí zakázanej slobodnej zeme – Rakúska. V roku 1970 vytvoril opäť veľmi špecifickú scénu zasadenú na nádvorí Bratislavského hradu.

Pohľady do výstavy LV100 Ladislav Vychodil a scéna 20. storočia (SNG, 2020). Miestnosť venovaná inscenáciám opery Eugena Suchoňa Svätopluk od roku 1960 po obnovené premiéry v 80. rokoch 20. storočia

 

Pre vývoj Vychodilovho výtvarného štýlu mala zásadný význam spolupráca s českým režisérom Alfrédom Radokom. Ten musel pre nesúhlas s režimom opustiť scénu pražského Národného divadla a istý čas pôsobil v menších divadlách, ktoré nedisponovali ani veľkými priestormi, ani modernou technikou. Jednou z najznámejších spoluprác Radoka a Vychodila je inscenácia Zlodejka z mesta Londýna (1962), ktorú spravili pre Mestské divadlá pražské. Princíp rekvizity-metafory sa stal funkčným, keď „rekvizity nepredstierajú, že sú reálne, a zdôrazňujú svoju divadelnú funkciu. Kredenc alebo kreslá majú výrazné štýlové držadlá a kolieska, aby sa scéna dala rýchlo prestavať.“  (HRABOVSKÁ, K.: Nie dekorácia, ale rekvizita. In: Kultúrny život, XVII, 1962, č. 18, s. 1 a 8.)

Maketa k scéne Zlodejky bola ocenená aj na medzinárodnej prehliadke v São Paulo a bola vystavená aj na prvom Pražskom Quadriennle v roku 1967 (archívne video nájdete tu) spolu s maketou ďalšej zásadnej inscenácie, Čapkovej Bielej nemoci (1958). V spolupráci s režisérom Jozefom Budským aktualizovali hru a odpovedali tak na aktuálnu hrozbu atómovej vojny. Zadný horizont v tvare pologule Vychodil oblepil novinovými výstrižkami s témou atómovej energie, ktoré nad scénou vytvárali metaforu Damoklovho meča.

Karel Čapek: Biela nemoc, 1958, SLovenské nádoné divadlo, réžia: J. Budský. Fotografia z expozície na Pražskom Quadrienále 1967. (Autor fotografie: Vilém Sochůrka, Archív PQ)Karel Čapek: Biela nemoc, 1958, Slovenské nádoné divadlo, réžia: J. Budský. Fotografia z expozície na Pražskom Quadrienále 1967. (Autor fotografie: Vilém Sochůrka, Archív PQ)

 

Burian: A ako ste na ten approach s Radokom prišli?

Vychodil: Je viac dôvodov. Jeden môže byť rýdzo praktický, to divadlo bolo také malé, že tam neboli žiadne priestory, ani odkladacie, všetko muselo byť na scéne a muselo to vytvoriť všetky obrazy...Prvýkrát som robil scénu akoby bez výpravy a tie rekvizity na seba preberali funkcie podľa toho, ako ich herci využívali. Napríklad v jednom momente tie tváre, čo sú tu, sa otočili a bola z toho ulica a hľadali tam čísla domu... Na jednej strane ma to dráždilo, že je to nový spôsob práce, ale na druhej strane sa mi zdalo, že tu scénograf úplne zmizol a zmenil sa na rekvizitára, ktorý je zasvätený a má určitú kultúru, ale že akoby tá sláva scénografa je ta-tam.
Vychodil v rozhovore s Burianom, Jerome Lawrence and Robert E. Lee Theatre Research Institute v Columbuse

 

Georges Neveux: Zlodejka z mesta Londýn, 1962, Městská divadla pražská, Praha, režisér: Alfréd Radok. Detail Makety scény.Georges Neveux: Zlodejka z mesta Londýn, 1962, Městská divadla pražská, Praha, režisér: Alfréd Radok. Detail Makety scény

 

Inšpiráciu zo spolupráce s Radokom Vychodil využil aj pri inscenovaní Podivného prípadu doktora Jekylla a pána Hyda (1986) v Santa Barbare. Scénu rozčlenil na viacero kójí, v ktorých sa odohrávali rôzne úseky deja. Podľa toho, kde sa práve dej odohrával, tá časť scény bola osvetlená. Celkovo musel vyriešiť štrnásť rôznych lokalít a až 120 obrazov. Spletitý dej a pocit úzkosti hlavnej postavy Vychodil vyjadril aj deliacimi panelmi medzi jednotlivými scénami. Tie boli čiastočne plné a čiastočne graficky rozkreslené červenou luminiscenčnou sieťovinou, ktorá presahovala aj ponad hľadisko. 

Robert Louis Stevenson: Podivný prípad doktora Jekylla a pána Hyda, 1986, San Diego Repertory Theatre, Lyceum Stage, réžia: Doug Jacobs. Slovenská národná galéria.

Robert Louis Stevenson: Podivný prípad doktora Jekylla a pána Hyda, 1986, San Diego Repertory Theatre, Lyceum Stage, réžia: Doug Jacobs

 

Vychodilov celkový nezastupiteľný význam v dejinách divadelnej tvorby spracoval Ladislav Lajcha v niekoľkých monografiách a hodnotiace štúdie napísali aj kunsthistorička Dagmar Poláčková a Věra Ptáčková, ktorá o Vychodilovi písala ako o „fenoméne“ slovenskej scénografie. Jarka Burian v dodnes nepublikovanom texte o Vychodilovi napísal: „V jeho tvorbe musíme vidieť neustály vývoj, v ktorom sa často objavujú inovácie v spojení s jeho tradičným rukopisom. Vychodilovu tvorbu doma i v zahraničí asi najlepšie charakterizuje dynamická syntéza nového a tradičného.“ Vychodil v rozhovore s Burianom, Jerome Lawrence and Robert E. Lee Theatre Research Institute v Columbuse

Množstvo návrhov, ktoré po sebe Vychodil zanechal, dokladajú rozmanitosť výtvarných prístupov, ktoré využival na dosiahnutie želaného efektu. Mnohé z nich sú dnes oveľa lepšou ilustráciou jeho zámeru ako zachované fotografie z inscenácií. Skúmanie vývoja scénografie v slovenských divadlách bez poznania základov, ktoré do nej vložil Ladislav Vychodil, je priam nemožné. Výber diel v tejto autorskej kolekcii je len špičkou ľadovca všetkých návrhov a makiet, ktoré sa nachádzajú v zbierkach slovenských a českých inštitúcií ako aj v zbierkach súkromných majiteľov. 

 

V roku 1990 pripravila Dagmar Poláčková v Slovenskej národnej galérii Vychodilovi monografickú výstavu mapujúcu jeho tvorbu za vyše štyridsať rokov. Obsah tejto výstavy sa zachoval aj v televíznom dokumente, v ktorom sa s Vychodilom zhováral divadelný kritik a historik Ladislav Lajcha. V krátkom zostrihu si môžete pozrieť ich reflexiu jednotlivých exponátov. 

 

K výstave LV100 ladislav Vychodil a scéna 20. storočia v Slovenskej národnej galérii sme pripravili aj krátke video, v ktorom si na svojho starého otca zaspomínal aj architekt výstavy Mojmír Vychodil.  

 

Rozhovor s Vychodilovými žiakmi Helenou Bezákovou, Vladimírom Suchánkom a jeho dlhoročnou asistentkou Máriou Hrankovičovou si môžete pozrieť tu.

 

 


 

Bibliografia:
LAJCHA, L.: Ladislav Vychodil. Bratislava : Tatran, 1980. 
LAJCHA, L.: Ladislav Vychodil. Bratislava : Tatran, Divadelný ústav, 2003.
MOJŽIŠOVÁ, I. – POLÁČKOVÁ, D.: Slovenská divadelná scénografia. Bratislava : Slovenská národná galéria; Divadelný ústav, 2004.
PTÁČKOVÁ, V.: Divadlo na konci světa. Praha : Pražská scéna, 2008.
Galéria 19: Ladislav Vychodil, od 18. 5. 2018 do 1. 7. 2018.
KOBLIŠKOVÁ, Z.: Ladislav Vychodil’s Approach to Designing Stages for Shakespeare Home and Abroad, In Theatralia 21, 2018, 2 (79—94).


Realizáciu časti výskumu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.
KOBLIŠKOVÁ, Z.: LV100 | Ladislav Vychodil a scéna 20. storočia. Bratislava: Slovenská národná galéria, 2020.
KOBLIŠKOVÁ, Z.: "Sedem vecí..." z výstavy 
LV100 | Ladislav Vychodil a scéna 20. storočia.