Ladislav Vychodil

34 diel  ·  Zuzana Koblišková  ·  28. 02. 2019

Ladislav Vychodil (1920 – 2005) bol renomovaný scénický výtvarník, ktorého českej a slovenskej divadelnej obci netreba osobitne predstavovať. Mohlo by sa dokonca zdať, že je skoro nemožné napísať o jeho práci niečo nové, pretože jeho diela sú už dostatočne zmapované a zastúpené v zbierkach v Slovenskej národnej galérii, Múzeu Divadelného ústavu, v Inštitúte umenia – Divadelnom ústave v Prahe či mnohých iných českých a slovenských inštitúciách i v súkromných zbierkach.

Tento rok by sa Ladislav Vychodil dožil 99 rokov. Jeho scénografickú tvorbu môžeme hodnotiť ako uzatvorený celok naprieč šiestimi desaťročiami a to aj vďaka daru od jeho rodiny, ktorý rozšíri zbierku jeho diel v SNG o dokumentačný materiál a scénické či kostýmové návrhy k viac ako 200 inscenáciám. Mnohé z nich už sú čiastočne zastúpené aj v zbierkach Divadelného ústavu, ktorý disponuje niekoľkými tisícmi návrhov a viac ako desiatkou trojrozmerných makiet. Akvizícia umožní nové zhodnotenie diela jednej z najzásadnejších osobností slovenskej divadelnej scénografie, nielen doplnením už známych faktov a vizuálov, ale aj doposiaľ nie veľmi diskutovanými súvislosťami a dobovými kontextmi. 

Ladislav Vychodil (fotografia z rodinného archívu Ladislava Vychodila)

Ladislav Vychodil (fotografia z rodinného archívu Ladislava Vychodila)  

 

Prvú samostatnú výstavu v Slovenskej národnej galérii mal Ladislav Vychodil už v roku 1978. Bolo to pri príležitosti vytvorenia Kabinetu užitého umenia, ktorý mal podľa kurátorky Agáty Kmoškovej propagovať dosiaľ málo sledovanú oblasť výtvarného umenia. V širšom kontexte však treba podotknúť, že československá scénografia sa postupne emancipovala už začiatkom šesťdesiatych rokov, najmä po tom ako expozícia československej scénografie získala prestížne ocenenia na medzinárodnej prehliadke scénografie v Sao Paolo štyrikrát po sebe (1959 – 1965). Od roku 1967 datujeme vznik Pražského Quadriennale, ktoré prinieslo medzinárodnú súťaž scénografov aj na európsky kontinent. V tom čase mal Vychodil na svojom konte niekoľko samostatných výstav aj v zahraničí, a to od Viedne cez Budapešť, Berlín, Paríž až po Argentínu a Havanu.

Výstava v SNG predstavila desať makiet a necelých dvadsať scénických návrhov k inscenáciám. Boli výberom z Vychodilovej tvorby rokov 1960 – 1975, práve s ohľadom na medzinárodné ocenenia. Napríklad makety k inscenácii Zlodejka z mesta Londýna (1962) či Vec Makropulos (1973) a Optimistická tragédia (1957) vystavené v roku 1978 sú dodnes v zbierkach galérie. Leták k výstave prezrádza, že vystavené boli aj dnes už nezvestné makety k významným inscenáciám ako Atlantída (1961) či Švejk za druhej svetovej vojny (1972). Vystavené diela mali zachytiť vrcholnú tvorbu umelca, hoci ako scénograf začal pôsobiť už začiatkom štyridsiatych rokov minulého storočia.

Ladislav Vychodil s maketou k inscenácii Švejk za druhej svetovej vojny. (Fotografia z rodinného archívu Márie Hrankovičovej)

Ladislav Vychodil s maketou k inscenácii Švejk za druhej svetovej vojny. (Fotografia z rodinného archívu Márie Hrankovičovej)

 

Ladislav Vychodil sa narodil v roku 1920 v dedinke Hačky na Morave. Hoci bol pôvodom Čech, často bol označovaný za legendu slovenského divadelníctva a nestora slovenskej scénografie, a to nielen preto, že sa náhodou narodil v tom istom roku, ako bolo založené Slovenské národné divadlo v Bratislave. Patril medzi zakladateľov Katedry scénografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a zaslúžil sa aj o vybudovanie Umelecko-dekoračných divadelných dielní SND, o ktorých v sedemdesiatych rokoch písali aj americké odborné periodiká. Vychodil preslávil slovenskú scénografiu i v zahraničí a aj napriek obmedzeniam doby pravidelne kvôli tvorbe cestoval za hranice Československa a zároveň umožnil vycestovať aj mnohým svojim žiakom.

Do Slovenského národného divadla sa dostal pomerne rýchlo po ukončení štúdia maľby a technickej kresby v Prahe a po krátkom období štúdia na Škole umeleckých remesiel v Brne (1938). Počas pobytu v Prahe vyhľadal Františka Tröstera, ku ktorému chodil na súkromné konzultácie. Ten mu neskôr sprostredkoval prácu v Bratislave. Jeho talent a situácia v Slovenskom národnom divadle mu umožnili stať sa šéfom výpravy už ako 25-ročnému.

Ladislav Vychodil v Umelecko-dekoračných dielňach SND. (Fotografia z rodinného albumu Márie Hrankovičovej)

Ladislav Vychodil v Umelecko-dekoračných dielňach SND. (Fotografia z rodinného albumu Márie Hrankovičovej)

 

Vychodil vytvoril scénické návrhy pre viac ako 560 inscenácií, pričom viac než 50 z nich realizoval mimo českých a slovenských divadiel. Väčšina z jeho zahraničných realizácií vznikla až po roku 1962, čo súviselo s dvoma faktormi. Po niekoľkonásobnom úspechu na bienále v Sao Paolo stále viac divadiel zo zahraničia prejavovalo záujem o spoluprácu s ním. Už v roku 1963 absolvoval s Ludmilou Purkyňovou prednáškový cyklus v Havane, ktorého absolventi získali v rámci lokálnych divadiel významné posty, čo dokladajú katalógy z nasledujúcich ročníkov Pražského Qadriennale. 

O desať rokov neskôr dostal Vychodil pozvanie prednášať scénografiu na Kalifornskej univerzite v Santa Barbare a neskôr aj v Kanade. Keďže Vychodil bol istý čas aj generálnym tajomníkom organizácie OISTT (medzinárodnej organizácie združujúcej scénických výtvarníkov, divadelných architektov a technikov), neskôr premenovanej na OISTAT, musel po svete cestovať aj vzhľadom na povinnosti, ktoré mu z tejto pozície vyplývali. Napriek tomu, že mnohé novinové články venované Vychodilovým jubileám automaticky zahŕňali výpočet jeho zahraničných úspechov, v skutočnosti o jeho prednáškach v USA a zahraničných inscenáciách vieme len veľmi málo. Obvykle sa uvádzajú len názvy štátov bez udania akýchkoľvek ďalších podrobností o dôvodoch jeho zahraničných ciest.

Leoš Janáček: Príhody líšky Bystroušky, 1973, Städtisches Theater, Lipsko, réžia: Gerhard Lohse.Leoš Janáček: Príhody líšky Bystroušky, 1973, Städtisches Theater, Lipsko, réžia: Gerhard Lohse.

 

O Vychodilovu tvorbu sa  po odbornej stránke zaujímal aj americký historik českého pôvodu Jarka M. Burian. Ten počas návštev Pražského Quadriennale (1975 – 1990) nahral s Vychodilom niekoľko rozhovorov, v ktorých rozoberali špecifiká českej a slovenskej scénografie, ako aj mnohé z Vychodilových zahraničných inscenácií, o ktorých sa doma hovoriť nemohlo.

Nahrávky rozhovorov, ako aj osobná korešpondencia medzi Vychodilom a Burianom sa zachovala v zbierkach Jerome Lawrence and Robert E. Lee Theatre Research Institute v Columbuse v štáte Ohio, kde som ich mala možnosť študovať v roku 2017. Medzi najzaujímavejšie momenty z týchto rozhovorov patria tie, v ktorých Vychodil otvorene rozpráva o svojich zahraničných scénografiách a o tom, ako sa inscenovaním zakázaných autorov doma radšej nechválil. Burian pripravoval publikáciu o Vychodilovej zahraničnej tvorbe, ktorá podľa zachovanej korešpondencie mala byť v angličtine aj v slovenčine, avšak s najväčšou pravdepodobnosť sa nakoniec nerealizovala.

Na scénografiu sa dá pozerať z rôznych uhlov, môžeme ju posudzovať podľa, toho aká kvalitná bola inscenácia ako celok, aký mala spoločensko-historický dosah, ale aj podľa kvality výtvarného prevedenia či návrhu alebo makety. Ladislav Lajcha Vychodilovu scénografiu posudzoval ako divadelný kritik a historik, a tak jeho tvorbu rozdelil na celky podľa spoluprác s jednotlivými režisérmi. Ja som sa vo svojom výskume jeho tvorby zamerala na výtvarné aspekty, keďže som jeho scénografiu už priamo v divadle nezažila, ale aj preto, že tento pohľad je podľa mňa rovnako zásadný. Vychodil o svojej tvorbe uvažoval v mnohých rozhovoroch a odborných článkoch a vždy bolo pre neho dôležité, aby jeho scénografia reflektovala aktuálnu dobu.

Leoš Janáček: Vec Makropulos, 1973, Slovenské národné divadlo, réžia: Branislav KriškaLeoš Janáček: Vec Makropulos, 1973, Slovenské národné divadlo, réžia: Branislav Kriška

 

Kolekcia je výberom kľúčových diel od konca päťdesiatych rokov do polovice osemdesiatych rokov. Vývoj autorovho výtvarného štýlu začíname sledovať až v treťom období jeho tvorby a vynechávame prvé tri sezóny jeho pôsobenia v Slovenskom národnom divadle, keď inšpiráciu čerpal najmä z tvorby svojho učiteľa Františka Tröstera, ako aj obdobie striktnej aplikácie socialistického realizmu (1948 – 1956). Päťdesiate roky, všeobecne považované za obdobie hlbokých omylov, bývajú často taktne premlčané. Z rozhovorov Vychodila s Jarkom Burianom však vyplýva, že hoci nesúhlasil so všetkým, čo socialistický realizmus v scénografii vyžadoval, považoval to za obdobie hľadania najvhodnejšieho spôsobu vyjadrenia danej doby. 

„Aspoň sme sa naučili pracovať s historizmom.“
Vychodil v rozhovore s Burianom, Jerome Lawrence and Robert E. Lee Theatre Research Institute v Columbuse

Ladislav Vychodil (Fotografia z archívu rodiny Vychodilovcov)Ladislav Vychodil (fotografia z rodinného archívu)

 

Najstaršie diela z kolekcie sú datované rokom 1957. Scénické návrhy k inscenácii Višnevského Optimistickej tragédie predstavujú zlom vo Vychodilovej tvorbe a zásadný odklon od prísneho popisného realizmu predchádzajúceho obdobia. Znovu sa vrátil k východiskám českého expresionizmu a inšpirácii tvorbou Františka Tröstera či Vlastislava Hofmana, ale aj k odkazu švajčiarskeho architekta a teoretika Adolpha Appiu, ktorý zdôrazňoval priestor, funkčnosť, pozadie a svetlo zjednotené do osobitného výtvarného štýlu. Pre scénu Optimistickej tragédie sa stalo najdôležitejšie svetlo. Takzvanú „svetlogenickosť“ vysvetlil Vychodil Burianovi nasledovne:

„Máme materiály, ktoré sú na svetle ohyzdné a nič nám nehovoria, ale v centrálnom osvetlení reflektorov ožívajú a sú zrazu plné fantázie a schopné priniesť určité emócie. Myslím, že toto je jedna z hlavných úloh scénografa alebo výtvarníka na javisku, aby také materiály neustále vyhľadával a s nimi vôbec pracoval, pretože rám, na ktorý natiahnem plátno, a naň niečo namaľujem – to je dvetisíc rokov stará technika od gréckeho divadla, na tom sa už nedá nič nové vymyslieť.“

Vychodil v rozhovore s Burianom, Jerome Lawrence and Robert E. Lee Theatre Research Institute v Columbuse

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, režia: Tibor Rakovský, detail

Vítězslav Nezval: Atlantída, 1961, Slovenské národné divadlo, režia: Tibor Rakovský

 

Svetlo ako výtvarný princíp rozvíjal aj vo svojej ikonickej scénografii k inscenácii Nezvalovej drámy Atlantída (1961). Vrátil sa však aj k takzvanej lineárnej poetike a scénu aj pozadie „pokreslil siločiarami“. Okrem funkčných scénických prvkov sa často v jeho scénografii objavovali aj metaforické elementy, ktorých úlohou bolo scénu poetizovať. Tieto elementy, ako ich sám nazýval, boli často splietané z kovových prútov, a tak na neutrálnom pozadí pôsobili ako grafické kresby. Nemali byť opisom konkrétnych miest, naopak mali podporiť atmosféru a prispieť k malebnosti celkového vizuálneho vzhľadu inscenácie. Vychádzali zo surrealizmu a malieb Salvadora Dalího.

Wiliam Shakespeare: Čo len chcete, 1962, Slovenské národné divadlo, réžia: T. Rakovský.Wiliam Shakespeare: Čo len chcete, 1962, Slovenské národné divadlo, réžia: T. Rakovský.

 

„Skutočné veci v neskutočnom alebo skôr v neobvyklom spojení dávajú nový, metaforický význam. Tak som dospel k názoru: nie dekorácia, ale rekvizita. Rekvizita-metafora.“  (HRABOVSKÁ, K.: Nie dekorácia, ale rekvizita. In: Kultúrny život, XVII, 1962, č. 18, s. 1 a 8.)

Podobný princíp scény zvolil Vychodil aj pri inscenácii Shakespearovej komédie Čo len chcete (1962). Scénu členil kresbovým spôsobom, využívajúc zvislé plastové priesvitné pásy. Ich farebným nasvecovaním dosiahol podobný efekt lineárnej kresby. Tento postup jasne smerujúci k op-artu využil aj v scéne k opere Orfeus a Eurydika (1966).

Pre vývoj Vychodilovho výtvarného štýlu mala zásadný význam spolupráca s českým režisérom Alfrédom Radokom. Ten musel pre nesúhlas s režimom opustiť scénu pražského Národného divadla a istý čas pôsobil v menších divadlách, ktoré nedisponovali ani veľkými priestormi, ani modernou technikou. Jednou z najznámejších spoluprác Radoka a Vychodila je inscenácia Zlodejka z mesta Londýna (1962), ktorú spravili pre Mestské divadlá pražské. Princíp rekvizity-metafory sa stal funkčným, keď „rekvizity nepredstierajú, že sú reálne, a zdôrazňujú svoju divadelnú funkciu. Kredenc alebo kreslá majú výrazné štýlové držadlá a kolieska, aby sa scéna dala rýchlo prestavať.“  (HRABOVSKÁ, K.: Nie dekorácia, ale rekvizita. In: Kultúrny život, XVII, 1962, č. 18, s. 1 a 8.)

Maketa k scéne Zlodejky bola ocenená aj na medzinárodnej prehliadke v Sao Paolo a bola vystavená aj na prvom Pražskom Quadriennle v roku 1967 (archívne video nájdete tu) spolu s maketou ďalšej zásadnej inscenácie, Čapkovej Bielej nemoci (1958). V spolupráci s režisérom Jozefom Budským aktualizovali hru a odpovedali tak na aktuálnu hrozbu atómovej vojny. Zadný horizont v tvare pologule Vychodil oblepil novinovými výstrižkami s témou atómovej energie, ktoré nad scénou vytvárali metaforu Damoklovho meča.

Karel Čapek: Biela nemoc, 1958, SLovenské nádoné divadlo, réžia: J. Budský. Fotografia z expozície na Pražskom Quadrienále 1967. (Autor fotografie: Vilém Sochůrka, Archív PQ)Karel Čapek: Biela nemoc, 1958, Slovenské nádoné divadlo, réžia: J. Budský. Fotografia z expozície na Pražskom Quadrienále 1967. (Autor fotografie: Vilém Sochůrka, Archív PQ)

 

Burian: A ako ste na ten approach s Radokom prišli?

Vychodil: Je viac dôvodov. Jeden môže byť rýdzo praktický, to divadlo bolo také malé, že tam neboli žiadne priestory, ani odkladacie, všetko muselo byť na scéne a muselo to vytvoriť všetky obrazy...Prvýkrát som robil scénu akoby bez výpravy a tie rekvizity na seba preberali funkcie podľa toho, ako ich herci využívali. Napríklad v jednom momente tie tváre, čo sú tu, sa otočili a bola z toho ulica a hľadali tam čísla domu... Na jednej strane ma to dráždilo, že je to nový spôsob práce, ale na druhej strane sa mi zdalo, že tu scénograf úplne zmizol a zmenil sa na rekvizitára, ktorý je zasvätený a má určitú kultúru, ale že akoby tá sláva scénografa je ta-tam.      Vychodil v rozhovore s Burianom, Jerome Lawrence and Robert E. Lee Theatre Research Institute v Columbuse

 

Georges Neveux: Zlodejka z mesta Londýn, 1962, Městská divadla pražská, Praha, režisér: Alfréd Radok. Detail Makety scény.Georges Neveux: Zlodejka z mesta Londýn, 1962, Městská divadla pražská, Praha, režisér: Alfréd Radok. Detail Makety scény.

 

Inšpiráciu zo spolupráce s Radokom Vychodil využil aj pri inscenovaní Podivného prípadu doktora Jekylla a pána Hyda (1986) v Santa Barbare. Scénu rozčlenil na viacero kójí, v ktorých sa odohrávali rôzne úseky deja. Podľa toho, kde sa práve dej odohrával, tá časť scény bola osvetlená. Celkovo musel vyriešiť štrnásť rôznych lokalít a až 120 obrazov. Spletitý dej a pocit úzkosti hlavnej postavy Vychodil vyjadril aj deliacimi panelmi medzi jednotlivými scénami. Tie boli čiastočne plné a čiastočne graficky rozkreslené červenou luminiscenčnou sieťovinou, ktorá presahovala aj ponad hľadisko. 

Robert Louis Stevenson: Podivný prípad doktora Jekylla a pána Hyda, 1986, San Diego Repertory Theatre, Lyceum Stage, réžia: D. Jacobs

Robert Louis Stevenson: Podivný prípad doktora Jekylla a pána Hyda, 1986, San Diego Repertory Theatre, Lyceum Stage, réžia: D. Jacobs

 

V roku 1990 pripravila Dagmar Poláčková v Slovenskej národnej galérii Vychodilovi monografickú výstavu mapujúcu jeho tvorbu za vyše štyridsať rokov. Obsah tejto výstavy sa zachoval aj v televíznom dokumente, v ktorom sa s Vychodilom zhováral divadelný kritik a historik Ladislav Lajcha. V krátkom zostrihu si môžete pozrieť ich reflexiu jednotlivých exponátov. 

Vychodilov celkový nezastupiteľný význam v dejinách divadelnej tvorby spracoval Ladislav Lajcha v niekoľkých monografiách a hodnotiace štúdie napísali aj kunsthistorička Dagmar Poláčková a Věra Ptáčková, ktorá o Vychodilovi písala ako o „fenoméne“ slovenskej scénografie. Práve Věra Ptáčková uviedla svoju esej Fenomén Vychodil v publikácii Divadlo na konci světa jeho vlastným výrokom, v ktorom vyjadril túžbu, aby o ňom ešte vyšla nejaká kniha, pretože chcel po sebe niečo zanechať. Aj napriek tomu, že tá ďalšia kniha, ktorú si prial, o ňom vyšla v roku 2003, zanechal po sebe toľko hodnotných materiálov, že by svojím obsahom i kvalitou vystačili na rozsiahle pokračovanie. 

 



Zostrih sprievodného videa k výstave z roku 1990


 

 


 

Bibliografia:
LAJCHA, L.: Ladislav Vychodil. Bratislava : Tatran, 1980. 
LAJCHA, L.: Ladislav Vychodil. Bratislava : Tatran, Divadelný ústav, 2003.
MOJŽIŠOVÁ, I. – POLÁČKOVÁ, D.: Slovenská divadelná scénografia. Bratislava : Slovenská národná galéria; Divadelný ústav, 2004.
PTÁČKOVÁ, V.: Divadlo na konci světa. Praha : Pražská scéna, 2008.
Galéria 19: Ladislav Vychodil, od 18. 5. 2018 do 1. 7. 2018.
KOBLIŠKOVÁ, Z.: Ladislav Vychodil’s Approach to Designing Stages for Shakespeare Home and Abroad, In Theatralia 21, 2018, 2 (79—94). 

Realizáciu časti výskumu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia. 

 

  Tweet