Šum vetra medzi riadkami viniča, cvakanie nožníc a hrkot vedier, vôňa muštu v prešovni, posedenie v tieni úzkych vinárskych dvorov alebo v chládku „sklepa“... Špecifická atmosféra vinobrania každoročne láka aj nevinárov a predstavuje príjemnú bodku za letom. 

Komplexný proces výroby vína zahŕňa množstvo výtvarne zaujímavých aktivít – od samotného zberu cez zvážanie, lisovanie, ochutnávanie až po prípitky a hodovanie vo viechach. Samotné hrozno je atraktívnym symbolom – plodinou, ktorá najviac vyťaží zo slnečného svitu a premení ho na svätý mok, v ktorom sa „skrýva pravda“. Hrozno predstavuje výsledok ľudského úsilia a umu a taktiež sybolizuje cyklus života a znovuzrodenia. Oberanie a spracovanie hrozna tradične sprevádzajú slávnostné zvyky - zdobenie vinárskych vozov (v malokarpatských lokalitách nazývaných lajtry) kvetmi a stuhami, sprievody so spevom a s veršovanými príhovormi a pod.

Vinohradnícke oblasti sa na Slovensku rozprestierajú najmä v južnejších oblastiach krajiny. Najdlhšiu históriu a zrejme najlepšiu reputáciu má Malokarpatská oblasť so známymi lokalitami, ako sú Pezinok, Modra, Svätý Jur, Šenkvice, Rača, Devín, Stupava, Trnava a ďalšie. Mnohé z týchto miest boli počas 16. a 17. storočia najmä vďaka produkcii vína povýšené na slobodné kráľovské mestá. Záhorská oblasť medzi Moravou a Malými Karpatami sa sústreďuje najmä v okolí Skalice a známa je hlavne červenými vínami. Juhoslovenská oblasť okolo Dunajskej Stredy, Galanty alebo Štúrova patrí medzi najteplejšie na Slovensku a má výbornú sprašovú pôdu. 

Nitrianska oblasť zahŕňa mestá ako Sereď, Vráble a Topolčianky, vinohrady sú vysadené na svahoch Považského Inovca a pohoria Tribeč. Z tejto oblasti pochádzajú historické dôkazy o existencii vinárstva už z čias Veľkej Moravy. Stredoslovenská vinohradnícka oblasť sa tiahne od Hontu po Gemer a víno sa tu pestuje na úrodných andozemiach, napr. v okolí Veľkého Krtíša. Na východe Slovenska panuje kontinentálnejšie a stabilnejšie podnebie, najznámejšou oblasťou je Tokaj v povodí rieky Bodrog. Tokajské odrody boli obľúbené aj na francúzskom kráľovskom dvore - Ľudovít XIV. označil Tokaj za víno kráľov a kráľa vín. 

Ušľachtilé odrody viniča hroznorodého (veltlín, rizling) sa na územie Slovenska dostali pravdepodobne v období Rímskej ríše. Cisár Markus Aurélius Próbus (276 - 282 n.l.), ktorého légie sa dostali až do strednej Európy, bol šíriteľom vinohradníctva a svoje vojsko využíval aj na výsadbu viníc, napr. v Bratislave, Devíne, Stupave, Trenčíne, aj v Tokajskej oblasti. 

Počas stredoveku prispievalo k rozvoju vinárstva šírenie kresťanstva (liturgické víno), výstavba kláštorov, hradov a miest a taktiež využívanie vína v medicíne a namiesto často kontaminovanej vody. Patrónom vinohradníkov sa stal Svätý Urban. Vinič sa vtedy rozšíril do severnejších oblastí – Nitra, Považie, Bardejov, Prešov. Tatárske vpády v 13. storočí zničili veľké územia vinohradov, ich následná obnova počas Uhorska bola sprevádzaná daňovými úľavami a inými privilégiami, napr. právom slobodného výčapu. 

Nasledovalo obdobie stagnácie, keď habsburskí panovníci uprednostňovali rakúske vína a rástla konzumácia piva. Známymi veľkoobchodníkmi s vínom boli Jakub Palugyay a synovia, E. Schmidt, J. E. Hubert (prvá továreň na výrobu šampanského mimo územia Francúzska, ktorá existuje dodnes) či Anton Szuliny, ktorý vlastnil najväčšie vínne pivnice vo vtedajšom Uhorsku. 

Koncom 19. storočia nastala vinohradnícka katastrofa – príchod zhubného škodcu vošky viničovej (fyloxéry) zo Severnej Ameriky, decimujúcej vinohrady po celej Európe – ktorá však podmienila vznik moderného vinohradníctva, využívajúceho modernejšie technológie, šľachtené odrody a nové vedecké poznatky. Počas 20. storočia vznikali rôzne vinohradnícke spolky, družstvá a výskumné oddelenia, vinohradníctvo bolo násilne kolektivizované a po roku 1989 opäť privatizované, čo spôsobilo kolísavú kvalitu a rozsah produkcie. Vinohrady dnes zaberajú len približne 22 000 hektárov, z čoho približne polovica prináša víno.

V kolekcii diel s vinohradníckou tematikou nájdeme množstvo pohľadov na kolektívne oberanie, stvárnené skicovito (Polkoráb), graficky (Medvecká), niekedy idealizovane (Benka) či priam naivne. Niektoré diela akcentujú folklórne prvky (Kellenberger, Alexy), iné skôr zachytávajú atmosféru (Milly, Križan, Mallý). Obľúbené sú aj pohľady na vinohrady bez ľudských postáv (Koreszka, Thainová, Čechová, Pongrácz, Mednyánszky) – pravidelné riadky viniča rytmicky členia krajinu a často pokračujú až za horizont. Typické sú tiež zátišia so strapcami hrozna (Šimerová-Martinčeková, Želibský), portréty vinárov (Pitthordt), alebo alegorická postava Bakchusa, boha vína a zábavy. Karol Frech na svojich kresbách zvečnil útulné vinohradnícke domy a dvory v okolí Bratislavy s ich charakteristickou architektúrou. Fotografie osláv vinobrania v Modre z 80. rokov od Juraja Bartoša sa zasa zameriavajú na pestré „ľudské typy“ a kontrastné emócie. Kolekciu uzatvárajú príklady vinohradníckych motívov v úžitkovom umení.

Oslavy vinobrania prebiehajú na Slovensku a susednej Morave až do októbra. Ich návšteva sľubuje okrem gastronomického a kultúrneho zážitku aj pohľad na špecifický kolorit vinárskeho života a tradície s ním spojené.

Téme alkoholu v umení sa venuje aj kolekcia Tekutá múza podľa výstavy kurátorky Petry Hanákovej.