Albín Brunovský – Chvála zamotaných snov

„Umelec musí byť vnútorne presvedčený, že cesta, ktorou sa vydal, je pre neho tá správna. A kým sa mu podarí dospieť tam, kam chce, uplynú nespočetné hodiny dní i prebdených nocí v ateliéri s rydlom v ruke a s bolesťou v chrbte. Sprevádzané momentmi radosti a pocitom úspechu, najmä však chvíľami plnými nepokoja, keď má človek dojem, že to, čo hľadá, je niekde na dosah, a v tom sa tá predstava rozplynie ako sen. Umelec je ako tvrdohlavý chlapec, ktorý úporne naháňa pestrého motýľa.”

Albín Brunovský (1935 – 1997) nadviazal na maliarsku dokonalosť renesancie, pompéznosť baroka, romantizmus aj manierizmus. Pracoval s tajomnými odkazmi symbolizmu, priblížil sa k Dürerovi, Leonardovi, Goyovi, Picassovi či Arcimboldovi. Jeho neobyčajná predstavivosť a poetické nazeranie na svet sa premietli do okamžite rozpoznateľného autorského štýlu a detailného obrazového vesmíru, ktorý celoživotne rozvíjal.

Brunovský vstúpil na scénu v šesťdesiatych rokoch minulého storočia ako predstaviteľ fantazijného realizmu, založeného na precíznej kresbe a snahe o filozofické posolstvo. Brunovského diela sa stali súčasťou domácich i zahraničných prehliadok umenia a jeho meno sa začalo spomínať v medzinárodných súvislostiach a kontextoch. Vo svojej tvorbe sa okrem voľnej grafiky venoval aj úžitkovej grafike (bankovky, známky, plagáty), maľbe, knižnej ilustrácii a scénografii.

Albín Brunovský v pracovni, zdroj: Archív výtvarného umenia SNG

Výnimočné zvládnutie najstaršieho výtvarného prejavu, kresby, priviedlo Brunovského priamočiaro najskôr ku grafike. Vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave u profesora Vincenta Hložníka, neskôr bol poverený vedením tamojšieho oddelenia knižnej tvorby a vymenovaný za docenta a vysokoškolského profesora. Vychoval celý rad absolventov, ktorí vošli do dejín ako takzvaní Brunovského žiaci. Stál tiež pri zrode bratislavského Bienále ilustrácií pre deti a mládež (BIB).

Hložníkovo humanistické založenie a liberálny postoj k študentom otvorili Brunovskému cestu k imaginatívnemu umeniu. Vzorom sa mu však nestali expresívne linorezy či iná tvorba jeho profesora. Od Hložníkovej školy sa Albín Brunovský začal odpútavať už výberom grafických techník. Ako umelec a pedagóg obnovil záujem o klasické techniky – lept, akvatintu, mezzotintu, suchú ihlu, kameňorytinu a litografiu. Stal sa nositeľom tradícií aj objaviteľom nových tvorivých možností.

Intenzívny záujem o domácu i svetovú literatúru udržal Brunovského pri sústredenej tvorbe knižných ilustrácii. Knihy však nikdy neilustroval doslova, skôr voľne interpretoval, takže mohli slúžiť aj ako samostatné diela. K tomuto prístupu dospel aj vďaka blízkej spolupráci a priateľstvu s básnikmi Trnavskej skupiny, ktorú tvorili Ľubomír Feldek, Ján Stacho, Jozef Mihalkovič a Ján Ondruš. Básnické zbierky a rozprávky týchto autorov aj osobne ilustroval. Literárne diela obohatil o samostatnú výtvarnú stránku, ktorá nebola len vernou ilustráciou deja, ale ho aj samostatne rozvíjala.

Albín Brunovský – Opitý koráb II. (pre báseň Arthura Rimbauda), 1984, Stredoslovenská galéria

Brunovského grafický cyklus Chvála zamotaných snov (lept, mezzotinta, suchá ihla, 1984 – 1985), ktorým ilustroval bibliofilné vydanie výberu slovenských básnikov zostavené Ľubomírom Feldekom, je naplnený životom, ženskosťou, sexualitou a prelínaním ľudského, prírodného a živočíšneho.

„Asi najkrajšie projekty sú tie, ktoré sú od začiatku praštené a nepredvídateľné. O mesiac sa na mňa v ateliéri usmievalo desať vyleštených medených doštičiek. Kto by odolal tejto výzve? To, čo bolo potom, sa mi vidí ako v ošiali. Ľubo Feldek mi za jednu noc vybral sedem básní, ktoré presne nakomponoval na môj vkus a výtvarný zámer, ba dokonca vymyslel aj názov knihy – Chvála zamotaných snov. Ľuboš Krátky urobil báječnú grafickú úpravu. Šebek splnil všetky sľuby, dohliadol na typografiu, tlač a knihárčinu. A čo ja? Na rok a pol som odložil všetky moje výtvarné projekty a záväzky. Drel som a sníval. Na jeseň v roku 1985 bola knižka hotová.”

Albín Brunovský – Chvála zamotaných snov III., 1984, Stredoslovenská galéria

Dešifrovanie obrazových skladieb v cykle je pomerne zložité, no môžeme v nich pozorovať, s akou ľahkosťou vie autor pochopiť atmosféru textu, ako dokáže vystihnúť prostredie a pritom zostať sám sebou. Pred našimi očami necháva zmiznúť zákonitosti vonkajšieho sveta, aby nás zmyslovo prinútil hľadať ich skutočný význam a odhalil nám takto svety nové. Svoje vnemy, pocity a zážitky vyvolané priamym kontaktom so svetom pretavuje do novej obrazovej reality.

Zdanlivo voľné usporiadanie jednotlivých listov, fantazijných asociácií a kompozičných štruktúr je výrazom presne premysleného hľadania polôh pre začlenenie ľudského vedomia a ľudských vzťahov do kozmického poriadku, do štruktúry sveta.

Albín Brunovský – Chvála zamotaných snov IX., 1984, Stredoslovenská galéria

Fragmenty svojej obrazotvornosti skladá autor v strede dôvtipnej základnej kompozície, ktorá sa opakuje na každom z grafických listov. Nad motívom krajiny s nízkym horizontom sa vznášajú malé ostrovy prírodných výsekov, ktoré sú akýmsi osobným poňatím večnej ľudskej túžby po raji. Brunovský do cyklu vniesol aj typickú tému symbolickej secesie – figúry vo voľnej prírode. V tomto prípade ide o dvojice muža a ženy v tesnej blízkosti. Brunovský tu zobrazuje nekonkrétnych ľudí ako nositeľov základných ľudských pocitov a túžob.

Žena, ktorá predstavuje v autorovom diele istý ideál harmónie a krásy, je vždy nahá. Na Webe umenia je grafická seŕia vo viacerých variantoch, pričom v niektorých chýba jednotné „rámovacie” pozadie a sústredia sa tak priamo na centrálne motívy zo stredu kompozície.

Albín Brunovský – Chvála zamotaných snov VII., 1985, Slovenská národná galéria

„V mojich prácach hrá významnú úlohu erotika. Nereálna a vyfantazírovaná. Snažím sa zachytiť to, čo je v nej nepochopiteľné, pominuteľné, prchavé. Je všade okolo nás, ale akoby sme to nevedeli pomenovať. Veľa som o tom čítal, napriek tomu ťažko sa hľadajú slová. Dotyk dvoch ľudí je oveľa vzrušujúcejší ako nejaký erotický román.”

Albín Brunovský – Chvála zamotaných snov II., 1984, Stredoslovenská galéria

Energia ako prapodstata života je tiež jedným z princípov obrazovej dynamiky. Keďže autor používa symboly, môžeme predpokladať, že ide práve o motív oka. Oko ducha, nie oko tela, s jeho tendenciou k všenazerajúcemu nadhľadu, k vnútornému videniu všetkého zároveň.

V centrálnych výjavoch grafických listov uvažuje Brunovský o ľudskej existencii, syntéze tela a duše, človeka a vesmíru, človeka a prírody. Pozorovateľ cíti napätie medzi skutočnosťou a fantáziou. S výnimkou listu V., v ktorom akoby obnažoval nie fyzické telo, ale dušu ženy prenikavým pohľadom do jej vnútornej „krajiny“, napĺňa výjavy symbolikou života, zrodu i smrti (more, koráby, hniezda).

Albín Brunovský – Chvála zamotaných snov V., 1985, Východoslovenská galéria

Zo scén vyžaruje dráždivosť erotického očakávania a hedonistická vyzývavosť. Ženské postavy symbolizujú plodnosť, ešte umocnenú všadeprítomnou bujnou vegetáciou. Autor niekedy potláča alebo úplne vylúčuje dej.

Krajinu Brunovský poníma ako veľkú záhradu snov či záhradu pozemských radostí, ako fragment prírody, ktorý si človek vytvára podľa vlastných predstáv. Evokuje tiež autorovo očarenie prírodou jeho domoviny – Zohora, povýšeného takmer na osobný model sveta. Stromy, lúčne kvety, hmyz a vtáctvo tak neboli len súčasťou pozadia, ale často sa stali aj ústrednými motívmi jeho kompozícií.

Albín Brunovský – Chvála zamotaných snov VI., 1984, Stredoslovenská galéria

K snovej fantazijnej atmosfére prispieva aj práca so svetlom. Brunovský využíval jeho možnosti v bohato valérovanej ploche, od belavých, sivých až po zamatové hĺbky tieňov.

Albín Brunovský – Chvála zamotaných snov I., 1984, Stredoslovenská galéria

Brunovský je umelcom s nesmiernou fantáziou, ktorá však má ľudskú dimenziu a miestami i filozofický podtext. Vychádza z hlbokých, všestranných znalostí výtvarných zákonitostí, z vlastnej inšpirácie a schopnosti vizuálne tlmočiť svet okolo nás. Neušiel mu ani najmenší detail z reálneho života, ktorý by nevyužil vo svojom diele. Výklady významov však ponecháva na diváka. Zmyslové a pocitové zážitky z umeleckého diela preferoval pred rozumovým vnímaním. Vychádzal z presvedčenia, že fantázia má obrovskú úlohu vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti a je nevyhnutnou podmienkou tvorivého života.

„Nemám rád literárne výklady a myslím si, že práve tak, ako maliar má právo, ba i povinnosť zhmotniť všetko, čo vidí, sníva a prežíva svojím vlastným spôsobom, má aj divák právo dešifrovať obrazy tak, ako ich sám vidí, prežíva podľa vlastnej povahy a skúsenosti. Podstatné je, aby v ňom obraz niečo vyvolal. Zážitok estetický, citový je rovnocenný literárnemu, myšlienkovému. Ak taký kontakt medzi umeleckým dielom a pozorovateľom nastane, splnilo výtvarné dielo aj svoj úžitkový cieľ. Ten nespočíva len vo vyvolaní nejakých myšlienkových pochodov, ale i zmyslových a pocitových, nie vždy definovateľných zážitkoch, ktoré zintenzívňujú pocit bytia a zušľachťujú človeka i vo vzťahu k okoliu a predmetom.”