„Dedina stone, stone i mesto a týmto i človek. Niet kúta, kde by chudoba nezadrapovala svoje pazúry a nedrancovala nezamestnaných. Ak chceme slôžiť a povzniesť ľudstvo k vyšším métam, musíme mu v prvom rade ukázať svoju skutočnú tvár a vyzliecť všetky masky, ktoré si pri rôznych príležitostiach navliekame. Keď som túto knihu písal, nemal som na zreteli nič iné, ako: pravdu. Napísať pravdu a povedať ju i vtedy, keď nás ona najviac bolí.“
– Iľja Jozef Marko, úvod knihy Dornkappel: predmestie troch jazykov (1938)

Kolónia Trnávka, dnes súčasť bratislavského Ružinova, predstavovala vo svojich začiatkoch ukážkový príklad drsnej a svojvoľne organizovanej mestskej periférie. Nedostatok bývania pre pracujúce vrstvy sa tu riešil ad hoc obsadzovaním voľných stavebných plôch a improvizovaným budovaním príbytkov z čohokoľvek, čo prišlo pod ruku. Život na Trnávke ukazoval odvrátenú stranu urbanizácie a masového prisťahovalectva. Ponúkal tak bohatý materiál pre novovznikajúce žánre dokumentárnej a sociálnej fotografie. Tie svojou povahou prirodzene vyzývali k zlepšeniu životných podmienok naprieč spoločenskými triedami.

Za svoj pôvodný názov Dornkappel vďačila Trnávka zvonici pri predmestskej kaplnke, ktorej zvuk oznamoval začiatok a koniec pracovnej smeny. Obyvatelia kolónie patrili k najchudobnejším sociálnym vrstvám Bratislavy. S nádejou na lepší zárobok sem prichádzali z rôznych kútov Slovenska – zo Žitného ostrova, Považia, ale aj z iných častí dunajskej kotliny. Dočasne sa mohli zamestnať v miestnej Hecklerovej tehelni a v novovznikajúcich okolitých fabrikách ako Dynamit Nobel či cvernová továreň. Väčšina príbytkov mala podobu búd postavených z nájdených materiálov rozbúraných stavieb v meste a z odpadu, dosiek a kusov plechu.

Iľja Jozef Marko – Stará zvonica, za ňou tehelňa, 1936 – 1937, Archív výtvarného umenia AVU SNG

 

Hospodárska kríza 20. rokov priniesla prudký nárast nezamestnanosti, ktorý najvýraznejšie zasiahol práve obyvateľov chudobných štvrtí. Dornkappel, pre svoju provizórnu architektúru prezývaná tiež „Mexiko“, Pálenisko pri Dunaji, postavené na bývalom smetisku, či Ovsište v Petržalke na zasypanom močiari sa tak stali panoptikom chudoby a prežívania takpovediac zo dňa na deň. V situácii ubúdajúcich pracovných miest v priemysle existovala možnosť zamestnať sa sezónne, napríklad v blízkych vinohradoch alebo u bulharských záhradníkov.

 

Koncom 30. rokov mala štvrť Dornkappel už 9 000 obyvateľov. Nízku úroveň bývania, chýbajúce vodovody, studne a hygienické zázemie sa snažil riešiť spolok Svojpomoc, ktorý od mesta získal pozemky a záujemcom pomáhal získať pôžičku na stavbu domu. Nízky hygienický štandard riešil stavbou verejných studní. Niektorým obyvateľom sa tak podarilo postaviť si vlastnými silami na malej parcele skromné rožné domy. V horšom prípade sa museli po strate zamestnania vzdať začatej stavby a bývať v búde s prefukujúcimi škárami na okraji alebo v podnájme v plesnivejúcich pivničných bytoch.

Jaromír Funke – Špatné bydlení, 1932, Slovenská národná galéria

 

Sociálna situácia a bývanie v Dornkappli zaujali viacerých ľavicovo orientovaných novinárov a fotografov nadväzujúcich na medzivojnový rozmach sociálnej fotografie v Európe. Český predstaviteľ fotografickej avantgardy Jaromír Funke, v tom čase hosťujúci na bratislavskej škole úžitkových remesiel, tu nafotil sériu Špatné bydlení. Slovenská fotografka Barbora Zsigmodová vytvorila dokumentárny cyklus, dnes už pravdepodobne stratený. Novinár a amatérsky fotograf Iľja Jozef Marko napísal knihu Dornkappel – predmestie troch jazykov. Tá predstavuje jedinečný dokument života medzi dvoma svetovými vojnami a celkom detailne a expresívne popisuje aj podmienky bývania.

Iľja Jozef Marko – Bez názvu, pohľad do dvora s dvomi deťmi, 1936 – 1937, Archív výtvarného umenia AVU SNG

 

„Občanov V. a T. vysťahoval domáci pán, pretože nestačili platiť mesačne osemdesiat korún na drevenú búdu, ktorú hlinou omietol majiteľ, hovoriac veľmi múdre: Takto predca nefúka vietor. Keby som to však nechal nahé, cez štrbiny by sa v apríli lial dážď a v januári by vietor znášal sneh. A na toto odpovedá občan R.: Vieš, priateľ, ja som sa rozhodol, že nájomné už nebudem platiť. A čo? – Spytuje sa T.. Z dvadsaťkorunovej podpory? Sbijem si dohromady búdu a vynesiem ju niekde vedľa Dornkapplu, kde je ešte toľko stavebného miesta, že sa zmestí. Bude lepšie, keď sa aj ty obzrieš po doskách a nashromaždíš si ich, potom vyhľadáme dáke dobré miesto.“

Iľja Jozef Marko – Keď nebola práca, stavali dom, 1936 – 1937, Archív výtvarného umenia AVU SNG

 

„Vystaval sa byt, ktorý je v zime taký ako zavýjanie vlkov. Neustále sme v nej museli kúriť. (...) V lete je v nej strašne dusno. Medzi doskami sú také škáry, že vojdú ta dva prsty vedľa seba. Keď prší, so strany sem šlahá dážď. Miesta je málo na odtiahnutie nábytku a peňazí na térový papier zas nieto. Mestskú podporu na stavbu nemôžu dostať, lebo nemajú parciel a nie sú príslušníkmi Bratislavy. Svoj byt však preca majú radi. Denne si usporiadajú svoje okolie. Zajačie klietky sa prituľujú k stene búdy.“

 

Iľja Jozef Marko (1907 – 1980) pochádzal z chudobných pomerov a empatiu voči údelu najnižších spoločenských vrstiev premietal do svojej práce sociálneho pracovníka, redaktora a spisovateľa. Fotografiu využíval najmä ako formu záznamu dopĺňajúcu písané slovo a štatistické údaje. Zábery neprikrášľoval, neštylizoval, snažil sa uchopiť surovú realitu života na okraji spoločnosti. Kniha Dornkappel je jeho jedinou publikáciou a svojím politickým a existencionálnym apelom presahuje skromný formát. Autentické svedectvá obyvateľov štvrte a úvahy o širších dôsledkoch ich sociálneho postavenia dopĺňajú zábery chatrčí, robotníckych prác či detí v biednych interiéroch. Kritický podtón fotografií dokresľujú aj názvy ako napríklad Také domy už dostávali popisné číslo, Čo mohol poskytnúť takýto domov tejto rodine? alebo Až 20 km chodili po drevo.

Iľja Jozef Marko – Čo mohol poskytnúť takýto domov tejto rodine?, 1936 – 1937, Archív výtvarného umenia AVU SNG

 

Marko bol samouk a podobne ako ďalší doboví fotoamatéri mal problémy s rozostrením, expozíciou či nevhodnými výrezmi ovplyvňujúcimi celkovú kompozíciu. Okrem nedokonalých technických zručností autora tieto nedostatky vychádzali najmä z nevhodných svetelných podmienok fotografovaných domov a uličiek. Provizórny kontakt fotografa s miestnymi obyvateľmi nedával mnoho času a priestoru na dôsledne komponované a opakované zábery. Neprikrášlená skutočnosť však dodáva fotografiám výrazovú silu a neraz chtiac-nechtiac evokuje nadčasové symboly. Stolovanie robotníckej rodiny s názvom Po výplate vyžaruje pietnu úctu k ťažko odpracovanému pecňu chleba a pripomína tak sakrálny rituál poslednej večere. Skromné pohľady bosých detí nadväzujú kontakt s divákom a nabádajú k úvahám o ich budúcnosti a biednych vyhliadkach stratenej generácie.

Iľja Jozef Marko – Po výplate, 1936 – 1937, Archív výtvarného umenia AVU SNG
 
Iľja Jozef Marko – Bez názvu, pohľad na deti stojace v dome, 1936 – 1937, Archív výtvarného umenia AVU SNG

 

V porovnaní so sériou Špatné bydlení od modernistu Jaromíra Funkeho pôsobia Markove zábery surovejšie a neohrabanejšie. Funke, majster kompozície a technologického procesu, objavoval aj v bezútešných haldách stavebného odpadu a plesnivejúcich pivniciach náznaky obrazovej harmónie a vznešenosti. Avšak aj tu vidno kontrast s jeho presvetlenými zábermi na Mestskú sporiteľňu, kde sa bohatstvo a racionálna tvorivosť odrážajú v čistote línií a lesku materiálov.

Jaromír Funke – Špatné bydlení, 1932, Slovenská národná galéria

 

Markove hmlisté a do hlbín času sa prepadajúce výjavy naopak zdôrazňujú akýsi závoj popierania a selektívnej slepoty, ktorou filtrujeme nepríjemné obrazy sveta okolo nás. Fotografie Jozefa Marka poskytujú pohľad insidera. Zásadový, drsný, no zároveň chápavý.

Iľja Jozef Marko – Proletársky dvojdom, v ktorom bývali dve rodiny s 8 deťmi, 1936 – 1937, Archív výtvarného umenia AVU SNG
 
Iľja Jozef Marko – Dornkappel, 1936, Slovenská národná galéria

 

Provizórne búdy dnes už na Trnávke nenájdeme, zástavba pôvodného územia štvrte Dornkappel so štruktúrou ulíc a parciel je však prakticky zachovaná. Tehlové domy na malých plochách sa na seba tlačia rovnako ako v minulosti, sú rozšírené o rôzne „prílepkové“ prístavby, poskladané podobne ako predtým z nesúrodých častí. Bližší pohľad na niektorý z domov na Revolučnej, Kultúrnej či Bulharskej ulici odhalí pôvodné cedule s číslami domov, vrstvy na fasádach, starú omietku zakrytú novou.

V Masarykovej kolónii, súbore domov postavených v južnej časti Trnávky v 20. rokoch 20. storočia pre strednú triedu (najmä českých prisťahovalcov), môžeme sledovať podobný proces pomalej premeny. Domy sú síce pamiatkovo chránené, ale len čiastočne – pod ochranu spadajú ich strešné konštrukcie zvláštne vypuklého tvaru vytvorené experimentálnou technikou. Obyvatelia preto mohli pristúpiť k menším či väčším doplnkom a zmenám. Fasáda premaľovaná na modro, nové okná so štylizovanou ornamentálnou štukou, vyzdobené balkónové zábradlie....

 

Niektoré z týchto postrehov dokumentujú aj fotografie, ktoré vznikli počas stretnutia Crisis mania, keď sa 30. januára 2010 skupina účastníkov workshopu spoločne vybrala na výlet do tejto časti, aby na základe útržkov z knihy Iľju Jozefa Marka a dobových fotografií sledovala premeny miesta v súčasnosti. Nájdete ich na stránke Wikimedia Commons, voľne dostupné pre ďalšie použitie a kreatívne bádanie.

Problém nedostatku nájomného bývania a kontrastov medzi lukratívnymi a okrajovými lokalitami je v hlavnom meste prítomný dodnes. Výstavbu väčšiny bytových komplexov realizujú developerské spoločnosti, ktoré sa namiesto cenovej dostupnosti sústredia najmä na zvyšovanie „životného štandardu“, doplnenie občianskej vybavenosti a tým aj na celkové zdražovanie zastavaných lokalít. Dizajnová spokojnosť ľudí z vizualizácií a PR článkov maskuje realitu prehlbujúcej sa zadĺženosti či úbytok finančných istôt v dočasných pracovných pomeroch. Komunitné projekty a participatívny rozvoj môžu byť jedným z nástrojov kultivácie solidarity medzi rozdielnymi príjmovými skupinami, ktoré zdieľajú spoločný priestor mesta. História bratislavských štvrtí poskytuje pozitívne aj negatívne príklady, no tiež rozmanité ponaučenie k nádeji, že sociálne bývanie nemusí nutne znamenať „špatné bydlení“. 

 


 

Dielo na titulnom obrázku: Iľja Jozef Marko – Až 20 km chodili po drevo, 1936 – 1937

 

Použité zdroje:

MARKO, Iľja Jozef: Dornkappel: predmestie troch jazykov. Praha : Európsky literárny klub, 1938, 214 s.

SEDLÁK, Jozef: Ilja Jozef Marko. In European Journal of Media, Art and Photography, 2015, č. 2.

ČUDRNÁK, Michal: Trnávka – miesto, ktoré pripomína minulosť. In Crisis Mania. Bratislava : COL-ME, 2010.