Skupinová výstava Suterén, ktorá sa uskutočnila v apríli 1989, znamenala uvedenie nového média site-specific inštalácie v slovenskom výtvarnom umení. Podobne ako ďalšie výstavné projekty v rámci neoficiálnej výtvarnej scény bola umiestnená v negalerijných priestoroch. Organizátori si zvolili pivnicu nájomného bytového domu na Konventnej ulici v centre Bratislavy.

V súčasnom slovenskom výtvarnom umení patrí inštalácia k etablovaným, rešpektovaným a stále aktuálnym médiám. Výstava Suterén bola v našom prostredí nultým bodom jej existencie. Výstavu inicioval výtvarník Peter Meluzin (1947 – 2019), ktorý ju pripravil v spolupráci s kurátorom Radislavom Matuštíkom (1929 – 2006).  Do tejto „akcie“ sa zapojili viacerí autori staršej generácie nonkonformnej tvorby 60. rokov dvadsiateho storočia – akční a konceptuálni umelci: Milan Adamčiak, Július Koller, Jana Želibská – a tiež nastupujúca generácia umelcov, ktorá po zmenách v spoločnosti tvorila hlavný prúd autorov nových médií 90. rokov – Peter Meluzin, Peter Rónai, Matej Krén, Viktor Oravec, Milan Pagáč.

Pôvodný termín realizácie výstavy bol stanovený na december 1988, ale ten sa z viacerých príčin posúval a menil. Nakoniec náročnosť prípravy, produkcie a realizácie výstavy spôsobili, že vernisáž sa uskutočnila až 14. 4. a výstava trvala do 28. 4. 1989. Celých 14 dní jednotliví vystavujúci sami strážili výstavu.

Pôdorys výstavy Suterén

Pôdorys výstavy Suterén

 

Výstavu Suterén dnes vnímame ako významný vývojový medzník, prelomové vystúpenie umelcov s novým výtvarným názorom, za ktorým stála reakcia na umelecké dianie transavantgardy a paradigmu postmoderny. Suterénom zúčastnení umelci vlastne odpovedali na opätovný nástup maľby ďalším novým médiom – inštaláciou, ktorú v podobnej verzii slovenské umenie dovtedy nepoznalo.

Veľká, zámerne bombastická výstava s prvkami mystifikačnej hry, znamenala razantný, vizionársky obrat v umení. Suterén pritom nadviazal na neoficiálne pôsobiace akčné zoskupenie Terén (1982 – 1987), ktoré nájdeme v skrytom odkaze v samotnom názve výstavy. Podľa Meluzina by sme výstavu mali vnímať predovšetkým ako akciu prezentujúcu hmotné, avšak dočasne existujúce diela.

Inštalácia Petra Meluzina

Inštalácia Petra Meluzina

Inštalácia Petra Meluzina

Inštalácia Petra Meluzina

Inštalácia Petra Meluzina

Inštalácia Petra Meluzina

 

Jedným zo zásadných cieľov projektu bol dôkaz, že aj akční a konceptuálni autori sú schopní vytvoriť artefakt a naštartovať nový umelecký pohyb výrazne odlišným smerom.

Výstava trvala iba 14 dní a umelci pre ňu pripravili 22 nových inštalácií a objektov. Použili v nich rôznorodé obyčajné predmety (ready-made, found object) a variabilné materiály. Inštalácie v katalógu sú uvádzané bez názvu len čistým sumárom predmetov a materiálov, napríklad: „Fúriky, lopaty, pigment, železné konštrukcie školských lavíc, žiarivkové svietidlá“ (P. Meluzin), „Podsvietené hrudy simaxovej skloviny, zrkadlo v lakovanom priestore (Oravec – Pagáč) alebo „Dva rámy s textilom a ping-pongovou sieťkou, zavesené v bielom priestore uzavretom drôtenou sieťovinou“ (J. Koller).

S odpadovými materiálmi a predmetmi zo smetísk a zberných dvorov pracovali M. Krén a P. Meluzin. Podľa Meluzinových slov sa snažili zakryť a zamaskovať ošumelosť objektov novým náterom a odkryť „odpadovú krásu“ novým povrchom a v nových priestorových konšteláciách.

Inštalácia Mateja Kréna

Inštalácia Mateja Kréna

Inštalácia Petra Rónaia

Inštalácia Petra Rónaia

Návrh inštalácie Júliusa Kollera

Návrh inštalácie Júliusa Kollera

 

Typickým výtvarným prvkom „suterénových inštalácií“ bolo umelé svetlo, buď v podobe neónu alebo iných osvetľovacích telies. Absolventi Ciglerovho skla v architektúre – Oravec a Pagáč, vystupujúci ako umelecká dvojica, uplatňovali v inštaláciách zrkadlo a sklo v rôznych formách – tabuľové sklo, neopracovaná sklovina, laboratórne náradie. Tento materiál spolu s umelým svetlom vytváral spirituálne nehmotne pôsobiace diela. Multimediálny umelec Milan Adamčiak realizoval dve akustické interaktívne inštalácie.

Všetky inštalácie Suterénu sa viazali priamo na priestor, existovali vo vymedzenom čase a aj námet, výber predmetov priamo reflektoval pivničný priestor. Dočasné realizácie nakoniec ostali iba vo vizuálnej dokumentácii, rovnako ako konceptuálne a akčné práce (fotografie, filmové záznamy).

Interaktívna inštalácia Milana Adamčiaka

Interaktívna inštalácia Milana Adamčiaka

Inštalácia Jany Želibskej

Inštalácia Jany Želibskej

Inštalácia Jany Želibskej

Objekt Jany Želibskej Dekorovaná

Inštalácia Milana Pagáča a Viktora Oravca

Inštalácia Milana Pagáča a Viktora Oravca

 

V Suteréne sa zrodili dve krátko existujúce umelecké združenia zo začiatku 90. rokov: Nová vážnosť (J. Koller a P. Rónai) a Čenkovej deti (P. Meluzin, V. Oravec, M. Pagáč, M. Krén, J. Želibská), ktoré suplovali chýbajúci humor v čase vážnych, turbulentných, rýchlych premien neslobodnej spoločnosti na spoločnosť založenú na demokratických princípoch.

Umelci sa Suterénom pokúsili vytvoriť totálnu inštaláciu zloženú z viacerých samostatných inštalácií v jednom priestore, so snahou cez mimoumeleckú skutočnosť priniesť do umenia nové témy a nové pohľady.

Matej Krén, Viktor Oravec, Milan Pagáč, Jana Želibská a Július Koller na výstave Suterén

Matej Krén, Viktor Oravec, Milan Pagáč, Jana Želibská a Július Koller na výstave Suterén

Vystavujúci umelci počas úpravy pivničných priestorov

Vystavujúci umelci počas úpravy pivničných priestorov (zľava: M. Krén, V. Oravec, P. Meluzin, M. Pagáč, P. Rónai)

Kurátor Radislav Matuštík na otvorení výstavy Suterén

Kurátor Radislav Matuštík na otvorení výstavy Suterén

 

Sprievodný text Radislava Matuštíka prezentoval potenciálne kontroverzné aspekty výstavy ako výchovné a inovujúce, ako úžitok pre spoločnosť:
„Realizácia celospoločenského esteticko-výchovného programu vyžaduje okrem iného hľadanie nových foriem prezentácie výtvarných diel, netradičných výtvarných riešení, neobmedzujúcich sa na stále výstavné siene. (...) Cieľom výstavy je predstaviť novú tvorbu autorov, ktorá môže byť v úvahách o estetizácii životného a pracovného prostredia, nakoľko sa realizuje v nebytových priestoroch, núkajúcich možnosť prebudovania napr. na klubovne a kluby mládeže.“

Akcia-výstava namierená proti umeleckému artefaktu sa týkala kritiky inštitúcií, trhu s umením a upozorňovala na ideologickú manipuláciu tradičných foriem umenia, ktoré zastupovala maľba a socha. Slovo suterén odkazuje na pivničný, podzemný, „undegroundový“ charakter výstavy, ktorý vznikol čiastočne utajene a „polooficiálne“, ale už v liberálnejšej, uvoľnenejšej atmosfére pred blížiacimi sa novembrovými udalosťami 1989.

 


Podrobnejšie informácie o výstave Suterén 89 a jej rekonštrukcii v rámci výstavy Osemdesiate. Postmoderna v slovenskom výtvarnom umení 1985–1992 nájdete v štúdii Vladimíry Büngerovej z ročenky Slovenskej národnej galérie 2010

V katalógu k výstave Osemdesiate. Postmoderna v slovenskom výtvarnom umení 1985 – 1992 analyzuje vývin pred Suterénom, po ňom a aj mimo neho u jednotlivých autorov Zora Rusinová.

Viac sa o neoficiálnej výtvarnej scéne pred rokom 1989 dočítate na webstránke Čas-opis 1989.

Titulný obrázok: Inštalácie Mateja Kréna a Petra Meluzina

Chceš umenie do mailovej schránky?

Nové kolekcie, články a tipy na výtvarné diela 2x mesačne.
Odoslaním súhlasím so spracovaním osobných údajov.