Výtvarné diela sa stávajú voľnými 70 rokov po smrti autora. Voľné diela si môžete z Webu umenia stiahnuť vo vysokom rozlíšení a využívať na súkromné aj komerčné účely – kopírovať, zdieľať i upravovať. V roku 2017 pribudli medzi voľných autorov Jozef Theodor Mousson, Karel Dvořák, Ľudovít Pitthordt, Karol Polónyi či Václav Špála. V tomto článku si priblížime autorov, ktorí zomreli v roku 1947 a ich diela sú voľné od januára 2018. Všetky voľné diela nájdete tu.

Josef Čapek

 

Umění je krásná pravda, naprosto ne krásná lež.

Josef Čapek bol všestrannou umeleckou osobnosťou českej medzivojnovej kultúry a významným propagátorom moderného umenia. Pracoval ako maliar, ilustrátor, grafik, spisovateľ a scénický výtvarník. Bol jedným zo zakladateľov moderne orientovanej Skupiny výtvarných umelcov (1911), ktorá sa schádzala v pražskej kaviarni Union (medzi členov patrili napr. Emil Filla, Josef Gočár či Václav Špála).

Čapkova maliarska tvorba bola spočiatku inšpirovaná fauvizmom, kubizmom a umením prírodných národov, neskôr detským svetom a motívmi českej dediny. V knižnej grafike pracoval najmä s technikou linorytu a vytvoril viac než 150 obálok kníh (najmä pre vydavateľstvo Aventinum) a množstvo ilustrácií pre detských čitateľov. Počas 20. rokov spolupracoval s Národným divadlom, Stavovským divadlom, Divadlom na Vinohradech a s Národným divadlom v Brne, v ktorých pôsobil ako scénický a kostýmový výtvarník. Spolu s mladším bratom Karlom Čapkom napísal niekoľko divadelných hier (Ze života hmyzu, 1922) a poviedkových zbierok, bratia spolupracovali aj v redakcii Národných listov a neskôr v redakcii Lidových novin. Beletriu, poéziu, fejtóny, eseje a štúdie o umení tvoril Josef Čapek aj samostatne a na jeho námety boli natočené viaceré televízne inscenácie, krátke filmy a aj celovečerná snímka Stín kapradiny.

Josef Čapek - Povídání o pejskovi a kočičce 7., okolo 1928

Josef Čapek - Povídání o pejskovi a kočičce 7., okolo 1928

 

Tvorba Josefa Čapka bola sociálne angažovaná a reagovala na spoločenskú a politickú situáciu. Po nástupe Adolfa Hitlera k moci Čapek kritizoval a parodoval nacizmus prostredníctvom karikatúr a satirických kresieb, neskôr reagoval na Mníchovskú dohodu svojimi poslednými maliarskými cyklami Oheň a Touha. Keďže odmietol odísť do exilu („někdo musí s národem zůstat“), stal sa podobne ako ďalší predstavitelia českého verejného života terčom nacistickej perzekúcie. Gestapo ho zatklo 1. septembra 1939 počas jeho dovolenky v Želivě u Humpolce, odkiaľ bol prevezený do koncentračného tábora Dachau a následne do Buchenwaldu. Spolu s maliarom Emilom Fillom boli pridelení do maliarskej a písmomaliarskej dielne, kde maľovali najmä rodokmene členov SS.

V roku 1942 bol Čapek prevezený do tábora Saschenhausen. V zajatí tajne prekladal zahraničnú poéziu a tvoril básne (Za bratrem Karlem, 1942), ktoré kolovali medzi spoluväzňami. Napokon bol 25. februára 1945 prevezený do koncentračného tábora Bergen-Belsen, kde neskôr po jeho príchode vypukla epidémia týfusu. Chorobe podľahol v apríli 1945, krátko pred oslobodením tábora. Dátum Čapkovej smrti ani jeho skutočný hrob nie sú známe, symbolicky bol pochovaný na cintoríne v pražskom Vyšehrade. Keďže sa jeho telesné pozostatky nikdy nenašli, za mŕtveho bol oficiálne vyhlásený až v roku 1948 s úradným dátumom smrti 30. apríl 1947.

V zbierkach Slovenskej národnej galérie sa nachádza kompletná séria ilustrácií k slávnej detskej knižke Povídání o pejskovi a kočičce (okolo roku 1928). Josef Čapek ju napísal a ilustroval najmä pre svoju jedinú dcéru Alenu, ktorá v tom období dospela do školského veku. Kniha spája pôvabné (farebné aj monochromatické) ilustrácie so zábavnými zápletkami a príjemným, hovorovým jazykom, ideálnym na predčítanie. V niektorých príbehoch vystupuje aj postava Josefa Čapka, s ktorým psíček a mačička diskutujú na rôzne témy a pomáhajú mu s písaním nových príbehov. Galéria ilustrácie nadobudla akvizíciou v auguste 1973. Jednotlivé kresby si môžete stiahnuť vo vysokom rozlíšení a využiť ako podklad pre nové ilustrácie, koláže či kreatívne produkty. Inšpiráciou môže byť aj nové tričko z dielne značky Kompot.

Josef Čapek - Povídání o pejskovi a kočičce 24., okolo 1928

Josef Čapek - Povídání o pejskovi a kočičce 24., okolo 1928

Tričko Psíček a mačička, Kompot 2017

Tričko Psíček a mačička, Kompot 2017

 


 

Dušan Jurkovič

 

Zakladateľ modernej slovenskej architektúry Dušan Jurkovič (1868 – 1947) vo svojej tvorbe obohatil medzinárodné impulzy z prelomu 19. a 20. storočia (secesia, arts & crafts) o vernakulárne prvky, charakteristické pre regionálne slovenské staviteľstvo, umelecké remeslo a folklór. Jeho stavby vykazujú silné etnografické zaujatie (študoval valašské a karpatské ľudové stavby, vytvoril expozíciu čičmianského gazdovstva a i.), fascináciu drevom a zrubovou architektúrou a zároveň dôraz na vecný účel a logické začlenenie do konkrétneho prostredia. Popri architektúre sa už od počiatkov tvorby venoval aj dizajnom nábytku a interiéru. V tejto oblasti sa realizoval najmä počas svojho pôsobenia v Brne a okolí (1899 - 1918), kde sa pohyboval v okruhu národne orientovanej inteligencie. Zariaďoval byty svojich brnianskych priateľov, sídla bohatých českých patriotov a ponúkol komplexné riešenia interiéru v reštauračných i kúpeľných objektoch v Čechách a na Morave.

Jurkovičove stavby i nábytok sa veľmi skoro stali súčasťou národného mýtu – najprv slovanského a následne československého.

Dušan Jurkovič vo svojej pracovni, fotografia z časopisu Český svet, roč. 2, č. 2 str. 48, 1905

Dušan Jurkovič vo svojej pracovni, fotografia z časopisu Český svet, roč. 2, č. 2 str. 48, 1905

 

Jurkovičov nábytok v zbierkach SNG predstavuje viac ako dvadsiatku kusov – reprezentujúcich predovšetkým brniansku fázu, ale aj niekoľko ojedinelých prác vytvorených začiatkom 40. rokov v slovenskom prostredí. Niektoré kusy navrhol pre svoj brniansky byt na adrese Veveří 14, iné sa zachovali zo zariadenia Jurkovičovej vily na Lermontovevej ulici v Bratislave. Nejde o kompletné súbory, architekt si niekoľko obľúbených kusov pravdepodobne uchoval a putovali s ním všetkými jeho adresami.

Remeselné stvárnenie nábytku – zoomorfné motívy (profily konských a zvieracích hláv), pokojná, striedma silueta a decentný plošný ornament – naznačuje striedmejší prístup k ľudovým vzorom, než sa dá vidieť na rozkošatenej epike iných skorších prác (napr. Pustevny na Radhošti). V detailoch si možno všimnúť aj inšpiráciu tvorbou architekta Blažeja Bullu (u ktorého bol Jurkovič na krátkej praxi), najmä vo využití vejárovitého / lúčovitého motívu, ktorý sa objavuje ako výzdobný detail (skrine, komody) aj nosný konštrukčný prvok (postele, nočné stolíky). Vláčne krivky ornamentov a vyrezávaných tvarov evokujú štýl florálnej secesie.

Dušan Jurkovič - Skriňa, 1900 - 1902

Dušan Jurkovič - Skriňa, 1900 - 1902

Dušan Jurkovič - Skriňa (detail), 1900 - 1902

Dušan Jurkovič - Skriňa (detail), 1900 - 1902

 Dušan Jurkovič - Knižnica. Vlastný byt, pracovňa - Veveří č. 14, Brno (detail),  1899 – 1902

 Dušan Jurkovič - Knižnica. Vlastný byt, pracovňa - Veveří č. 14, Brno (detail),  1899 – 1902

 

Okrem nábytku sa v zbierkach SNG nachádza aj niekoľko architektonických modelov vytvorených podľa originálnych návrhov v roku 1993 pre potreby súbornej výstavy Jurkovičovho diela. Fotografie modelov vo vysokom rozlíšení budú postupne pribúdať. Ak máte záujem o viaceré zábery 3D objektov (nábytku alebo modelov), vytvorte objednávku digitálnej reprodukcie požadovaného diela a fotografie Vám pošleme.

Dušan Jurkovič - Vila na Rezku, Model. M 1:25., 1900

Dušan Jurkovič - Vila na Rezku, Model. M 1:25., 1900

 


 

Ján Ladvenica

 

Ján Ladvenica - Autoportrét, 1924Ján Ladvenica (1898 – 1947) bol primárne divadelný scénograf, dekoratér a kostýmový výtvarník, vytvoril však aj množstvo malieb, knižných ilustrácií, grafík a kresebných štúdií. V rokoch 1928 – 1944 pôsobil ako šéf výpravy Slovenského národného divadla. Jeho štýl vo voľnej tvorbe mal blízko k akejsi modernej obmene ľudovej rozprávky, idylizoval „mravne čistý“ vidiecky život a bájnu národnú minulosť. Na postupné vytrácanie sa tradičného spôsobu života reagoval Ladvenica (podobne ako napr. Ján Hála, Peter Július Kern, Štefan Straka a ďalší umelci, nadväzujúci na Martina Benku) komponovaním želanej podoby sveta, zachádzajúcej niekedy do fantazijnosti a teatrálnosti.

V období slovenského štátu urobil Ladvenica množstvo ústupkov propagandistickej ideológii vtedajšieho režimu, ktorá bola založená na idylicko-romantických predstavách o minulosti národa. Z dobovej tlače vyplýva, že Ladvenica patril medzi umelcov, ktorých národnosocialistická ideológia nadchla a svojou tvorbou ju aktívne podporovali a tvorili. Ladvenica, Križan či Droppa pomáhali prostredníctvom umenia historicky legitimizovať nový štát a pozíciu slovenského národa uprostred „novej Európy“. Naivizujúca poetika Ladvenicových malieb a akvarelov bola v grafike vystupňovaná až k akémusi „novogermánskemu“ siláctvu (album Boj za slobodu, 1938). Po 2. svetovej vojne patril Ladvenica medzi umelcov, ktorí mali byť za kolaborantstvo doživotne vylúčení z verejného života, tento trest však bol napokon zmiernený. Ján Ladvenica zomrel v roku 1947.

Diela Jána Ladvenicu zo zbierok Galérie mesta Bratislavy nie sú sprístupnené na stiahnutie vo vysokom rozlíšení, dajú sa však prezerať zblízka pomocou funkcie zoom.

Ján Ladvenica - Zo Ždiaru, 1942

Ján Ladvenica - Zo Ždiaru, 1942

Ján Ladvenica - List z albumu Boj za slobodu I., 1938

Ján Ladvenica - List z albumu Boj za slobodu I., 1938

Ján Ladvenica - List z albumu Boj za slobodu X., 1938

Ján Ladvenica - List z albumu Boj za slobodu X., 1938

 


 

Július Schubert

Július Schubert - Autoportrét, 1924Július Schubert (1888 – 1947) sa narodil v Bratislave a toto mesto bolo aj najčastejším námetom jeho malieb. Zvečňoval ulice, námestia, významné stavby, ale aj prírodné zákutia v okolí Dunaja a v priľahlých obciach. Najčastejšie používal techniky akvarelu a pastelu, niekedy aj olej (prevažne na portréty a zátišia). Počas výtvarných štúdií v Budapešti sa inšpiroval vplyvmi secesného expresionizmu a neskôr patril medzi najvýznamnejších predstaviteľov bratislavského secesného okruhu. Bol tiež členom Kunstvereinu – jediného miestneho výtvarného spolku, ktorý fungoval až do obdobia prvej republiky. Po smrti Alojza Rigeleho v roku 1940 sa Schubert stal výkonným predsedom spolku. Zomrel v posledný deň roku 1947, pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.

Diela Júliusa Schuberta zo zbierok Galérie mesta Bratislavy nie sú sprístupnené na stiahnutie vo vysokom rozlíšení, dajú sa však prezerať zblízka pomocou funkcie zoom.

Július Schubert - Mŕtve rameno Dunaja, 1921

Július Schubert - Mŕtve rameno Dunaja, 1921

Július Schubert - Muškát, 1941

Július Schubert - Muškát, 1941

Július Schubert - Bratislava, 1988

Július Schubert - Bratislava, 1988

 


 

Použité zdroje:

Materiály k prednáške To najlepšie, čo doma máme - Viera Kleinová: Pragmatický romantik

Katalóg k výstave Sen x skutočnosť : Umenie & propaganda 1939-1945, Slovenská národná galéria, 2016

Koncentračními tábory prošli i velcí malíři Josef Čapek a Emil Filla

Július Schubert - Pohľad na Bratislavu, webstránka Aukčnej spoločnosti SOGA

Ty děti si pořád hrají : Dětská tematika v díle bratří Čapků, Galerie Středočeského kraje, 2016