Daniela Olejníková (*1986) je ilustrátorka a grafická dizajnérka, pracujúca s tradičnými technikami linorytu a sieťotlače v kombinácii s technologickými možnosťami digitálneho softwaru. Je viacnásobnou držiteľkou ocenenia Najkrajšia kniha Slovenska. Do jej portfólia patria napr. knihy V melónovom cukre (Artforum, 2011), Mahábhárata (Argo, 2011), Liek pre Vĺčika (ASIL, 2013), Vie, čo urobí (Artforum 2013), či vynikajúci Hávedník (Artforum, 2015).
Z Webu umenia vyberám linoryt a linorez, najprístupnejšie z grafických techník. Kus PVC krytiny, rydlo, farbu, valček, papier, lyžičku a šikovnosť aspoň takú, aby si člověk nerypol do prsta – to je zhruba všetko, čo potrebujete. A to je v porovnaní napríklad s takou litografiou ozaj nič.
Miera detailu je však oproti iným technikám značne obmedzená. Istá obhrublosť lina môže byť pre niekoho nevýhodou, na druhej strane pridáva grafike špecifické kvality. Lino je prirodzená nepresnosť, nedokonalosť, primitívnosť a kresebný návrh sa pri prenesení do materiálu matrice preštylizuje - aj akákoľvek bezmyšlienkovitá čarbanica po prerýpaní a vytlačení vyzerá viac „cool“.
Avšak už letmý pohľad na grafiky slovenských autorov napovedá, že s tým automatickým štýlom lina to bude komplikovanejšie. V line napriek jeho špecifikám a limitom stále ostáva obrovský priestor pre rôzne prístupy, využívanie či krotenie jeho prirodzených daností a celú škálu možných výrazov. Z množstva diel som vybrala štyri, zhodou okolností približne z jednej dekády.
Ľudovít Fulla
Ľudovít Fulla - Spomienka na more (1961), Slovenská národná galéria, SNG
Ľudovít Fulla by si tu zaslúžil omnoho viac ukážok - nielen k linorytu a linorezu pristupoval naozaj veľmi rozmanito. Priznávam s hanbou, že pri prechádzaní jeho dielom som bola prekvapená, ako málo z jeho tvorby poznám. Unikla mi záplava jeho raných expresívnych exlibrisov, neskoršie experimenty s tlačou lina z hĺbky, bohato kolorované grafiky. Spomienku na more som vybrala pre jej sviežosť a hravosť farieb, linií a tvarov. Pre porovnanie – úplne rovnaký kresebný motív Fulla vyhotovil aj v suchej ihle, kde dostal zase úplne iné kvality a atmosféru.
Orest Dubay
Orest Dubay - Voľnosť (1967), Slovenská národná galéria, SNG
Pri grafikách Oresta Dubaya je špeciálne zaujímavé využívanie op-artových motívov. Ideálnou technikou by pre podobné prípady azda bola pre svoju precíznosť sieťotlač. Linoryt vo svojej podstate podobné možnosti nemá, Dubay však takto dosiahol pulzovanie navyše - nepresnosti a chvenie línií mu hrajú do kariet.
Miroslav Cipár
Miroslav Cipár - Texty 1. (1967), Slovenská národná galéria, SNG
Cipárove Texty majú uvoľnenejšiu formu. Využíva aj „špiny“a „chlpy“, drobné stopy po odrýpanej hmote, ktoré sa občas (chtiac či nechtiac) zafarbia a vytlačia. Tvoria ďalší možný pôvab, ktorý má lino automaticky v sebe. Archetypálne znaky-postavy rozprávajúce príbeh majú takto svoje trajektórie pohybu, priam sa mrvia na papieri. Miroslav Cipár v svojich linorezoch dômyselne pracuje aj s rôznymi spôsobmi odrýpavania hmoty a mení tým charakter línie.
Dušan Kállay
Dušan Kállay - Sudcovia života (1973), Slovenská národná galéria, SNG
Linoryty Dušana Kállaya poslúžia ako príklad úplne odlišného prístupu. Ak existuje niečo ako klasická podoba lina, akási „linovitosť“, tak tu je úplne potlačená. Kresba hrá prím, zachované sú husté ťahy, švih ruky. Dá sa povedať, že Dušan Kállay tu lino na zarážajúco malej ploche matrice nekompromisne skrotil, pri rytí sa nepodriadil prirodzenej potrebe motív zjednodušovať a očisťovať.
Dalo by sa povedať, že lino dnes opäť slávi comeback (ak teda vôbec niekedy niekam odišlo) - na svetovom poli ilustrácie určite a mám pocit, že aj medzi laickou verejnosťou. Možno aj preto, že v ére počítačovej tvorby je veľmi príjemné a osviežujúce zúčastniť sa opäť zápasenia s hmotou, ktorou proces tvorby linorytu a linorezu bez pochýb je. Chyby a nedokonalosti sa dnes nielenže tolerujú, ale priam vyhľadávajú, rukodielnosť je opäť raz veľmi cenná. Pozerajúc na formu a výraz mnohých grafík na Webe umenia, ktoré vznikli pred pol storočím a skôr, špeciálne Fullových a Cipárových, pokojne by mohli vzniknúť aj dnes.
Daniela Olejníková - Ready for Paris
Titulný obrázok: fotografia pracovného prostredia Daniely Olejníkovej
Spolupráca: Veronika Markovičová