Mária s Ježišom hrajúcim sa v jej lone odpočívajú na nehostinnej ceste v tieni palmy. Z úzadia na nich dohliada starostlivý Jozef. Centrom obrazu sú nežné gestá smerom k batoliatku. Jemnosť, krásu, manieru, ako aj zraniteľnosť a ženskosť jej rúk spoznávame aj v čiernobielych líniách leptu. Diagonálne línie šrafovaných tieňov na tvárach a telách rodičov plynule prechádzajú naprieč vrstvami látky a pokračujú do okolitej krajiny.

Elisabetta Sirani – Odpočinok na úteku do Egypta, 1655–1665, Galéria mesta Bratislavy

Výjav vychádza z príbehu, ktorý okrajovo spomína jedine Matúšovo evanjelium (2,14) a podrobnejšie ho rozvinuli rôzne stredoveké legendy. Keď traja králi hľadali miesto Ježišovho narodenia, pýtali sa aj v Jeruzaleme u kráľa Herodesa. Ich zmienka o „novom kráľovi Židov“ Heroda znepokojila a preto dal zo strachu pred stratou trónu povraždiť všetkých novorodených chlapcov v krajine. Jozefovi sa však v sne zjavil anjel a pred týmto nebezpečenstvom ho varoval. Egypt nespadal pod Herodovu vládu, no zároveň bol v tom čase rovnako ako Judea súčasťou Rímskej ríše a dalo sa medzi nimi relatívne bezpečne cestovať.

Apokryfné spisy opisujú ako Ježiš počas odpočinku ohol konáre stromov palmy, aby Jozef dočiahol na ich plody, a potom privolal zo zeme prameň vody, aby sa rodičia mohli napiť. Tento námet sa objavuje od druhej polovice 14. storočia a má rôzne variácie – na niektorých Mária dojčí, Jozef spí alebo zbiera potravu. Spolu s nimi sa zvykne v pozadí objavovať aj oslík, na ktorom Svätá rodina cestuje.

Dielo získala Galéria mesta Bratislavy nákupom z antikvariátu v roku 1972. Autorkina signatúra bola z matrice zoškrabaná, na papieri je dnes podpis Siranus In. (Invenit), zatiaľ čo sú stále viditeľné stopy s jej menom Elisabetta Sirani. Kompozíciu a postavy prevzala autorka z diela Guida Reniho s námetom putovania do Egypta. Kresby a grafiky Elisabetty Sirani boli doteraz len málo preskúmané. Podľa vlastných diel i diel svojho otca vytvárala lepty; dnes je známych 14 grafických listov.

Simone Cantarini, Guido Reni – Odpočinok na úteku do Egypta, 1632–1648, Galéria mesta Bratislavy

Elisabetta Sirani sa narodila 8. januára 1638 v Bologni ako dcéra maliara Giovanniho Andreu Siraniho (1610 – 1670), nasledovníka a žiaka Guida Reniho (1575 – 1642), jedného z najdôležitejších predstaviteľov Bolonskej školy. Artritída jej otca zapríčinila, že už ako veľmi mladá sa musela ujať vedenia úspešnej rodinnej maliarskej dielne. Keďže otec sa pýšil tým, že jeho diela si zamieňajú s maľbami jeho slávneho učiteľa Reniho, bola to veľmi ťažká úloha.

Elisabetta vstúpila na umeleckú scénu ako 17-ročná. Záznamy o obrazoch, ktoré si robila od roku 1657, sa zachovali vďaka dielu Felsina pittrice, vite de pittori bolognesi, ktoré v roku 1678 vydal taliansky učenec Carlo Cesare Malvasia (1616 – 1693). Ako žene sa jej autenticita obhajovala veľmi ťažko, o to smiešnejšie znie dobová kritika vyčítajúca jej dielam ostrosť, tvrdosť či individuálny štýl.

Elisabetta Sirani – Autoportrét, 1658, Puschkin Museum of Fine Arts

Ateliér Elisabetty Sirani bol počas jej života duchovným a umeleckým centrom mesta. Bola činná hudobne i literárne, uznanie si získala aj ako skvelá harfistka a poetka.

Keď vo veku 27 rokov náhle zomrela na žalúdočné kŕče, správa o jej smrti vzbudila pochybnosti. Hovorilo sa o vražde a z otravy mladej umelkyne obvinili jej pomocníčku v domácnosti Luciu Tolomelliovú. Súd ju však pre nedostatok dôkazov oslobodil. Malvasia vo svojom spise naznačil, že motív by sa mohol odvíjať od nešťastnej lásky. Oveľa pravdepodobnejšou príčinou smrti je však vyčerpanie.

Elisabetta Sirani po sebe zanechala približne 170 obrazov, napríklad aj nástenné maľby pre kartuziánsky kláštor San Girolamo v Bologni z roku 1658. Jej dielo sa vyznačuje jasnou líniou, veľkorysým prevedením a jednoduchosťou formy. Maliarka vykročila zo zaužívaných koľají a náboženské a svetské námety doplnila aj o antické témy. Príkladom je dielo Timoclea (1659, Museo Capodimonte, Neapol), kľúčový obraz vzdoru a boja žien v „mužských“ dejinách umenia.

Elisabetta Sirani – Timoclea zabíja Alexandrovho kapitána, 1659, National Museum of Capodimonte

Elisabetta Sirani upadla po smrti do zabudnutia podobne ako mnohé iné ženy umelkyne. Napriek predčasnej smrti však výrazne ovplyvnila pôsobenie žien v umeleckej sfére, pretože v roku 1657 založila Akadémiu pre umelkyne, vďaka ktorej sa stala Bologna centrom ženského vzdelania. Prvýkrát v histórii umenia tak mohli ženy získať vzdelanie aj keď nepochádzali z umeleckých rodín.

Ako vzor jej poslúžili dve predchodkyne –  talianska sochárka Properzia de Rossi (pred 1491 – 1530) a talianska maliarka Lavinia Fontana (1552 – 1614). Diela jej žiačok dnes nájdeme v okolí Bologne či na Malte. Okrem dvoch mladších sestier Siranových Anny Marie (1645 – 1715) a Barbary (1641 – 1692) k nim patrili napríklad Ginevra Cantofoli (1618 – 1672), Vincenza Fabbri, Vincenza (alebo Veronica) Franci, Lucrezia Scarfaglia (činná v 17. storočí) a iné.

Elisabetta Sirani – Portia si zraňuje stehno, 1664

Odpočinok na úteku do Egypta od Elisabetty Siraniovej dnes patrí v zbierke starej kresby a grafiky Galérie mesta Bratislavy k ojedinelým príkladom umenia žien, ktoré vedeli narábať s rydlom. Je dôkazom sily a existencie ženského princípu v patriarchálnej spoločnosti a patrí ku klenotom zbierky GMB.

Použité zdroje:

BREITLING, Gisela. Elisabetta Sirani. In Das verborgene Museum. Dokumentation der Kunst von Frauen in Berliner öffentlichen Sammlungen. Berlin : Edition hentrich, 1987, s. 66 – 69.
MALVASIA, Carlo Cesare. Felsina Pittrice, vite de pittori bolognesi. Bologna 1678, vydanie 1841 a Andrea Emiliani (ed.), Bologna 1968.
RAGG, Laura M. The women artists of Bologna. London : Methuen & Co., 1907, s. 229.
VOLLMER, Hans (ed.). Allgemeines Lexikon der Bildenden Künstler, von der Antike bis zur Gegenwart. Leipzig : Verlag von E. A. Seemann, 1837, s. 99 – 100.