Ťažisko maliarskeho diela Karola Barona predstavujú obrazové cykly, ktoré vznikali postupne v obodobí rokov 1967 – 1989. Autor v nich poukazuje na absurdné stránky skutočnosti prostredníctvom svojského panoptika fantaskných bytostí, vegetácie a hybridných predmetov, na ktoré prenáša ľudské vlastnosti. V obrazoch a kresbách neraz tlmočí vety vypočuté z rozhovorov alebo novinové správy, ktorých absurdita bola príliš reálna na to, aby bola iba bizarná. Baronov surreálny svet plný neskutočných tvarov a vzťahov interpretuje pravdu o svete, v ktorom žijeme.
V sérii pastelov Životné prostredie (1976) sa Baron venuje vtákom, motýľom, rybám a najmä človeku, ktorý sám seba nazýva múdrym, avšak neustále podáva presvedčivé dôkazy o opaku tohto tvrdenia. Na obrazoch sa ale ľudská figúra nevyskytuje. Živočíchy s filtračnými prístrojmi, prežívajúce svoje drámy v im neprirodzenom prostredí, znečistené rieky a ovzdušie, potrubia vedúce cez abstrahovanú podobu pustej krajiny či ostrovy pohlcované stúpajúcimi vlnami nám sprostredkúvajú tragické dôsledky neekologického správania jednotlivcov a ľudských komunít.
V 70. rokoch 20. storočia začali vznikať prvé hnutia tzv. politickej ekológie. Svet si začal uvedomovať vedľajšie efekty technologického pokroku a limity ekonomického rastu. Výrazne sa posilnil vznik prvých občianskych ekologických hnutí, ktoré pochopili, že neobmedzený rast v obmedzenom svete trvale ohrozuje ekologickú rovnováhu planéty. Baronova tvorba sleduje ideu napätia medzi prirodzenosťou a neprirodzenosťou a hľadá možnosti ich zosúladenia. V ekologickej sérii vnucuje súčasný človek svoje neprirodzené rysy okolitej prírode s grotesknými dôsledkami.
Baron používa veľké formáty obrazov, jasnú kompozíciu a kultivovanú farebnosť. Rafinovane kombinuje rozmerné tvary s detailmi a balansuje hutnú sýtosť prevažne červených, modrých a hnedých farebných tónov. Každý farebný odtieň akoby mal svoje vlastné vnútorné svetlo. Z prírodných motívov sa tu najčastejšie vyskytujú trávy ako jednoduchá vegetatívna forma. Predstavujú schopnosť byť, existovať, žiť a prežiť.
Autora nepriťahoval ten pól surrealizmu, ktorý vychádzal z romantizmu, teda nostalgia, idealizmus a rojčivý mysticizmus. Myšlienkovo mu už od počiatku bola bližšia opačná poloha vychádzajúca z dadaizmu a využívajúca iróniu, sarkazmus, záľubu v absurdnosti, paradoxe, čiernom humore a groteske.
Takmer každú etapu Baronovej tvorby charakterizuje zanietenie v určitom odvetví filozofie, od zen-budhizmu až po kabalu. Americký filozof Daniel Dennett napísal: „Ja nevytváram teórie, to, čo ja vytváram, sú akési intuičné pumpy, ktoré majú vo vašej mysli prebudiť automatický tok myšlienok.” Baron čítal filozofiu podobne – v jeho mysli vytvárala prúdy myšlienok, asociácií a vizuálnych predstáv. Svoje inšpiračné zdroje zároveň pretkával jemu vlastným humorom. Surrealizmus nikdy nevnímal ortodoxne. Chápal ho ako systém procesov myslenia, tvorivej aktivity, imaginárnej slobody a autenticity.
„Moja tvorba je cesta za vnútornou slobodou a táto voľba je vedomá. Bol by som rád, keby ste moju ponuku chápali ako slobodnú hru s nadsádzkou, parafrázou a groteskou, s oslobodzujúcim humorom surrealistickej orientácie.”
A hoci si to možno ani neuvedomoval, svojou tvorbou napĺňal jednu zo základných úloh, ktorú si vytýčil surrealizmus: aktivizovať fantáziu a myslenie diváka, prebúdzať v ňom nielen myšlienky, ale aj city, sympatie, senzibilitu i empatiu. Nevytvárať iba ilúzie, ale provokovať a burcovať, podnecovať driemajúce schopnosti človeka k tvorivosti a sebareflexii.
„Vlastná inšpirácia, to mnohotvárne dianie, ktoré sledujeme obraz od obrazu, vzniká pri vytváraní diela ako hra predstáv s výrazovými prostriedkami, ktoré má maliar k dispozícii. Nie je to hra nezáväzná, naopak, maliar do tejto hry vkladá svoj neskrotný temperament, svoj výbušný humor, svoju vášeň a povedal by som, že aj niečo z toho, čo má rád, o čo sa bojí a čo chce chrániť. Touto bezprostrednosťou inšpirácie si vysvetľujem nesmiernu sviežosť a vnútornú dynamickosť Baronových obrazov.”
– Vratislav Effenberger, 1986
Karol Baron sa narodil 13. septembra 1939 v Levoči. V rokoch 1963 – 1969 študoval na VŠVU v Bratislave u profesora Dezidera Millyho a Petra Matejku na oddelení voľnej maľby a gobelínu. Spolu s Albertom Marenčinom a Jurajom Mojžišom patril medzi členov legendárnej československej Surrealistickej skupiny. Zomrel 29. februára 2004 v Paríži, kde podľahol zraneniam po zrážke s autom, dva dni po otvorení svojej výstavy.
Použitá literatúra: