Hlina je zaujímavé výtvarné médium. Je s ňou spojených veľa významových nánosov vytvorených tisíckami rokov jej používania, či už ako materiálu pre výrobky denného použitia, alebo pre konceptuálne diela (a, samozrejme, medzi týmito dvoma bodmi existuje pestrá škála ďalších podôb keramiky). Špecifické postavenie medzi dielami tvorenými z keramiky a porcelánu má figurálna plastika. Aj keď keramika momentálne slávi vo svete umenia a dizajnu svoj „x-tý“ comeback, keď sa povie „keramická soška“, vyjavia sa nám asociácie rôzneho druhu.

Mnohí z nás si vybavujú v lepšom prípade komplikované rokokové figurálne kompozície alebo hlinené ľudové plastiky a druhá polovica pred očami vidí gýčové nepodarky predávané na kvantá v suvenírových obchodoch. Autorky a autori, ktorí sa oblasti keramickej figurálnej plastiky venujú, musia umne pracovať s vyššie spomenutými faktami. Musia si byť vedomí tenkej hranice, na ktorej sa pohybujú.

Julie Horová – Ďateľ II., 1958, Slovenská národná galéria

Jednou z nich, ktorej sa to darilo veľmi dobre, bola Julie Horová. Plastika Ďateľ z roku 1958 je typickým príkladom Horovej prístupu – spojenie zvládnutého hrnčiarskeho remesla, ktorým je tvorené telíčko vtáka, so sochárskym domodelovaním hlavičky a detailov. Uvoľneným maliarskym gestom dotvára štylizovanú podobu zvieraťa. Zaujímavé je, akým spôsobom objekt funguje v okolitom prostredí – vtáčik je položený na boku, leží, možno je aj mŕtvy. Neviem, či to bol autorkin zámer, skôr asi nie, ale práve toto ma na Ďatľovi priťahuje.

Juraj Szántó – Srnčiatko, 1960, Slovenská národná galéria

Naopak, ako živé sa javí len o dva roky mladšie Srnčiatko od Juraja Szanta, Horovej žiaka – absolventa bratislavskej Školy umeleckých remesiel. Skvelou štylizovanou modeláciou zachytáva pohyb zvieraťa, srnček akoby zvedavo hľadel niekam do krovia, kde niečo práve zašuchotalo. Psychedelický nádych drobnej soške prepožičiava zvolená farebnosť – zeleno-modré telo srnčiatka tvorené olovnatou glazúrou je práve to, čo ma na ňom baví najviac.

Manufaktúra Holíč – Krčah, 1750–1800, Slovenská národná galéria

Krčah zo slávnej Holíčskej manufaktúry je pekným príkladom spojenia figurálnej plastiky s úžitkovým predmetom. Má podobu postavy – muža, ktorý sa drží za brucho, naplnené tekutinou vnútri krčaha. Okrem toho, že farebnosť predmetu mi je blízka, zaradila som ho do výberu aj preto, lebo mužov výraz ma pobavil. Tvári sa spokojne – viečka má ťažké, slastne sa usmieva popod fúz. A má kresliarsky vydarene prevedený detail rúk, hovejúcich na brušku plnom piva.

Imrich Vanek – Zlaté dieťa, 1981, Galéria umenia Ernesta Zmetáka

Úplne iným prístupom sa vyznačuje najnovšie dielo, ktoré som z Webu umenia vybrala. Je ním plastika/obraz od Imricha Vaneka. Zlato alebo aj téma zlatého dieťaťa sa v jeho tvorbe nachádza opakovane. Výrazne štylizovaný až abstraktný motív dieťaťa je prevedený reliéfne zo šamotovej hliny. Okrem toho, že dielo sa pohybuje na hranici závesného obrazu a reliéfu, štvorcový rozmer môže odkazovať aj na keramické obkladačky. Takisto aj názov diela je viacvýznamový a aspoň u mňa vždy spustí lavínu asociácií, zrejme aj z dôvodu, že som autora poznala osobne.

Tvorbu Simony Janišovej nájdete v jej portfóliu a tiež na stránke ateliéru si.li ceramics. O keramike píše aj pre Denník N.

Profil Simony Janišovej na portáli 100 rokov dizajnu.

Profil Julie Kováčikovej Horovej na portáli 100 rokov dizajnu.

Profil Imricha Vaneka na portáli 100 rokov dizajnu.

Profil Juraja Szanta na stránke výstavy Šur – Nebáť sa moderny!.

Titulný obrázok: diela Simony Janišovej z kolekcie Black Land, majetok Uměleckoprůmyslového musea v Praze.