Utópia východného bloku

62 děl  ·  lab.SNG  ·  20. 02. 2020

Sovietsky socializmus sa pokúšal o kompletne racionálnu spoločnosť. Elektrifikácia a nové priemyselné technológie predstavovali na začiatku 20. storočia oslobodzujúcu silu, ktorá vyvedie pracujúci ľud z chudoby, negramotnosti a nerovnosti. Na prichádzajúci nový vek však bolo treba človeka pripraviť a od základu zmeniť.

Zložitá dobová atmosféra vytvárala v Rusku priestor pre vznik rozličných utopických ideológií – skýtske predstavy o „mužíckom raji“, utopické koncepcie kozmické, industriálne a technokratické – ktoré v duchu očakávania „lepšieho sveta" ospravedlňovali násilnú formu revolučnej premeny Ruska ako nevyhnutnú očistu pri zrode novej epochy. (...) Ruskí marxisti sa opierali o idey francúzskych utopických socialistov (Saint-Simon, Ch. Fourier), propagujúcich vízie občinového socializmu, rovnostárstva a odstránenie súkromného vlastníctva. Inšpirovali sa predstavami o ideálnom štáte, formulovanými už v staroveku v Platónových dielach Ústava a Zákony a v známych spisoch stredovekých učencov Thomasa Mora Utópia alebo o najlepšom usporiadaní štátu (1516), Tommasa Campanellu Slnečný štát (1623) či Francisa Bacona v nedokončenom spise Nová Atlantida (1626). V ruskom povedomí sa postupne začali prelínať náboženské predstavy o poslednom súde a druhom príchode Krista s víziami komunistickej budúcnosti krajiny."1

Aj keď jadro revolúcie tvorili boľševici a proletári, technické zázemie budovania nového priemyselného sveta ovládali starí buržoázni experti. V medzivojnovom období začala krajina školiť státisíce nových, ideologicky čistých inžinierov a po Stalinových čistkách nahradila buržoáznych expertov mladá generácia – Chruščov, Brežnev, Kosygin. Inžinieri si predstavovali budúcu spoločnosť ako dobre fungujúci a predvídateľný stroj, v ktorom občania tvoria jednotlivé súčiastky a správajú sa racionálne a efektívne.2 Štát ich efektívne zásobuje surovinami, potravinami a produktami podľa štatistických ukazovateľov. „Chaos" dopytu a ponuky v novej mechanizovanej spoločnosti stratí význam. Táto vízia položila základy pre projekt sociálneho inžinierstva a snahy prispôsobiť občana potrebám pokroku.

Ľudovít Fulla – Prvý máj, 1959, Slovenská národná galéria

Ľudovít Fulla – Prvý máj, 1959, Slovenská národná galéria

 

Nový svet komunizmu vyžadoval nového občana – silného, pracovitého, poriadkumilovného, bez kontraproduktívnych pudov a bez závisti, so zmyslom pre vyššiu spravodlivosť a život v kolektíve. Nový občan nechce byť excentrický, túžbu po jedinečnosti a prvenstve v ňom prebije oddanosť práci a zdieľanie spoločného ideálu budúcnosti.

Medzi ústredné propagandistické symboly socialistického a normalizovaného Československa patril mier. Ideál mieru predstavoval pomyselný protiklad západného ideálu slobody, ktorá podľa komunistov viedla k nerovnostiam a úpadku. Občania spoločne pomáhajú udržiavať „mier", hoci aj formou vojnovej produkcie.

Milan Chovanec – Oslava mieru, 1974, Slovenská národná galéria

Milan Chovanec – Mier, 1978, Slovenská národná galéria

 

Vedecký a pragmatický prístup k životu sa mal prejaviť aj v dôraze na zdravý životný štýl, telovýchovu, skromnosť, popretie spirituality či programové plánovanie osobných a skupinových aktivít. Dopoludnia fyzická práca, popoludní duševná práca, spoločne v prospech záväzkov päťročnice. Cestu ku komunizmu mala vydláždiť akási sociálna umelá inteligencia. Namiesto snahy prispôsobiť program komplexnosti ľudskej spoločnosti však prevládali sklony zjednodušiť človeka na úroveň elegantného algoritmu.

Ekonóm Bryan Caplan označil sovietský režim za tzv. obrovský cargo kult, nekoncepčne napodobňujúci vybrané vlastnosti vyspelých ekonomík, ako napríklad produkciu ocele. Tá bola istý čas takmer posvätným meradlom úspechov socializmu.

Ľubomír Ďurček – Človek a jeho svet, 1978, Slovenská národná galéria

Ľubomír Ďurček – Človek a jeho svet, 1978, Slovenská národná galéria

 

Dekády technokratického prístupu k spoločnosti a „vedeckého svetonázoru“ v praxi ukázali, že ľudské bytosti nemožno spoľahlivo naprogramovať a zarovnať, aspoň nie s vtedy dostupnými technológiami a „donucovacími prostriedkami“. Občianska nespokojnosť sa pre hospodársku a spoločenskú stagnáciu, potláčanie ľudských práv a uzavretosť za železnou oponou neustále stupňovala. Nepomohla ani tzv. prestavba socializmu a na sklonku 80. rokov sa komunistické režimy Východného bloku zosypali ako kocky domina.

Sovietsky model tak prehral geopolitický boj so západným „imperializmom“. Ten obklopil svojich občanov možnosťami, lákadlami a rozptýlením, aby sa stali k systému loajálnymi dobrovoľne a bez donútenia. Symboly, hodnoty a mediálne obrazy tohto sveta spoza ostnatých drôtov sa v 90. rokoch prehnali krajinami bývalého Východného bloku ako prívalová vlna. Priniesli iné predstavy o indivíduu a spoločnosti, no v kombinácii so starými mentálnymi modelmi a medziľudskými vzťahmi vytvorili vlastné problémy, sklamania a výzvy.

Oldřich Jirka, V. Bauer – Čistota v závode, 1960, Slovenská národná galéria

Oldřich Jirka, V. Bauer – Čistota v závode, 1960, Slovenská národná galéria

 

Diela v kolekcii ukazujú fascináciu vedecko-technickým pokrokom a jeho potenciálom pre zlepšenie životných podmienok ľudstva. Komplexné obrazce symbolizujúce socialistickú spoločnosť ako celok pripomínajú zložitú mašinériu priemyselného stroja, do ktorej sú ľudské figúry zapletené ako do tapisérie.

Môžeme si všimnúť prieniky človeka, mechanizmu a elektrických obvodov a tiež častý motív koordinovaného davu fungujúceho ako jeden živočích. Indivíduum nachádza uplatnenie ako súčasť väčšieho celku presahujúceho jeho chápanie – vynára sa tu idea ornamentu masy od sociológa Siegfrieda Kracauera, ktorá popisuje unifikačný efekt modernej industriálnej spoločnosti.

Postavy na plagátoch a maľbách odhodlane vzhliadajú do budúcnosti a do výšin, ktoré môže komunizmus dosiahnuť. Vyhŕňajú si rukávy, očakávajú nové úlohy a závod chcú mať čo najkrajší. Odmenou im je mier, pocit súdržnosti a relax na brehoch nových vodných priehrad. Pozornosť si zaslúžia aj úsmevné a často veľmi doslovné texty na jednotlivých plagátoch. Štýl a posolstvá týchto výjavov môžu poľahky evokovať propagandistické obrazy iných ideologických smerov. Optimistické vízie sveta sú prekladané fotografiami a konceptuálnymi výjavmi skutočnej podoby normalizovanej krajiny, ktoré ukazujú, aké náročné je udržať si budovateľský zápal po celé desaťročia.

 


1: PAŠTÉKOVÁ, Soňa: Ruská antiutopická próza 20. storočia ako apokalyptický model sveta. In: Bude ako nebolo – Podoby utopického žánru. SAV, 2012.

2: CURTIS, Adam: Pandora's box – The Engineer's Plot. 1992