„Autobus sme našli v lese," hovorí Danica Hanáková o hrdzavej avii, s takmer nepoškodeným vnútorným zariadením vrátane dvadsiatich sedadiel potiahnutých červenou koženkou a s funkčným hydraulickým otváraním dverí.
Scénická výprava k tragikomédii Autobus sa odohrala v najlogickejšom priestore – v autobuse. Napriek tomu išlo o poňatie, ktoré pôsobilo netradične a v istom zmysle aj revolučne. Výtvarníčka Danica Hanáková totiž využila ako hlavný scénický prvok reálnu kostru starého autobusu, ktorú ako sama hovorí, našla náhodou v lese. Vrak síce mierne upravila pre divadelné potreby, ale jeho autenticita zostala zachovaná. Táto doslovnosť vytvárala protiklad k mnohým absurdným situáciám zo Stratievovej hry „mravného ponaučenia“.
Danica Hanáková – Stanislav Stratiev: Autobus, 1981, Východoslovenská galéria
Danica Hanáková (*1953) pochádza z rodiny s rozsiahlou divadelnou tradíciou. Jej otec Ján Hanák bol scénografom a mama Božena Hanáková operná sólistka a režisérka. Ich dcéra Danica síce v divadle takmer vyrastala, no pôvodne chcela študovať grafiku. Nakoniec sa rozhodla pre štúdium scénografie a kostýmového výtvarníctva na Vysokej škole múzickych umení v Bratislave. Odbor absolvovala v roku 1977 a už počas štúdia v roku 1974 realizovala svoje prvé scénické a kostýmové návrhy pre profesionálne divadlo. Hoci ako výtvarníčka spolupracovala na vyše 160 divadelných inscenáciách, scénografiu navrhla len pre osem z nich. Jej doménou bola najmä kostýmová tvorba.
O to zaujímavejšie je detailne sa zamerať na jej scénický i kostýmový návrh k inscenácii Autobus Štátneho divadla v Košiciach (Štúdio Smer – ŠDK). Centrálnu čiernobielu fotografiu vraku autobusu nalepenú na čiernej lepenke dopĺňajú menšie fotografie dokumentujúce stav autobusu pred úpravou. Hanáková návrh doplnila aj poznámkami o kostýmoch, fotkami postáv v kostýmoch či citátmi z textu divadelnej hry.
Danica Hanáková – Stanislav Stratiev: Autobus, detail, 1981, Východoslovenská galéria
Autobus umiestnila autorka na most do stredu secesného hľadiska a divákov usadila po oboch stranách autobusu tak, že si navzájom videli do tváre. Takéto rozmiestnenie v bezprostrednej blízkosti divákov výrazne podporilo atmosféru takzvanej „drámy ohrozenia v uzatvorenom priestore“. Nedostupný priestor autobusu a dramatické momenty inscenácie mala pointovať aj funkčná detská autodráha obohnaná okolo hlavného scénického prvku. Práve tá si však vyslúžila množstvo negatívnej kritiky a spomínané napätie skôr rušila, ako podporovala, keďže obiehajúce hračkárske auto a krava u divákov vyvolali smiech a ako ilustrácia prostredia, ktorým mal autobus prechádzať, zlyhali. Divadelný kritik Igor Rusnák tento „fórik na okraj“ dokonca označil za najväčšiu chybu režiséra a výtvarníčky.
Danica Hanáková – Stanislav Stratiev: Autobus, detail, 1981, Východoslovenská galéria
V roku 1981 študoval Roman Polák (*1957) v poslednom ročníku réžie na VŠMU a po absolvovaní školy mal dostať umiestenku do ŠDK rovnako ako Danica Hanáková. O inscenácii hovoril ako o „mozaike vyhrotených dramatických vzťahov“ a „umelecky ozvláštnenom odraze života“. Zdôrazňoval aj politický podtón inscenácie, ktorý však dobové recenzie (Igor Rusnák) účelne potláčali argumentmi, že „jemná kritika nedostatočného zásobovania“ pre hru nemá podstatný význam. Stratievov Autobus bola súčasná hra, ktorá poukazovala na rozpory danej doby cez podobenstvo o ľudských a spoločenských vzťahoch. Tlak okolností v nej postupne obnažuje hrdinov, zbavuje ich pretvárky a hrdinovia postupne klesajú až na svoju animálnu podstatu. Vo finále sa vrátia k svojim pôvodným rolám, ale poznačení skúsenosťou a novým poznaním, ktoré ich zmení.
Záber z inscenácie: S. Stratiev: Autobus, ŠDK Štúdio Smer, 1981 (Foto: O. Bereš), Archív Divadelného ústavu
Dej sa odohráva výlučne v autobuse, v ktorom sa stretne nesúrodá skupina ľudí. Autor ich schválne nepomenoval a neindividualizoval. Označil ich charakteristickými črtami: Rozumný, Nerozumný, Virtuóz, Zamilovaný, Zamilovaná, Nezodpovedný, Muž, Žena a Dedinčan. Šofér autobusu je počas celej inscenácie v prednej kabínke (diváci ho nevidia), do ktorej za ním postupne chodia cestujúci, ale on sám v inscenácii nevystupuje. Je metaforou hýbateľa ľudských osudov, ktorý ich dovedie do hraničného bodu, keď človek človekom manipuluje a psychický teror prerastá do fyzického. A to všetko pre tri pecne chleba.
Záber z inscenácie: S. Stratiev: Autobus, ŠDK Štúdio Smer, 1981 (Foto: O. Bereš), Archív Divadelného ústavu
Šofér a jeho manželka pracujú od rána do večera a nestíhajú kúpiť chlieb, kým sú obchody ešte otvorené. Dlhodobá frustrácia doviedla šoféra na pokraj zúfalstva a rozhodol sa, že spraví všetko pre to, aby chlieb kúpil. Zmení trasu autobusovej linky a niekoľkokrát zastane v obchodoch po ceste, no buď sú zatvorené, alebo chlieb už vypredali. Cestujúci si pomaly uvedomujú, že autobus nejde po trase, po akej by mal ísť, a postupne odhaľujú svoje príbehy a dôvody, prečo sa v autobuse ocitli.
Napríklad o Mužovi a Žene sa dozvedáme, že sú rozvedení, ale v skutočnosti ich k tomu donútil systém, pretože ako manželia by nemohli mať dva byty, a keďže jeden chceli nechať pre deti, museli sa rozviesť. Na to, aby bol ich rozvod dôveryhodný, museli predstierať, že on je alkoholik a ona pobehlica, čo si počas prudkej výmeny názorov počas jazdy autobusu navzájom patrične vykričali. Párik Zaľúbených sa zo zmeny trasy v podstate teší a do diania v autobuse sa zapojí až ku koncu, dovtedy ich zaujímala len ich vzájomná náklonnosť. Virtuóz sa ponáhľa na nahrávanie za medzinárodnej účasti a oháňa sa blamážou, ak nedorazí včas do štúdia.
Danica Hanáková – Stanislav Stratiev: Autobus, detail, 1981, Východoslovenská galéria
Aj Rozumný, Nerozumný a Nezodpovedný postupne odhaľujú svoje charaktery. Rozdiel medzi Rozumným a Nerozumným výtvarníčka efektívne ilustrovala pomocou kostýmov a rekvizít. Kým Rozumného obliekla do sivého obleku s červeno-modrou viazankou a do rúk mu dala aktovku, Nerozumného obliekla do flanelovej károvanej košele, pracovných nohavíc a montérkovej bundy. Nesmú chýbať ani typické trampky a inštalatérska taška. Kostýmy všetkých postáv vychádzali zo schematického poňatia režisérovho výkladu, ale aj z dobovej praxe.
Dedinčan sa so svojím vrecom snaží dostať do Aldomíroviec. Hoci sa tam pokúša dostať z viacerých miest a rôznymi autobusmi, po nástupe zistí, že je opäť v tom istom autobuse, ktorý do jeho cieľa nejde. Rozumný sa na konci stáva obeťou rozvášneného davu. Po hádke o odovzdaní rovnakého podielu chleba, ktorý si cestujúci nakúpili pre seba a svoje rodiny, šoférovi, cestujúci zistia, že Rozumný sa nepodelil o všetok svoj chlieb a vrhnú sa na neho. Agresívny útok ukončí až šofér, ktorý zastaví a zaradí spiatočku.
Záber z inscenácie: S. Stratiev: Autobus, ŠDK Štúdio Smer, 1981 (Foto: O. Bereš), Archív Divadelného ústavu
Hanákovej de-estetizácia scénického priestoru nebola už v sedemdesiatych rokoch v stredoeurópskom regióne ničím novým, v Poľsku sa na javisku objavil dokonca aj vrak lietadla. Hoci sa vyskytli aj kritické poznámky ohľadom obmedzenosti takéhoto scénického riešenia pre rozvíjanie hereckej akcie, v kontexte danej drámy mala drsná autenticita vraku autobusu oveľa väčší vizuálny potenciál ako štylizovaná atrapa autobusu, ktorú pre bratislavskú inscenáciu totožnej hry navrhol režisérovi Ladislav Hupko.
Použité zdroje:
Osobná komunikácia s Danicou Hanákovou 24.10.2018
STRATIEV, Stanislav. Autobus: satirická komédia v 2 dejstvách. Bratislava: LITA, 1982. (český preklad tu)