Obrazy Viliama Chmela (1917 - 1961) odrážajú tri výrazné výtvarné vplyvy. Autor študoval maľbu a kresbu u Ľudovíta Fullu a neskôr u Jána Mudrocha, ktorý bol pre svojich študentov kontaktom s vplyvmi výtvarného prostredia Prahy a západnej Európy. Tretí hlavný stimul predstavovalo štúdium na výtvarnej akadémii vo Viedni a inšpirácia Oskarom Kokoschkom – jeho expresionistickou optikou a tematikou mestských panorám a pasáží.
Chmel sa potuloval nočnými ulicami a nábrežiami Viedne a pohľady na ne si zaznamenával do skicára. Tieto impulzy sa neskôr prepojili v tvorivom období tesne po druhej svetovej vojne, z ktorého pochádza viacero nokturnálnych maliarskych výjavov.
Chmelovo poňatie mestskej témy je v slovenskom umení ojedinelé. Oproti maliarom výtvarnej moderny – Galandovi, Weinerovi-Kráľovi, Hoffstädterovi či Želibskému opustil sociálny sentiment a očarenie urbánnym prostredím. Jeho prístup evokuje skôr niektoré diela Ferdinanda Hložníka. Mesto sa preňho stalo akýmsi symbolom a zásobníkom emócií. V modrastom nočnom svetle prekrýva zobrazovanú skutočnosť nostalgický závoj farebných škvŕn a výsledná atmosféra evokuje poéziu súdobého nadrealizmu. Osamotený mesiac v splne je akýmsi pozorovateľom tichej scenérie, záchytným bodom, s takmer až ľudským charakterom.
Autor zobrazoval mesto a jeho architektúru ako asymetrickú krajinomaľbu človekom vytvorenej prírody. Sýte, mihotajúce sa farby svetiel naznačujú ruch a rozmanitosť, avšak scenérie sú pusté a ich vnútorný život pôsobí vzdialene a neurčito. Divák sa stáva tulákom, pre ktorého sú pútavé stavby uzavreté a nedostupné. Je odkázaný na smutné ulice, osamelý v strede diania.
Geografické určenie zobrazených miest bolo pre Chmela druhoradé. Maľby sú najmä projekciami jeho najosobnejších, často depresívnych pocitov. Všeobjímajúci smútok obrazov akoby predpovedal ďalšie neodvratné zhoršovanie duševného stavu, ktoré napokon tragicky vyústilo v autorovu dobrovoľnú smrť v roku 1961.
Rukopis Viliama Chmela charakterizuje dôraz na farbu ako kompozičný prvok. Dôsledne ukladané farebné plochy a výrazné čierne obrysy dodávajú jeho dielam dojem štýlovej prísnosti, ale aj magickú, priam osudovú atmosféru. Farba tu existuje silou svojej vlastnej logiky a často komunikuje významy ešte dôraznejšie než samotný námet.
Žiarivé farebné škvrny obklopené tajomnými tmavými kontúrami udávajú rytmus, organizujú tvar a útočia na seba v ostrých kontrastoch. Sila farebných odtieňov nie je iba na vyjadrením vonkajšej zhody obrazu so skutočnosťou. Podobne ako sila hudobných tónov a harmónií pôsobí emocionálne a preniká do nášho podvedomia. Nekompromisnú a ambicióznu prácu s farbou vidno aj na ostatných dielach Viliama Chmela, v jeho náladovo ambivalentnej figurálnej tvorbe, vidieckych krajinomaľbách či kolorovaných linorezoch.
Dielo Viliama Chmela plné smútku a neurčitej nostalgie predstavuje sugestívne svedectvo a dokumentuje nielen jeho osobnosť, ale aj zložitú škálu pocitov, názorov a odhodlaní ťažko skúšanej generácie druhej svetovej vojny.
Titulný obrázok: Viliam Chmel – Mesto s riekou, okolo 1948, Slovenská národná galéria
Použité zdroje:
PETERAJOVÁ, Ľudmila. Viliam Chmel, 1917-1961 : súborné dielo. Bratislava : SNG, 1964.
Viliam Chmel 1917 / 1977, Oblastná galéria Banská Bystrica, 1978