Princíp umeleckej tvorby s nájdenými predmetmi každodennej potreby alebo dokonca s odpadom, je známy už viac než sto rokov. S nástupom dynamického 20. storočia začali avantgardní umelci posúvať hranice „prijateľného“, zahŕňať dovtedy nemysliteľné materiály a motívy a nachádzať medzi nimi nové súvislosti. Umelci často nevytvárali nové objekty, len upravili a preinštalovali už existujúce predmety. Transformáciou a vystavením tak tieto všedné veci nadobudli nové estetické významy.

Tento spôsob tvorby vstúpil do dejín umenia pod pojmom ready-made. Marcel Duchamp vytvoril prvé známe ready-made ako sú Koleso z bicykla (1913) alebo Fontána (1917). Princíp privlastnenia a opätovného využitia predmetov nepredstavoval v umení 20. storočia akýsi súvislý prúd, objavoval sa však opakovane v podobe koláží, asambláží, inštalácií, malieb, skulptúr, performance a objektov figurálneho či abstraktného charakteru. Využíva ho konceptuálne, akčné, neoavantgardné, postkonceptuálne a aj súčasné umenie. V slovenskom výtvarnom umení sa uplatňuje už od 60. rokov 20. storočia. 

Po druhej svetovej vojne sa oficiálne umenie na Slovensku pomerne rýchlo stalo nástrojom rozvoja politickej ideológie. Kým však niektorí umelci a umelkyne v prospech socialistického realizmu opustili programy medzivojnovej avantgardy, iní naďalej reagovali na dianie v európskom umení. Povojnová vlna avantgardy – štrukturálna abstrakcia, tzv. informel – ignorovala tradičnú výstavbu diela, kompozíciu a kolorit. Poukázala na spontánnosť a dôležitosť textúry a materiálu. Prerušilo sa tak rozhranie medzi umeleckými disciplínami a spochybnilo tradičné vnímanie umenia ako niečoho „honosného“. Predovšetkým sa však upriamila pozornosť na „krásu“ neumeleckých materiálov a techník. V tomto období vznikajú diela z atypických predmetov získavaných z divokých skládok, kovošrotov, odpadlísk, bazárov a búrz. Umelci hromadili, triedili a recyklovali rôzne textílie, drevo, sklo, železo, pletivo, klince, papier, plast, keramiku, betón či bio materiál.

Mira Haberernová – Portrét VIII., 1966, Slovenská národná galéria

„V týchto prípadoch autor polemizuje s umelým svetom všadeprítomného priemyslu a predkladá nám svoje archeologické nálezy vydolované z neustále sa opotrebúvajúcej prítomnosti. Vo svojom ironickom múzeu konzervuje veci, s ktorými sa každodenne stretávame, a ani si neuvedomujeme, že sú pre nás fetišmi. Zároveň nás však, bez ohľadu na svoju polemickosť alebo iróniu, učí tieto predmety milovať a pripomína nám, že aj v priemyselnom svete existujú „formy", ktoré v nás môžu vyvolať estetický zážitok. Spotrebné predmety, ktoré doslúžili a skončili na smetisku, boli s istou dávkou zlomyseľnosti zbavené svojej neužitočnosti, opotrebenia až úbohosti, a tým sa v nich prebudila netušená krása.“
– Umberto Eco, Dejiny krásy

Postupne tak vznikala syntéza viacerých druhov umenia s presahmi najmä do objektov a inštalácií. Objekt sa postupne stal symbolom, znakom alebo reakciou autora na danú spoločenskú situáciu. Podstata umeleckého diela sa od estetického efektu presunula skôr k porozumeniu jeho idey. Uchopenie nájdeného predmetu, jeho následné „sochárske“ alebo „maliarske“ komponovanie do asambláže, objektu alebo inštalácie, a tiež vplyvy konceptuálneho zmýšľania, mali za následok, že charakter tvorby značnej časti slovenských umelcov sa dá považovať za intermediálny.

Ivan Štěpán – Stôl, 1966, Slovenská národná galéria

S touto „netradičnou“ formou umenia je spojená otázka: ako a či vôbec môžu byť predmety každodennej potreby a odpad súčasťou umenia, umením samotným, ako aj zbierkovým predmetom. Prvou podmienkou je ústredná myšlienka, námet alebo príbeh tej ktorej asambláže či objektu. Druhou podmienkou je ich umiestnenie, či už vo verejnom priestore, v galérii, prípadne v inej výstavnej sieni. S umiestnením objektov do galérie je spojený kult a atmosféra galerijného priestoru, kde umelecký predmet netradičnej podoby a materiálu získava nový kontext a vážnosť.

Kolekcia poukazuje na torzo slovenských umelcov a umelkýň, ktorí rôznymi materiálmi, predmetmi, technikou, spracovaním, ale aj prezentáciou dokázali vytvoriť z ničoho „niečo“ a uviesť hoci aj banálny či nepotrebný predmet do nového svetla.

Použité zdroje:

TROJANOVÁ, Eva: Od intuície k racionalite. Abstraktná maľba 1960 – 1985. In: RUSINOVÁ Zora a kol.: Dejiny slovenského výtvarného umenia: Umenie 20. storočia. SNG, Bratislava, 2000, s. 89-97.

ECO, Umberto: Dějiny krásy. Argo, Praha, 2005, s. 409.

Omar a Božena: Môže byť umením kopa smetí? (video, 2017, VJU)

Štvorec (film, 2017, réžia Ruben Östlund)