July 26, 2019
Colection contains 42 artworks
11 minutes

Helena Bezáková je kostýmová výtvarníčka, ktorá sa málokedy uspokojila s tým, že hercov len obliekla, aby neboli na scéne nahí. Tak, ako sú jej návrhy často autonómne obrazy, aj jej kostýmy by neraz obstáli ako samostatné plastiky. To, že je žiačkou Jána Mudrocha a Ludmily Purkyňovej, prvej dámy slovenského kostýmového výtvarníctva, nezaprie, no vďaka jej osobitému štýlu a mimoriadne aktívnej tvorbe ju môžeme právom zaradiť medzi najvýznamnejšie kostýmové výtvarníčky druhej polovice 20. storočia v Československu a neskôr na Slovensku. 

Helena Bezáková mala to šťastie, že do divadla vstúpila ako profesionálne vzdelaná kostýmová výtvarníčka v čase, keď už realistické poňatie scénografie nebolo vynútenou normou socialistického realizmu (1948-1956). Na počiatku šesťdesiatych rokov mohla naplno využiť svoj cit pre farbu a štruktúru pri tvorbe kostýmov, ktorých jedinečný štýl oslovil režisérov doma aj v zahraničí. Na Bienále v Sao Paolo v Brazílii (1965) sa jej kostýmové návrhy dostali už štyri roky po ukončení štúdia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V roku 1973 v Sao Paolo získala zlatú medailu ako najlepšia zahraničná kostýmová výtvarníčka.

„Do Sao Paolo šli moje kostýmy k inscenácii Tanec nad plačom (Slovenské národné divadlo, 1969, réžia: T. Rakovský). Boli celé pozošívané z rôznych handričiek, aby pôsobili historicky, ale zároveň neboli také obyčajné ako priamo z fundusu. Keď to videla jedna miestna výtvarníčka, rozhodla sa, že mi pošle celé vrece rôznych handričiek, a tie som potom ešte roky využívala, keď som robila návrhy.“

Kostým z inscenácie Tanec nad plačom, zbierka kostýmov, Múzeum Divadelného ústavu, foto: Ivan Kříž

Kostým z inscenácie Tanec nad plačom, zbierka kostýmov, Múzeum Divadelného ústavu, foto: Ivan Kříž

 

K divadlu ju priviedol učiteľ slovenčiny, ktorý si prečítal v novinách, že v divadelných dielňach hľadajú brigádnikov. Helena Bezáková spolu s niekoľkými spolužiačkami, medzi nimi aj s Ľudmilou Cvengrošovou, túto príležitosť ihneď využila. Helena Bezáková často spomína na spoluprácu so svojím učiteľom Ladislavom Vychodilom: „Jedno z mojich prvých stretnutí s Vychodilom bolo, keď som v dielňach modelovala levov na trón do jeho scénografie pre inscenáciu historickej opery Borisa Godunova v roku 1954 (Slovenské národné divadlo, réžia: N.S. Dombrovskij). A keď prišiel a videl, čo robíme, tak sa smial, že čo tam robím za myši, a nech sa idem pozrieť na dvoch levov na policajnom riaditeľstve...“

„Jedno leto som bola v Moskve s Lúčnicou, niekedy v päťdesiatom treťom, takže som v mauzóleu videla Lenina aj Stalina ležať vedľa seba, boli sme aj v Kremli... a ako sme tam chodili, tak som mala pocit, že už som tam kedysi bola – a to vďaka Vychodilovej scéne. On ju vtedy urobil tak realisticky, že keď som tam prišla, naozaj som mala pocit, že som tam už bola.“

Kostýmové návrhy k inscenácii Boris Godunov zo zbierok Slovenskej národnej galérie

Kostýmové návrhy k inscenácii Boris Godunov zo zbierok Slovenskej národnej galérie.

 

Keď Slovenské národné divadlo uviedlo inscenáciu Borisa Godunova znovu v roku 1977, Vychodil si na spoluprácu prizval svoju žiačku Helenu Bezákovú. Scéna už nemala byť presnou ponáškou na prostredie cárskeho Ruska, kde sa dej hry odohráva. Obaja výtvarníci pracovali so symbolmi a atmosféru opulentného historizmu, ktoré navodili prostredníctvom znakov a kombináciou moderných aj historických materiálov.

Jemná drobnokresba na monochromatických akvareloch Heleny Bezákovej vôbec nenaznačuje, že kostýmy pre postavy šľachty k tejto výprave patria medzi tie najťažšie, aké kedy navrhla. Môžu za to nielen ťažké brokáty, ale aj aplikácie a ornamenty uviazané z nábytkových šnúr technikou makramé, ktorá sa tešila mimoriadnej obľube ako hobby technika už od šesťdesiatych rokov. Využívala sa najmä na tvorbu menších kobercov či závesných textílií na stenu. Bezáková nie raz sama pomáhala krajčírkam pri výrobe rôznych štruktúr, ktoré navrhla, avšak v prípade Borisa Godunova priznala, že mala šťastie, že krajčírka v dielňach ju ovládala, a tak vzor mohla aplikovať na viacero kostýmov. 

Kostým cára Borisa Godunova, zbierka kostýmov, Múzeum Divadelného ústavu, foto: Ivan Kříž

Kostým cára Borisa Godunova, zbierka kostýmov, Múzeum Divadelného ústavu, foto: Ivan Kříž

 

Výber kostýmových návrhov v zbierkach Slovenskej národnej galérie je len zlomkom z tvorby tejto významnej výtvarníčky. Väčšinu jej návrhov a kostýmov uchováva vo svojich zbierkach Múzeum Divadelného ústavu v Bratislave, Slovenské národné múzeum, ale aj Slovenské národné divadlo.

Posledné návrhy vytvorila so svojím celoživotným výtvarným partnerom, scénografom, Vladimírom Suchánkom v roku 2017 pre inscenáciu Beta, kde si? a v roku 2018 navrhla aj niekoľko kostýmov do obnoveného tanečného predstavenia Lúčnice Strom v réžii Jána Ďurovčíka.

Medzi najznámejšie kostýmové návrhy z našej kolekcie určite patria návrhy k inscenácii hry P. Corneilla Cid z roku 1972 (Slovenské národné divadlo, réžia: P. Haspra). Bolo to po prvýkrát a doposiaľ aj jediný raz, kedy hru uviedli v slovenskom jazyku, hoci diváci v Československu videli už v roku 1955 aj svetoznámu inscenáciu Jeana Vilara, ktorý do hlavnej úlohy Cida obsadil Gérarda Philipa.

„Áno, pamätám sa na tú inscenáciu, bola som vtedy ešte na škole a všetky sme boli vtedy do Gérarda Philipa zbláznené. Bola to veľká udalosť. My sme ešte také divadlo nevideli vtedy.“

Kostým Cida, zbierka kostýmov, Múzeum Divadelného ústavu, foto: Ivan Kříž

Kostým Cida, zbierka kostýmov, Múzeum Divadelného ústavu, foto: Ivan Kříž

 

Cid je hra o láske a cti a po jej prvom uvedení v Théâtre du Marais v roku 1636 vyvolala vlnu kritiky. Kardinál Richelieu požiadal Francúzsku akadémiu, aby vypracovala diskusiu o hodnotách hry, keďže vybočovala zo zaužívaných pravidiel francúzskej dramatiky. Akadémiu najviac pobúrilo, že hlavná hrdinka súhlasila so svadbou s vrahom jej otca.

„Furt sa tam šermovali, tak som tie kostýmy ladila do takých bordových a hrdzavých farieb, chcela som, aby tam bola znázornená aj tá krv. Tak nejak som to tam „pošamotila“ aby to nebolo také normálne.“

Práve kostýmy k inscenácii Cid patria k tým, ktoré sú naozaj pozošívané z malých kúskov látok, tak ako ich v malom pozliepala Helena Bezáková na papier. Základom jej návrhov bola vždy jednoduchá figúra načrtnutá v kolorovanej perokresbe. Akvarel potom dopĺňala textilnou kolážou alebo kašírovaným papierom na zdôraznenie detailov alebo výrazných štruktúr, ktoré aplikovala na kostýmy. Nie vždy však boli krajčírky v divadlách schopné splniť jej predstavy zobrazené v návrhoch.

Kostýmové návrhy k inscenácii Lorenzaccio v Miškolci u Heleny Bezákovej, 2019, foto: Zuzana Koblišková

Kostýmové návrhy k inscenácii Lorenzaccio v Miškolci u Heleny Bezákovej, 2019, foto: Zuzana Koblišková

 

Lorenzaccia som robila aj v Miškolci v takom malom divadielku, veľkom asi ako naša Nová scéna. Ja som ani nevedela koľko toho bude treba. Ja som tam prišla s tou kopou návrhov a oni sa zľakli, keď to videli. A vždy to tak bolo. Tak som nakoniec musela pracovať s kostýmami, ktoré mali v sklade. Vybrala som dlhé šaty, nemusela to byť renesancia, ale keď to bol zamat, brokát alebo niečo podobné, tak už som to len dozdobila – tuto vystrihnúť, toto nechať, tam naaranžovať. Už potom som si musela povymýšľať všeličo. Vychádzala som z toho, čo som si ja predstavovala a aké som mala možnosti. Moja predstava bola, že tie kostýmy budú také honosné a chcela som aspoň zachovať tú moju myšlienku.“

Príbeh Lorenza Medici, nazývaného „Lorenzaccio“, je príbehom človeka, ktorý si s dobrým úmyslom nasadí masku nemravného roztopašníka a plánuje oslobodiť Florenciu od tyranskej nadvlády jeho strýka Alessandra Mediciho. Po čase však prestáva veriť v akékoľvek hodnoty. Hoci svoj cieľ dosiahne, Florenťania si zvolia ďalšieho tyrana, a tak Lorenzacciov čin nemá žiaden zmysel.

Helena Bezáková – A. de Musset: Lorenzzaccio VI., 1978, Slovenská národná galéria

Helena Bezáková – A. de Musset: Lorenzzaccio VI., detail, 1978, Slovenská národná galéria

 

V návrhoch k inscenácii Sofoklovej Antigony techniku papierovej a textilnej kašírky kombinovala, aby vytvorila priam až skulpturálnu štruktúru antických tuník. Nesnažila sa o historický verizmus, naopak, dôležitejšia pre ňu bola výtvarnosť a vizuálna jednota kostýmovej výpravy.

„Herci mi často nadávali, že robím ťažké kostýmy, ale nakoniec sa im vždy páčili. Aj pri tejto inscenácii sa našli hundroši.“ Pozadie kostýmových návrhov k Antigone Helena Bezáková prispôsobila scénickým návrhom Ladislava Vychodila natoľko, že vyzerajú, akoby kostýmové návrhy robila priamo na jeho scénické návrhy. „To bol aj jeden z dôvodov, prečo so mnou Vychodil tak rád robil, aj keď som bola jeho žiačka. Ja som sa vždy vedela prispôsobiť možnostiam, ale Purkyňová, tá si nedala z kostýmu ubrať ani ň. Mňa Vychodil vždy posielal vyberať kostýmy z fundusu, aby na kostýmoch ušetril a mohol viac minúť na scénu.“

Kostýmy k Antigone však nemusela vyťahovať zo skladu a spolu s krajčírkami vytvorila bohato štruktúrované kostýmy prácnym riasením a prešívaním látok. Výsledný efekt dodával inscenácii antický nádych skôr odkazom na antické sochy ako na odevnú kultúru starých Grékov.

Helena Bezáková – Sofokles: Antigona II., detail, 1971, Slovenská národná galéria

Helena Bezáková – Sofokles: Antigona II., detail, 1971, Slovenská národná galéria

 

Sériu návrhov Heleny Bezákovej v zbierkach Slovenskej národnej galérie zo 70. rokov uzatvárajú návrhy k inscenácii hry Michaila Jurieviča Lermontova Maškaráda (Slovenské národné divadlo, 1971, réžia: T. Rakovský). Podľa divadelného kritika Zoltána Rampáka je „akýmsi metaforickým motívom inscenácie obraz života vyšších spoločenských kruhov v podobe maškarného plesu, čiže permanentnej pretvárky, vyžadovanej nepísanými zákonmi konvencií.“

Tibor Rakovský kládol najväčší dôraz na herca, a tak scéna Ladislava Vychodila bola zredukovaná na úplné minimum. Neutrálne čierne pozadie, svetlo reflektorov a zrkadlá poskytli obrovský priestor pre hereckú akciu, ktorú bolo nutné zdôrazniť efektnými kostýmami. Hoci návrhy aj fotografie z inscenácie naznačujú, že Helena Bezáková si aj s touto úlohou poradila, v duchu dobovej rétoriky v kritikách jej meno ani komentár ku kostýmom nájdeme len sotva.

Helena Bezáková – M. J. Lermontov: Maškaráda X., detail, 1971, Slovenská národná galéria

Helena Bezáková – M. J. Lermontov: Maškaráda X., detail, 1971, Slovenská národná galéria

 

Tvorbu mnohonásobne ocenenej výtvarníčky odborne reflektoval jeden z najvýraznejších historikov scénografie na Slovensku Ladislav Lajcha či kunsthistorička Dana Janáčková, ktorá je autorkou aj dvoch rozsiahlejších monografií o kostýmovej tvorbe Heleny Bezákovej. 

„Jej tvorba bola vždy svieža, inovatívna, mala poéziu a uchovávala si svojský, výsostne výtvarný rukopis, a to aj za cenu, že bola súčasťou viacmediálneho umeleckého priestoru divadla. Na zreteli mala neustále hlavné poslanie svojej práce – všetko čo navrhla a realizovala, bolo určené pre ľudskú dimenziu hercov... Neprehliadnuteľné dielo Heleny Bezákovej dnes patrí k základným hodnotám slovenskej novodobej kostýmografickej kultúry a je rešpektované aj v širších súradniciach.“ (Dana Janáčková, 2015).


Použité zdroje:

LAJCHA, L.: Helena Bezáková. Bratislava: Pallas, 1973.

JANÁČKOVÁ, D.: Helena Bezáková - Divadelný kostým. Senica: Záhorská galéria, 1996.

JANÁČKOVÁ, D.: Helena Bezáková - Divadelný kostým. Senica: Záhorská galéria, 2015.

Zbierka inscenačných obálok, Divadelný ústav Bratislava.

New collections, articles and artworks. Twice a month. In Slovak.
By submitting you agree to our privacy policy.
New collections, articles and artworks. Twice a month. In Slovak.
By submitting you agree to our privacy policy.