„Kritici si na Júliinej práci najviac cenia to, že vždy vychádza zo základného princípu keramickej tvorby – je verná hrnčiarskemu kruhu. Dobré remeslo považuje za základ dobrej tvorby. Neobchádza to, čo je na práci s hlinou ťažké a namáhavé. A táto svedomitosť sa jej vracia. Naučila sa tiež spájať jednoduchú účelnosť ľudovej keramiky s možnosťami súčasného moderného umenia. Ľudia majú radi jej plastiky zvierat.“
– Jozef Kováčik

Keramické plastiky Julie Horovej (1906 – 1978), zobrazujúce rôznorodé domáce a exotické zvieratá, predstavujú iba jeden fragment zo širokej tvorby tejto pôvodom českej modernej sochárky a keramičky. Horovej podstatná časť tvorivého i osobného života sa úzko a dlhodobo prepája so slovenským prostredím. Mimo iných aktivít v Bratislave pôsobila ako profesorka keramiky na Škole umeleckých remesiel (1928 – 1939) a po vojne prispela ku kultivácii keramickej výroby vo viacerých regiónoch Slovenska. Jej stopy v dejinách slovenského umenia sú nezmazateľné a dokážu byť tvorivou inšpiráciou i pre generáciu o niekoľko desaťročí mladších umelcov v súčasnom úžitkovom umení a dizajne.

Horovej umenie v keramike, úžitkové polohy, ale i dekoratívne sochárstvo významovo zapadajú do kontextu celoeurópskeho diania modernej keramiky. Tá sa ako svojbytná umelecká disciplína začala rozvíjať v medzivojnovom období v prvej polovici 20. storočia. Nadväzovala priamo na avantgardné myšlienky o nových podobách a funkciách umenia v modernej spoločnosti. Keramika sa v tomto čase stala nezávislým materiálom a technikou. Sústredene sa jej venovalo viacero výrazných osobností, dokonca ruch okolo nej poznamenal i samotný vývoj sochárskeho umenia, ktoré začalo s keramikou experimentovať a tento tvárny materiál s charakteristickými výtvarnými vlastnosťami vo voľnom umení uplatňovať.

Julie Horová – Prepelička I., 1958, Slovenská národná galéria

Moderní umelci a predovšetkým umelkyne vychádzali zo zdrojov tradičného ľudového hrnčiarstva a džbánkarstva. Potenciál keramiky akoby nanovo objavili, zbavovali ju nánosov dekorativizmu a konzervatívnych až otrockých opakovaní tvarov. Pod vplyvom funkcionalizmu priniesli nové jednoduché, účelné tvary s minimálnym uplatnením dekoratívnych či výzdobných prvkov, ale s rešpektom k charakteru materiálu a k jeho prirodzeným vlastnostiam. Chceli očistiť pôvodnú podstatu keramiky a vyslobodiť ju zo záťaže minulosti, hlavne od secesnej prezdobenosti a historizujúcich vzorov. Z tohto intenzívneho diania si tradičný materiál nakoniec našiel v povojnovom období vlastnú cestu a tým sa stala ateliérová keramika, ktorá bola predovšetkým ženskou sférou a jednou z mála umeleckých možností, kde mohli autorky naplno rozvíjať a realizovať svoje umelecké ambície.

Julie Horová študovala dekoratívne sochárstvo a keramiku v Prahe (Uměleckoprůmyslová škola), ďalej v rokoch 1930 – 1931 absolvovala študijný pobyt vo Francúzsku, ktorý výrazne prispel k jej revitalizovanému pohľadu na domácu tradíciu a možnosti keramického umenia v medzivojnovom Československu. Úžitkové umenie bolo Horovej hlavnou doménou, nevnímala ho ako sekundárnu a nevýznamnú časť umenia, venovala sa mu intenzívne a s plnou vážnosťou. Nepodceňovala misku, vázu, drobnú sošku do interiéru a ani popolník, účelné formy vnímala ako určujúci, hlavný bod tvorby.

Julie Horová – Plastika figurálna: Baran (detail), po 1965, Múzeum mesta Bratislavy, foto: Ľudmila Mišúrová

Zvieracie plastiky drobných i monumentálnych rozmerov rozvíjala od začiatku nástupu na výtvarnú scénu v 30. rokoch 20. storočia až do jeho záveru. Motívy zo zvieracej ríše na nás pôsobia rozprávkovo, romanticky a nepochybne je v nich prítomný detsky úprimný, čistý a ničím nezaťažený pohľad. Na tomto mieste si pripomeňme, že okrem pedagogického pôsobenia na keramickom oddelení Školy umeleckých remesiel viedla aj štúdium keramiky v detskom kurze. Práce detí s očarením obdivovala a rovnako ako Ľudovít Fulla ich vnímala ako inšpiračný zdroj moderného umenia.

„Byl to vždycky velký svátek, když jsme společně otvírali pec a každé dítě si vybralo svou vypálenou práci, na které bylo jasně vidět, s jakou svědomitostí své dílo v každé fázi provádělo. Dětem jsem dávala ke zpracování co největší kus hlíny, což je odvádělo od titěrností. Jako náměty jsem dávala zvířata a nebo figury v akci. (…) Vitriny v mém kabinetě plné prací dětských i dospělých žáků byly mou pýchou a láskou.“ – Julie Horová

Julie Horová – Pes, okolo 1960, Slovenské múzeum dizajnu, fotografia: Tibor Honty

Štýl Horovej zvieracích plastík sa v čase menil, ale celkovo môžeme odčítať tri základné vývojové línie – prvá vychádzala z modelovaných drobných plastík, v ktorých dominovala haptická a farebná stránka dekoratívneho predmetu. Druhou je modelácia z valčekovaných plátov hliny tvarovaných na hrnčiarskom kruhu a posledným typom sú plastiky zvierat so základom v tvare točenej nádoby, prípadne syntéza funkčnej nádoby a zvieracej plastiky.

Podstatnými znakmi všetkých troch línií opierajúcich sa o technológiu sú redukované, geometrizované až abstrahované tvary, na začiatku tvorby výrazné kombinácie viacerých farebných glazúr, neskôr od konca 50. rokov redukcia farebnosti až k puritánskej hnedej a sivej, minimálne dekoratívne prvky vzniknuté tradičnými zdobiacimi technikami, akými sú oblievanie, maľovanie, bodkovanie, striekanie, vrypy atď. Podstatou všetkých troch fáz je však organické previazanie tvaru a dekoru tým spôsobom, že sa vzájomne komplementárne prirodzene podporujú.

Horovej sochárska erudovanosť je zrejmá z formovania rafinovanej viacpohľadovosti a z premyslenej stavby drobnej alebo väčšej plastiky v priestore. Z niektorých cítime až živosť zvieracej predlohy a mnohým z nich nechýba vtip ani hravá nadsádzka. Zvieracie plastiky Horová tvorila ako dekoratívny predmet do moderného interiéru a vo väčších rozmeroch aj ako záhradné plastiky. Štíhle, elegantné tvary Horovej zvierat zo 60. rokov vychádzajú z estetiky bruselského štýlu, ktorá zasiahla európsky vývoj v umení po medzinárodnej výstave EXPO Brusel 1958.

Julie Horová – Malá lama, 1932, Slovenská národná galéria

„Ruka v ruke s týmito predmetmi, vždy sa opakujúcimi, idú nekonečné rady drobných modelovaných a točených keramík, zvierat, figúrok, betlehémikov, mištičiek, popolníkov a kachličiek, ktoré opakujú hlavné črty jednotlivých období v tisícich obmenách. Tieto drobné predmety sú pôvabné nielen pre farebnú krásu, ale pretože práve ony sú vytvorené najprostejšími, najarchaickejšími keramickými hmatmi, a preto nám pripomínajú vždy dačo prírodou stvoreného, ako lastúrky, kamienky alebo nevybrúsené drahokamy.“ – Ester Šimerová

Približne v rovnakom čase ako Horová pracovala s geometrickými tvarmi a tvarovou redukciou v dizajne zvieracích hračiek česká dizajnérka Libuše Niklová (1934 – 1981), pričom uplatňovala vtedy nový progresívny materiál – plasty. Jej sedacie nafukovacie gumené hračky (byvol, slon, žirafa) sa stali legendárnymi a mimoriadne obľúbenými až do súčasných dní. Patria k významným ikonám českého moderného dizajnu 60. a 70. rokov.

Kolekciu Júlie Horovej zo zbierok Slovenskej národnej galérie, Slovenského múzea dizajnu, Západoslovenského múzea v Trnave a Múzea mesta Bratislavy dopĺňame zvieracími keramickými plastikami jej absolventov zo ŠUR v Bratislave, ktorí sa stali v povojnovom období nasledovníkmi Horovej modernej keramickej školy vychádzajúcej z ľudového umenia – Dagmar Rosůlkovej (1909 – 1998) a Juraja Szántóa (1908 – 1982).