Orient

Krajiny východu, ďaleké cesty a prísľub dobrodružstva ako z rozprávok Tisíc a jednej noci. Orient Expres s konečnou zastávkou v Istanbule, kedysi Konštantínopole, doviezol cestovateľov a dobrodruhov priamo k tureckému trhovisku, ktorého kulisou boli mešity, minarety, palmy, zmes zvukov, tvárí a exotického tovaru. Orient pôsobí na všetky zmysly a každý, kto ho okúsi, ostane očarený.

Orientalizmus bol tvorivý prístup objavujúci sa v západnom maliarstve, architektúre a dekoratívnom umení 19. storočia. Charakteristické sú preň scény prostredia a motívy z rôznych neeurópskych krajín vrátane Turecka, Alžírska, Maroka, Egypta, Indie, Japonska a Číny. Zatiaľ čo niektorí umelci zvolili realistický prístup zobrazenia, mnohí ďalší prevzali charakteristický vizuál tej ktorej krajiny. Orientalistické obrazy často využívajú bohatú farebnosť a známe atribúty – lampy, textílie, fajky, okrasné rastliny – v spojení s kontrastom svetla a tieňa, aby vytvorili pocit prašného tepla. Na základe týchto obrazov a symbolov si širšia verejnosť vytvárala vizuálne predstavy o blízkom a ďalekom východe.

Typickým žánrom orientalizmu bol háremový obraz s orientálnymi tanečnicami a odaliskami. Umelci sa pri vykresľovaní honosných interiérov a krásnych žien (neraz západného vzhľadu) často spoliehali iba na vlastnú fantáziu. Tento žáner tiež poskytol priestor pre erotické akty a príbehy, keďže ich exotické umiestnenie dostatočne vzdialilo západného diváka, aby boli morálne prípustné.

Karol Ľudovít Libay, Rudolf Alt, Alexander Schön – Fantastický tanec egyptskej tanečnice, 1857, Slovenská národná galéria

Orientalizmus šíril a posilňoval celý rad stereotypov o východných kultúrach, najmä pokiaľ išlo o nedostatok „civilizovaného“ správania a rozdiely v morálke, sexuálnych praktikách a tradíciách ich obyvateľov. Orientalizmus sa z toho dôvodu najviac rozšíril v koloniálnych veľmociach – Veľkej Británii a Francúzsku. V oblasti dnešného Slovenska sa orientalizmus natoľko neprejavil, resp. bol v povedomí umelcov a divákov spätý najmä s Osmanskou ríšou a jej vplyvom v Európe. Z tunajšieho pohľadu bol aj Balkán vnímaný ako oblasť, kde sa miesila orientálna kultúra s európskou.

Orientálne hnutie pokrývalo celý rad žánrov od veľkých biblických scén cez portréty v turbanoch až po úžitkové umenie a fotografiu. Neobišlo ani architektúru.

Louis René Letronne, Auguste Hibon, Pascal Xavier Coste, Louis Courtin – Prameň a kiosk záhrady de Choubrah, 1840, Galéria umenia Ernesta Zmetáka

Objavovanie Orientu

Cestovanie do severnej Afriky a Malej Ázie bolo v 19. storočí veľmi populárne. Umelci s dobrodružnou povahou vyrážali na objavné cesty a dokumentovali ich v kresbách. Po návrate publikovali tieto kresby domáce vydavateľstvá ako grafické albumy.

V zbierkach Stredoslovenskej galérie môžeme nájsť takéto grafické listy od Karola Ľudovíta Libaya. Libay precestoval v roku 1856 Egypt a Núbiu, neskôr navštívil aj Bagdad a Perzský záliv. Egyptskú cestu následne spracoval do albumu šesťdesiatich chrómolitografií. V jeho grafikách sa nám pred očami rozprestiera presne tá romantická fatamorgána orientálnych krajov. Fantastické ruiny egyptských palácov stoja ako svedectvá starého sveta podliehajúce postupnému zániku. Rieka Níl sa prediera skalnatou krajinou a zvyšky kamenných chrámov na jej brehoch pripomínajú zašlú slávu a bohatstvo faraónov. Libay nachádza krásu v nespútanej divočine, ale aj v civilizácii – všíma si palmové háje uprostred púšte, bazáry či mešity v Káhire.

Karol Ľudovít Libay – Časť perzského bazáru v Kaire, 1857, Stredoslovenská galéria

Pozoruhodný obrazový materiál priniesol z ciest Emil Orlík. Prvú cestu na Ďaleký východ podnikol už v roku 1900. Navštívil Japonsko, kde si osvojil umenie kaligrafie a japonské techniky maľby. Vytvoril viaceré albumy s pôsobivými výjavmi zo života obyvateľov Japonska a Číny.

Aj v tridsiatych rokoch pretrváva nadšenie z Orientu, o čom svedčí Benkov Motív z Casablanky (1931). Figurálne štúdie a detaily z každodenného života v južanských krajinách nájdeme aj v tvorbe Jozefa Theodora Moussona, Eugena Nevana či Viktora Hermélyho.

Viktor Hermély – Minarety, 1920–1930, Stredoslovenská galéria

Symboly Orientu

Orient ožíval v predstavách Európanov najmä vďaka biblickým príbehom odohrávajúcim sa v Malej Ázii a v Egypte – príbehy o Mojžišovi, útek cez Červené more, putovanie Izraelitov po púšti atď. Legendárne stavby ako Babylonská veža alebo Šalamúnov chrám dráždili fantáziu Európanov. Divy sveta Starého zákona mohli spoznávať aspoň vďaka obrazom.

Príbeh Troch kráľov dostal do povedomia kresťanov ťavy ako dopravný prostriedok. Ťavy sa vďaka trom kráľom objavujú vo vyrezávaných betlehemoch zdobiacich kostoly počas vianočných sviatkov – príkladom sú postavy z tabuľového betlehemu z farského kostola v Tvrdošíne od Maximiliána Ratskaya. Nezvyčajná silueta, piesková farba a vtipný zjav spravili z ťavy vizuálny symbol Orientu. Atypické predstavy o ich vzhľade poznáme od Václava Hollara.

Václav Hollar, David Loggan – Ťava, 1662, Slovenská národná galéria

O niečo vernejšiu podobu ponúka Johann Adam Klein v grafike z prírodovedného albumu, Johann Elias Ridinger v grafike Karavána alebo Karol Marko st. v maľbe s odpočívajúcimi Ťavami v južnej krajine.

Ďalšou vizuálnou skratkou pre navodenie orientálnej atmosféry boli palmy, či už ako súčasť krajinného pozadia alebo aj ústredný motív diela.

Karol Ľudovít Libay – Palmový les poniže Kenneh, 1857, Stredoslovenská galéria

Orientálne prvky v architektúre a úžitkovom umení

Maurský štýl, alebo štýl orientálnej obnovy používal špicaté alebo podkovové oblúky, turecké minarety, lucerny, ozdobné okenné rámy, ornamentálne čalúnenie a tapety, arabské dlaždice a mozaiky. Johann Bernhard Fischer von Erlach vytvoril v rámci A Plan of Civil and Historical Architecture desiatky plánov, v ktorých obsiahol arabské kúpele, mešity, minarety, pyramídy a fantastické stavby z mytológie.

Do módy sa v 19. storočí dostali aj romantické minarety v zámockých parkoch. Jeden z mála zachovaných príkladov sa nachádza v areáli zámku v Ledniciach. Na Slovensku sa maurský štýl objavuje v kúpeľoch Hammam v Trenčianskych Tepliciach z roku 1888, ktoré v dobe svojho vzniku nemali v Európe obdobu.

Orientalizmus sa prejavil aj v podobne módnej vlny zriaďovania orientálnych alebo čínskych salónikov. V historických expozíciách niektorých zámkov a kaštieľov sa zachovali orientálne a čínske salóniky, napr. v Bojniciach, Betliari, vo Svätom Antone či v Humennom. S týmto fenoménom súvisí aj zberateľstvo umelecko-úžitkových predmetov, predovšetkým zbraní a keramiky, ale aj vytváranie orientálnych kabinetov s kresbami, maľbami a fotografiami. Tu nesmieme vynechať koberce – v rôznorodej palete štýlov vynikajú tie s tkanými obrazmi, ako napr. Koberec-Panderman z konca 19. storočia. Obsahuje osem výjavov architektúry a štylizovaných rastlín. Častejšie sa však v zbierkach vyskytujú modlitebné koberčeky menších rozmerov.

Ázijský autor z 19. storočia – Koberec-Panderman, 19. storočie, Slovenská národná galéria

Orient vo fotografii

Orientalistickú fotografiu spopularizovali Maxime du Camp a Gustave Flaubert svojou expedíciou do severnej Afriky a na Blízky východ. Obrázky a príbehy, s ktorými sa vrátili, inšpirovali ďalšie generácie fotografov. V našom výbere zastupuje fotografiu François Kollar. Na záberoch z roku 1959 zachytáva portréty mužov z Dakaru v ich tradičných odevoch či zložitý proces tkania gobelínu.

François Kollar – Tkanie gobelínu, 1931, Slovenská národná galéria

O niečo skôr, v roku 1956, cestoval mladý fotograf Ján Cifra do Vietnamu, kde vytvoril pôvabnú sériu šesťdesiatich fotografií zachytávajúcich krásy pobrežnej krajiny, každodenný život a prácu miestnych obyvateľov.

Fotografia a film prevzali v druhej polovici 20. storočia úlohu autenticky dokumentovať exotické krajiny, zatiaľ čo výtvarní umelci a umelkyne sa zamerali skôr na subjektívne pohľady a dojmy.

Ján Cifra – Vietnam. Návrat, 1956, Slovenská národná galéria

Orient optikou 20. storočia

Hoci sa orientalizmus začiatkom 20. storočia dostal do úzadia, ovplyvnil spolu s japonizmom a africkým umením viaceré vznikajúce výtvarné smery. Inšpirovali sa predovšetkým pestrosťou a dekoratívnosťou, čo vidno najmä v impresionizme a secesii.

Po vlne oslobodzovania sa krajín spod koloniálnej nadvlády nasledovala kritika orientalizmu a stereotypov s ním spojených. Objavili sa tiež kritické aktivity zo strany feministických umeleckých kruhov aj samotných postkoloniálnych krajín. Pojmy Orient a orientálny už v kontexte druhej polovice 20. storočia stratili svoju esenciu a vystriedal ich záujem o exotické krajiny a exotiku.

Okrem stereotypov orientalizmu sa postkoloniálne krajiny vyrovnávajú aj s fenoménom masového turizmu a v neposlednom rade s následkami vojnových konfliktov. V tomto kontexte vyznieva obraz Ernesta Zmetáka Bagdad (1969) z obdobia pred inváziou nanajvýš ako nostalgická spomienka na pokojné a slnkom zaliate mesto vyrastajúce z oázy paliem.