Drsná škola

98 diel  ·  Alexandra Kusá  ·  28. 07. 2017

Slovenská grafická škola, reprezentovaná osobnosťou a dielom Albína Brunovského, má v našich dejinách umenia neotrasiteľné postavenie. Výstava Drsná škola s touto tradíciou nepriamo súvisí, resp. konfrontuje sa s ňou a predstavuje protipól grafického myslenia a prístupu k médiu v súčasnosti u autorov s dátumom narodenia po roku 1970. Je zameraná na výskum súčasných podôb média grafiky a ich porovnanie s tradíciou grafického žánru u nás minulých dekád 20. storočia.

Názov Drsná škola, vypožičaný z literatúry (Hard Boiled School) je tak trochu licenciou, na druhej strane však naozaj pomenúva rozpoznateľnú tendenciu v súčasnom umení. Koncepcia výstavy, ktorá je výsledkom opakovaného premýšľania, zvažovania, škrtania a dopĺňania autorov, je postavená tak, aby túto tendenciu rozpoznala a autorsky podchytila. Práve preto bola výsledná zostava „okresaná“ na šesť autorov: Erika Bindera (1974), Jana Čumlivského (1978), Emila Drličiaka (1973), Pala Čejku (1973), Juraja Horvátha (1975) a Tomáša Klepocha (1981). 



Zúčastnených umelcov a ich tvorbu mnoho spája, aj keď niektoré spojitosti nemusia byť prvoplánovo zrejmé. Výber prezentuje relevantné vzťahy a možné presahy grafiky k voľnému umeniu (Binder), ku konceptuálnej typografii (Drličiak), k „absolútnej grafike“ (Klepoch), k úžitkovej grafike (Horváth), k dejinám umenia (Čejka) a k základom grafiky a ich presahom (Čumlivski). Pre protagonistov Drsnej školy je grafika každodennou nutnosťou, prirodzeným spôsobom výtvarného myslenia. Formálne im je vlastné zaujatie linorytom a v menšej miere drevorytom. Rýpané linky sú robustné, priznávajúce stopu nástroja. Sú celkom opačné než minucióznosťou sa vyznačujúca Brunovského škola, suchá ihla a nuansy litografie. Podložka (lino, drevo) nie je len medzistupňom ani jedným z nástrojov v procese tlače grafického listu, ale stáva sa autonómnym dielom, ktoré sa pretvára a pretrváva. Každý zo zúčastnených autorov pracuje vo vyčlenenom priestore, čomu bola podriadená aj príprava výstavy, ktorá pripomínala skôr tvorivé sympózium. Výsledkom sú invenčné autorské kolekcie.

Vybraní výtvarníci nikdy nebudú tvoriť mainstream – neformujú hlavný prúd dejín umenia, nezaznamenávajú senzačné predaje. Sú však relevantnou platformou, tvoriacou konzistentné kultúrne podhubie a generujúcou nebadané, ale vplyvné odchýlky nevyhnutné pre zdravé fungovanie scény. 

 


Erik Binder

Erik Binder je typom umelca–tvorivej entity, ktorý neoddeľuje tvorbu a umenie od každodenného života – obe oblasti mu splývajú a navzájom sa prerastajú. Tvorí takpovediac neustále. Priam existenčne dôležitým miestom je preňho ateliér, o čom svedčí aj fakt, že v ňom viac-menej žije. Ateliér, ktorý označuje za reaktor, miesto „stretnutia dáždnika so šijacím strojom na operačnom stole“, je plný objektov, ktoré od niekoho dostal a ďalej ich recykluje a používa. Na umení má najradšej samotný proces vymýšľania (je to v podstate hlavne výmyselník). Jeho umenie vzniká bezprostredne, pod vplyvom okamžitej inšpirácie, je zväčša svieže, dômyselné a hravé. Vždy si šiel intuitívne svojou cestou, fungujúc na princípe kontra (protiargumentov). Kontra nie je forma odporu, ale práca s pohybom, dynamikou veci, ktorá sa týka konkrétneho momentu konfrontácie. Ide o jej vychýlenie, „pretočenie“, prispôsobenie svojmu cieľu.

Čo sa mnohým s Binderom spája, je práca s textom a jazykom. Samotný jeho prejav sa často odohráva v rýmoch. Píše poéziu, vyjadrovanie sa vo veršoch je mu bytostne vlastné. Je to súčasť komplexnejšieho životného štýlu či kultúry, ktoré autor vyznáva – konkrétne kombinácie viacerých jej súčastí, ako sú break dance, hip-hop, MC, verše / rýmy a graffiti. Erik ako master of ceremonies, mic controller, rapper, hip-hoper, drum and bass, garage, happy hardcore, reggae, old school rave, freestyle, rempo punk! MC má „udržiavať párty na žive“ – asi nič nevystihuje jeho osobnosť a pôsobenie viac...

miestnosť Erika Bindera na výstave Drsná škola


Pavol Čejka

Palo Čejka bol spočiatku postavou záhadnou, romantickou – aj preto sa dodnes pomerne konzistentne vymyká z povedomia o slovenskej umeleckej scéne, poznajú ho skôr „tí, čo už o ňom vedia“. Na grafickom dizajne (ateliér Ľubomíra Longauera na VŠVU) sa z Čejku stal grafik a ako sám hovorí „rýpač“. Jeho niekedy zdanlivo ‚nešikovný‘ štýl sa postupom času stal legitímnou a presvedčivou autorskou formou, na dôvažok využitou na sprostredkovanie adekvátneho obsahu. V jednom staršom texte bol Čejka označený nie za výtvarníka, ale za umelca – v tom starosvetskom zmysle slova, keď slovo umelec znamenalo napríklad aj: „talent + kutil + iný + s vkusom + latentným alkoholizmom + zručný + nevyspytateľný + čestný + svojský + kamarát + doslova inšpirujúci + dlho spí + tvári sa záhadne + všetko zľahčí + odnesie babičke tašku + ovláda dávno zabudnuté techniky a praktiky + má rád nesprávne ženy + niekedy nechodí spať“ (Kusá, 2010).

Silnou stránkou jeho grafík je naratív: Čejka potrebuje a vytvára silný príbeh. Niekedy je až literárne doslovný, inokedy referuje skôr k abstraktným pojmom, pracuje s náladou, atmosférou. Jeho prístup je až žensky empatický, dôsledne autorský a neustále sa posúvajúci dopredu. Každá ďalšia séria je vykročením, rozšírením – skrátka posunom. Popri tom ho, ako väčšinu protagonistov Drsnej školy, zaujímajú možnosti média. Farebné vrstvy, prístup k odtlačku ako jedinečnému kusu, práca s farebnými podkladmi. Rád pracuje s kvalitnými papiermi, o ktorých vie pekne rozprávať – zjavne tomu rozumie. Naopak – technologicky čistý postup ho nezaujíma. Pokojne pretláča lyžicou – nie je fixovaný na lis, aj keď jeho využitie nevylučuje a skôr experimentuje než by cizeloval remeselnú dokonalosť. Palo Čejka je umelec, ktorý väčšinu diel rozdal, no už len matne si pamätá komu, a ktorého pozná asi každý, aj keď skôr ako DJ Reverenda, ktorý púšťa platne, než ako výtvarníka.

miestnosť Pala Čejku na výstave Drsná škola


Jan Čumlivski

Vyštudoval hungaristiku (v niektorých prameňoch sa uvádza doslovne „maďarskú filológiu“) a kulturológiu na Univerzite Karlovej v Prahe, čo doplnil štúdiom animácie, písma a typografie na pražskej UMPRUM. Venuje sa autorskej knihe, grafike, literatúre, píše divadelné hry, je editorom, venuje sa typografii a tvorbe katalógov, získava ocenenia. Určitou časťou kultúrnej obce je pokladaný za génia a je celkom pravdepodobné, že jej predstavitelia sa nemýlia.

Asi najsignifikantnejšou oblasťou Čumlivského tvorby sú autorské knihy (ktoré sám napísal, ilustroval, zalomil, nezriedka vymyslel použité písmo a často aj vytlačil a zviazal) či už Union – ideálny stát (2012) alebo osobnejší Kvartira No. 77 (2005). Čo má však väčšina jeho výstupov spoločné, je silný autobiografický vhľad a permanentná pozitívna afinita k faktom, ktoré nevyhovujú väčšinovým predstavám. Jeho záber je široký, povedzme, že spoločensko-historický. Aj autorský prístup je osobitý – na základe overených faktov prináša vrstvu mystifikácie, irónie a humoru. Pre všetky knihy a dokonca aj pre prístup k sebe samému je asi najcharakteristickejšia „nesmlouvavost“. Dôležitý je v jeho prácach záujem o históriu, konkrétnejšie o tie jej etapy, ktoré stále nie sú celkom „vyriešené“ a tak má výsledok rozmer kolektívnej psychoterapie.

miestnosť Jana Čumlivskeho na výstave Drsná škola


Emil Drličiak

Drličiak nie je klasický grafický „rýpač“, v zostave vystavujúcich zastupuje naopak skôr špekulatívnu pozíciu. Jeho oeuvre zahŕňa zopár linorytov, dominantné sú však sieťky (serigrafie). Ani rané liná a serigrafie nefungovali na princípe priamej seriálnosti: výtlačok zakaždým koncipoval ako jedinečný unikát, a to aj vtedy, ak bol výsledkom utilitárny plagát. „Každý výtlačok som vyfarbil inak.“ (Edison, 1992) Divadelné plagáty zastávajú v Drličiakovom diele dôležité miesto. Spočiatku ich vyrábal/vymýšľal fiktívne – teda plagáty ku konkrétnym hrám, ale na nejestvujúce predstavenia – postupom času sa však dostal aj ku konkrétnym realizáciám a nakoniec sa venoval aj divadelnej scénografii. Na študijnom pobyte v St. Étienne sa začal zaoberať biorganizmami, biomechanizmami (biomechanoidmi), v prácach ožívali kružidlo, adaptér, armatúra, z ktorých vznikal nový človekostroj, ale aj zvieratostroj v rozsiahlej sérii mikroskopových zajacov. Na ďalšom pobyte v Ľubľane venoval intenzívny čas šesťuholníkom – hexagónom, ktoré sa stali jeho univerzálnou osnovou, chrbticou väčšiny ďalších projektov.

Emilov prístup a výstup je skôr grafickým videním sveta, než by bol klasickou grafikou. Napriek technológiám bol vždy spriaznený s milimetrovým papierom a jeho obsesia rastrami a sieťami prerastá nielen jeho dielom. Prešiel mnohými žánrami počnúc komiksom až po realizácie, ktoré z neho robia uznávaného a úspešného autora typografických úprav. Má za sebou množstvo kníh a katalógov, ale aj víťazstvo v súťaži na logo Slovenského centra dizajnu (2010) alebo pre mesto Trenčín (2005). Jeho práca však na svojom voľnom konci stále viac a viac opúšťa územie tradičnej grafiky a vykračuje do rôznych smerov. Emil dnes pôsobí sčasti ako mýtická figúra slovenského grafického dizajnu a sčasti ako dobrovoľný záhradník v areáli Novej Cvernovky.

miestnosť Emila Drličiaka na výstave Drsná škola


Juraj Horváth

Napriek tomu, že je z Bratislavy, ako pravé československé dieťa sa prirodzene etabloval v Čechách. Pochádza z výtvarníckej rodiny – mama Andula (Anna) Horváthová (keramička českého pôvodu) a otec Peter Horváth (slovenský maliar, grafický dizajnér) spoluutvárali výtvarnícku kolónu v Devínskej Novej Vsi. Jeho otec podpísal Několik vět a za trest Juraja neprijali na bratislavskú ŠUP-ku. Jediná možnosť ísť na umeleckú školu tak bola na druhom konci republiky. V štúdiu prirodzene pokračoval na UMPRUM v ateliéri Jiřího Šalamouna, ktorý neskôr „zdedil“ a dnes ho vedie. Jeho záverečná školská práca POPROSVĚT (Populární Propaganda a Osvěta) bola inteligentnou reakciou na zmes náhleho intelektuálneho „prozření“ vo svete divokého kapitalizmu, mečiarovskej besnoty (Havran) a dobrých kníh, ktoré sprevádzali dospievanie v deväťdesiatych rokoch. Vracal do hry a tematizoval to, čo sa zo zreteľa vytrácalo, o čom sa nehovorilo alebo sa vo verejnom priestore hovorilo inak, ako by sa malo. Princípom bolo vykričať tiché témy. Práve POPROSVĚT stojí na začiatku všetkých veternomlynových aktivít, ktoré Horváthovi (často v tandeme s manželkou – spisovateľkou a prekladateľkou Terezou) išli a vyšli! Grafiku nasmeroval pragmaticky („som z nich najväčší užiťák“), do ilustrácie detských kníh. Vzoprel sa konceptu krásnej knihy, resp. mu dal celkom iný, nový obsah. Ten vyvrcholil a našiel svoju platformu v nakladateľstve Baobab (ktorého je spoluzakladateľom).

Aj keď sa väčšina Horváthových prác vzťahuje na knihy a konkrétne ilustrácie, nie je jeho tvorba obmedzená iba týmto utilitárnym rámcom. Vo voľnej grafike sa stále viac – zdanlivo v protiklade voči ilustráciám – sústreďuje na vizuálnu stránku. Okrem experimentu s farbou a jej variáciami sa venuje vizualite ako téme a jeho série obsahujú skryté, drobné naratívy. Nech Horváth urobí, zorganizuje, vyrýpe, ilustruje čokoľvek, výsledkom bude príbeh, pretože tak uvažuje a už nikdy z toho nevystúpi.

miestnosť Juraja Horvátha na výstave Drsná škola


Tomáš Klepoch

Bratislavčan Klepoch si po absolvovaní Slovenského súkromného gymnázia spravil nadstavbu v podobe jednoročného štúdia odboru Výstavníctvo na ŠUP-ke, ktoré však nedokončil - odišiel do Španielska, kde sa pretĺkal rôznymi spôsobmi: robil robotníka na stavbe aj smetiara („bol som na ulici, žral som z kontajnerov – tam som zažil všetko...“). Počas tohto dobrodružstva si však uvedomil, že sa chce vrátiť k umeniu a zotrvať pri ňom. Preto po návrate v roku 2005 nastúpil na VŠVU, kde strávil dva roky v ateliéri Grafiky a iných médií, dva roky na Vizuálnej komunikácii a rok na internej stáži na maľbe, pričom s možnosťami maliarskej výpovede grafiky sa vo svojej tvorbe kontinuálne zaoberá dodnes. Okrem výstavnej činnosti (najmä v galérii Photoport a v rôznych verejných priestoroch Bratislavy) sa venuje ilustrátorskej činnosti, ktorá je príkladom variability jeho vizuálneho jazyka – na jednej strane realizácie, ktoré sú charakteristické určitou surovosťou v námetoch i v prístupe k spracovaniu materiálu, na druhej minuciózna práca na malých formátoch, často vzťahujúca sa k nežným textom detských knižných publikácií.

Väčšinou sa realizuje prostredníctvom čiernobielych výstupov, ktorých kontrastnosť mu umožňuje akcentovať kresbovú líniu výpovede. Do iných grafík, ktorých jadro tvorí kresba, vstupuje prostredníctvom ďalších vrstiev, keď jeden zaznamenaný záber rozfázováva v určitom časovom slede v ilustratívnej výpovedi. Možnosť vstupovať do jednej grafiky s rovnakou energiou viackrát a meniť ju v podobe ďalších výtlačkov považuje za hlavný benefit média: „Pri maľbe sa to nedá – tam keď druhýkrát urobíš to isté, je to nanič.“ Každou novou vrstvou zasahuje aj do obsahu: v ďalších vstupoch odrýva to, čo viac na obraze nechce, alebo naopak pridáva, čo uzná za vhodné. K niektorým výstupom tak má aj sedem, osem matríc. Žiaden stabilný systém tvorivých postupov, ktorý by sa dal generalizovať, nemá – s každou jednotlivou vecou pracuje intuitívne. Klepoch rád pracuje s rôznymi materiálmi, napr. s drevom, alebo so smolou, najčastejšie však asi vyrezáva do lacných gumených podláh z Baumaxu. Námety zbiera systematicky a dlhodobo. Jeho komplexný a takpovediac totálny grafický prístup ostáva v jadre konceptuálny.

miestnosť Tomáša Klepocha na výstave Drsná škola


Okrem šestice autorov, predstaviteľov Drsnej školy, sa na výstave objavujú aj diela – grafiky klasikov zo zbierok slovenských galérií, počnúc Albínom Brunovským cez Mikuláša Galandu, Ľudovíta Fullu, Ernesta Zmetáka, Oresta Dubaja, Júliusa Szabó, Kolomana Sokola, Eugena Króna, Maxa Švabinského až po Albrechta Dürera. Okrem nich sú v kolekcii zastúpení aj ďalší autori ako Cyprián Majerník, Martin Kollar, Peter Kalmus, Boris Ondreička či Svätopluk Mikyta.

Výstava Drsná škola, aj keď vedome postavená žánrovo na grafike, je predovšetkým o súčasnom umení, o jeho hraniciach a pažravosti, s akou vstrebáva rôzne žánre, permutuje ich, žongluje s nimi, historizuje...

Kurátorkami výstavy sú Alexandra Kusá a Lucia Gavulová

Trvanie výstavy: 20. júl 2017 — 29. október 2017

Ďalšie informácie, texty a výtvarné diela zúčastnených autorov nájdete v katalógu k výstave Drsná škola - a iné historky zo súčasnej grafiky a taktiež na stránke projektu Banská St a nica.

  Tweet