Milan Adamčiak (1946 - 2017) bol povolaním primárne muzikológ, ale jeho intermediálna tvorba, venujúca sa prienikom hudby a výtvarného umenia bola rozsiahla a rôznorodá. Organizoval umelecké akcie a happeningy, zakladal hudobno-performačné skupiny (DAD, Ensemble Comp., Transmusic group), spolupracoval s konceptuálnymi umelcami (Július Koller, Alex Mlynarčík), vytváral zvukové objekty, inštalácie, hudobné grafiky, experimentálnu poéziu a množstvo ďalšieho. Kolekcia grafických partitúr ukazuje Adamčiakov nekonvenčný prístup k hudobnej notácii. Obmedzenia tradičného notového zápisu pre svoje vnímanie hudby prekonával používaním originálnych geometrických kompozícií a voľnou prácou s grafickým priestorom. Jeho partitúry sú vizuálne atraktívne a zároveň umožňujú voľnejšiu interpretáciu zápisu a tak aj slobodnejší prednes skladieb.

Adamčiakova tvorba začala v 60. rokoch 20. storočia, keď sa zapojil do neoavantgardných tendencií v slovenskom výtvarnom umení. Jeho verejné akcie prinášali nástroje a postupy spájané s vážnou hudbou do neformálnych a neraz aj humorných situácií a prostredí. Posúval hudobný prejav mimo tradičných mantinelov a prepájal ho s divadelnou akciou. Počas normalizácie tvoril skôr v súkromí, neúnavne pracoval na svojich vizuálnych partitúrach a skiciach, ktorých sa zachovali stovky. V centre jeho pozornosti boli hudobné charakteristiky (štruktúry, rytmus a plochy) a ich vzájomné vzťahy. Jeho grafiky boli zväčša jednolistové a realizoval ich v kresbe, grafoch, kolážach, asamblážach, kumuláciách a pod. Tvorbe grafických partitúr sa nepretržite venoval viac než päť desaťročí a v tejto oblasti bol na Slovensku priekopníkom.

Milan Adamčiak - Hudba pre Manfreda Mohra, 1977

Adamčiakove partitúry sú často skôr voľnými inštrukciami k prednesu hudobných konceptov než presnou reprezentáciou tónov a ich dynamiky. Geometrické značenia, voľne rozmiestnené na hárku, môžu predstavovať efemérne a ťažko sformulovateľné vlastnosti skladby, ktoré si interpreti vyložia podľa vlastného citu, skúsenosti či fantázie. Niektoré partitúry vizuálne evokujú určité prostredia (labyrint, bunka, fiktívna krajina), procesy (transformácia, rotácia) alebo systémy vzťahov a dajú sa zhudobniť rôznymi spôsobmi. Samotné performance neraz obsahovali vtipný až absurdný námet a nevyhýbali sa konfliktu, neistote či momentom kakofónie.

Adamčiak sa inšpiroval kresbami Vasilija Kandinského a Georgesa Braqua alebo digitálnymi experimentami Manfreda Mohra. S rastúcim množstvom vytvorených hudobných grafík začal postupne rozmýšľať nad ich systematizáciou. Typológiu svojich partitúr rozvíjal od prvej polovice 90. rokov a jej ucelenú podobu skoncipoval v roku 2012. Definoval partitúry, ktoré si interpreti posúvajú a otáčajú (rotabilné), a partitúry, v ktorých zachycuje kontúry krajiny, oblakov, tieňov na skalných bralách, ale aj štátnych hraníc a ostrovov (kontúrové). Medzi ďalšie typy patria pásmové, modelové, systémové, blokové, nástenné alebo trojrozmerné partitúry. Niektoré hudobné listy venoval jemu blízkym umelcom a osobnostiam, ktoré ho ovplyvnili. Vďaka ich precíznosti a vizuálnym kvalitám obstoja tieto grafické listy aj ako samostatné výtvarné diela bez závislosti od doplňujúcej hudobnej zložky.

Viac sa o živote a bohatej tvorbe Milana Adamčiaka dočítate v publikácii Adamčiak Začni!, ktorú vydala Slovenská národná galéria pri príležitosti rovnomennej retrospektívnej výstavy autora, pripravovanej s jeho asistenciou. Výstava bola otvorená v marci 2017, iba dva mesiace po Adamčiakovej náhlej smrti. Autormi publikácie sú Lucia Gregorová Stach a Michal Murín.