Priehrady

114 diel  ·  Miroslava Maurery  ·  21. 08. 2020

Masa vody skrotená tonami betónu. Stovky drobných postáv loziacich po ozrutnej konštrukcii ako mravce. Umelý sútok riek tvoriaci nové pobrežia a hlbiny, ktoré boli kedysi lúkami. Viera v inžiniersky výpočet, deliaci krehkú rutinu vodnej regulácie od prírodnej katastrofy. Vodné stavby sú symbolom ovládnutia a pretvorenia krajiny na ľudský obraz. Podobne ako ďalšie prejavy priemyselnej premeny Slovenska, aj vznik vodných priehrad je bohato zdokumentovaný obrazovo, fotograficky i filmovo.

Budovanie priehrad a vodných nádrží zažilo najväčší rozmach v druhej polovici dvadsiateho storočia a prebiehalo vo všetkých regiónoch niekdajšieho Československa. Vodné stavby mali zvýšiť životnú úroveň obyvateľstva, zabezpečiť hygienicky nezávadnú pitnú vodu pre domácnosti, vyrábať lacnú a ekologickú energiu a zabrániť povodniam v záplavových oblastiach. Ich výstavba sa však dostala do povedomia aj pre fenomén núteného presídľovania pôvodných obyvateľov. Ľudia boli nútení opustiť svoje domovy a začať celkom odznova na cudzom mieste. Niektorí odišli hneď, iní vyčkávali do poslednej chvíle a z rodnej dediny odišli za stúpajúcej hladiny až na člne. Najmä u starších obyvateľov sa trauma zo straty domova už nezacelila.

Jozef Ondzik – Presídľovanie V., Slovenská národná galériaJozef Ondzik – Presídľovanie V., Slovenská národná galéria

 

 

Obrazy vodných stavieb od sorely po kritický dokument

 

Téma priehrad a presídľovania sa objavuje v maľbe, vo fotografii aj filme. Ich étos a pátos reflektuje spoločensko-politickú atmosféru doby. Umenie sorely oslavovalo budovateľské ideály a nadvládu techniky nad prírodou. Obrazy vodných stavieb predstavujú skoro až samostatnú kategóriu medzi propagandistickými priemyselnými motívmi sorely. Úplne odlišne vyznievajú fotografické eseje, ktoré sledujú stret záujmov jednotlivca a „pokrokovej“ spoločnosti.

Výstavy Tekuté obzory v galérii Tranzit a výstava Stratený čas? v Slovenskej národnej galérii priniesli kritický pohľad na presídľovanie v oblasti vodnej nádrže Starina. Výstava v galérii Tranzit prišla s koncepciou podobných situácií z rôznych krajín a kultúr, prezentovala tienistú stránku budovania priehrad: „Vychádzajúc zo všadeprítomnej stavby priehrad výstava uvažuje o technokratickej vízii pokroku ako o samotnej podstate modernity skôr než len ako o jej vedľajšom produkte. V tejto desivej vízii sa panenské ekosystémy, starobylé dedičstvo a domorodé komunity redukujú na ‚vedľajšie škody‘ a ponárajú pod šíry tekutý obzor.“ (Rado Ištok, Tekuté obzory, Bratislava : tranzit.sk, 2019)

Výstava Stratený čas uvažuje o probléme presídľovania ako o bolestivom zásahu do súkromia: „Máloktoré budovateľské projekty vstúpili za socializmu do života obyvateľstva intímnejšie a rozpornejšie ako práve vodné diela. V máloktorých verejnoprospešných stavbách sa bytostná nezlučiteľnosť súkromného a verejného, štátneho a občianskeho vyjavovala nástojčivejšie ako pri bolestnom presídľovaní obyvateľstva z dedín, naplánovaných za obeť výstavbe vodnej nádrže či priehrady.“ (Petra Hanáková, Stratený čas? SNG, 2007)

Martin Martinček – Na stavbe priehrady Liptovská Mara, 1972, Slovenská národná galéria

Martin Martinček – Na stavbe priehrady Liptovská Mara, 1972, Stredoslovenská galéria

 

V kolekcii si všímame aj obrazy dedín namaľované pred likvidáciou. Tieto portréty krajiny pred zánikom zachytávajú presne tie miesta, ktoré ich obyvatelia museli opustiť. Kuriozitou sú spomienkové maľby obcí, ktoré umelec namaľoval až s odstupom času, dávno po zatopení danej oblasti. „Robotníci kultúry“, ako sa v období sorely označovali umelci a fotografi, vytvorili aj pohľady na vodné diela už udomácnené, dobre usadené v krajine, akoby tam boli odjakživa – s člnkami na vode, romantickými západmi slnka a s nostalgickými scenériami pokojnej vodnej plochy rozliehajúcej sa do diaľky.

Ladislav Čemický – Liptovská Mara, 1983, Slovenská národná galéria

Ladislav Čemický – Liptovská Mara, 1983, Slovenská národná galéria

 

 

Zánik a znovuzrodenie krajiny

 

Starina

Viaceré vodné stavby na Slovensku nesú názov po niektorej zo zatopených obcí. Výnimkou nie je ani Vodná nádrž Starina. Najväčší rezervoár pitnej vody v strednej Európe počas troch dekád svojej existencie čelil protestom a kritike, div že mu múry nepopraskali. Zo siedmich rusínskych obcí z ochranného pásma nádrže bolo postupne vysídlených 3500 obyvateľov. Obce Starina, Ruské, Veľká Poľana, Dara, Smolník, Ostružnica a Zvala napokon vymazali aj z máp. Niektoré obce v okolí Stariny neboli zatopené, no ich obyvatelia sa museli vysťahovať kvôli ochrane kvality pitnej vody v rezervoári.

Jozef Ondzik – Presídľovanie VI., 1986, Slovenská národná galéria

Jozef Ondzik – Presídľovanie VI., 1986, Slovenská národná galéria

 

Vihorlatské osvetové stredisko v Humennom vyhlásilo medzi rokmi 1981 – 1988 dokumentárny projekt Presídľovanie a výstavba vodnej nádrže v Starine. Do projektu sa zapojili viacerí fotografi a filmári z celého Československa. Spomedzi množstva fotografického materiálu vyniká séria s názvom Presídľovanie Jozefa Ondzika, fotografa z Humenného. Jeho systematické zaznamenávanie v priebehu niekoľkých dekád a spolupráca s Tomášom Leňom vyústili do vzniku publikácie Rusíni[5]. Taktiež Jozef Lauruský s dokumentárno-fotografickým projektom Svedectvo spod Pľaše zaznamenával sugestívnu výpoveď o zániku obce Ruské.

Zánik siedmich rusínskych obcí mapuje vo filmovej podobe niekoľko dokumentárnych esejí  Oj Starina, Zabudnutí?, STAV – Starinské okolie, Neobyčajné príbehy na slovenskom sídlisku – Vyhnala ich voda.

Zo zatopenej obce Veľká Poľana pochádzal grafik, ilustrátor, maliar a pedagóg Orest Dubay. Jeho manželka Anna pochádzala takisto zo zatopenej dediny Skolče na Liptove. Dubay v roku 1989 venoval rozsiahly súbor svojej tvorby Vihorlatskému múzeu v Humennom. V jeho tvorbe môžeme nájsť motívy, ktoré pripomínajú krajinu v okolí Veľkej Poľany, z ktorej nepochybne čerpal inšpiráciu do svojich knižných ilustrácií.  

Orest Dubay – Krajina, 1971, Stredoslovenská galéria

Orest Dubay – Krajina, 1971, Stredoslovenská galéria

 

Obec Starina bola domovom maliara Andreja Smoláka. Počas budovania nádrže intenzívne tvoril obrazy zániku dedín, ale aj vznikajúcej priehrady. Pohľad na krajinu s dedinou Starina, aký ponúka maľba Juraja Kresilu V Starine (1980), je nenávratne pod vodnou hladinou.

Juraj Kresila – V Starine, 1980, Šarišská galéria

Juraj Kresila – V Starine, 1980, Šarišská galéria

 

Oravská priehrada

 

Oravskú priehradu uviedli do prevádzky v roku 1954 po dekádach neúspešných plánov preťatých svetovými vojnami. Presídľovanie sa tu týkalo približne 900 rodín. Pod hladinou ostali obce Slanica, Osada, Hámre, Ľavkovo, Ústie a časti obcí Bobrov a Námestovo. Z obce Slanica ostal nad hladinou Slanický ostrov, známy ako ostrov umenia.

Na ostrove sa zachoval barokový Kostol Povýšenia sv. Kríža, ktorý od roku 1971 slúžil Oravskej galérii ako expozícia tradičného ľudového umenia. Slanický kostol figuruje ako dominanta na obrazoch viacerých maliarov – na Benkovej Krajine so slanickým kostolom pôsobí ako jediná známka civilizácie v takmer nedotknutej divočine.

Martin Benka – Slanická osada s kostolom, okolo 1918, Slovenská národná galéria

Martin Benka – Slanická osada s kostolom, okolo 1918, Slovenská národná galéria

 

Ignác Kolčák, pôvodom z hornej Oravy, kresbou zaznamenával krajinu vrstevníc, v ktorej postupne vzniká vodná stavba. Neskôr sa prostredníctvom obrazov vracal v spomienkach k obci Slanica. Retrospektívne maľoval podoby Slanice, tak ako sa mu uchovali v pamäti. Fero Kráľ vytvoril okrem viacerých malieb stavebných prác aj denník Kresieb z Oravy so spomienkou na Slanicu. Spomienkové obrazy môžeme porovnať s množstvom autentických vyobrazení Slanice, napríklad aj z obrazov Eduarda Světlíka.

Ignác Kolčák – Spomienka na Slanicu, 1987, Oravská galéria

Ignác Kolčák – Spomienka na Slanicu, 1987, Oravská galéria

 

Ignác Kolčák – Stavba priehrady I., 1977, Oravská galéria

Ignác Kolčák – Stavba priehrady I., 1977, Oravská galéria

 

Aj tvorba Márie Medveckej je úzko spätá s Oravskou priehradou. Vďaka maľbám priehrady získala uznanie a ocenenia na výstavách a súťažiach. Autorka zaujala svojou invenciou, keď pomerne nudný motív priehrady stvárnila ako triptych s alegorickými výjavmi po stranách. Obraz Márie Medveckej (1950) formálne pripomína menej známy triptych Oravskej priehrady (1949) Dezidera Millyho.

Dezider Milly – Triptych Oravská priehrada, 1949, Oravská priehrada

Dezider Milly – Triptych Oravská priehrada, 1949, Oravská priehrada

 

Medveckej triptych dnes poznáme už iba z reprodukcií: „... vtedy mladá autorka prerazila a na krátky čas sa aj stala žiarivou hviezdou slovenskej sorely. Triptych dochovaný iba v opisoch a reprodukciách zaujal snahou zatraktívniť nudný pracovný výjav zo stavby priehrady. (...) Autorka sa výtvarnému spracovávaniu Oravskej priehrady venovala systematicky, na stavbe dokonca usporiadala výstavu svojich diel. Tou istou témou sa štyri roky zaoberal aj český výtvarník Eduard Světlík, ktorý svoje výsledky vystavil v roku 1955."

Mária Medvecká sa po štúdiách usadila na Orave, odkiaľ pochádzali aj jej šľachtickí predkovia. Vzhľadom na kontext angažovaných budovateľských obrazov priehrad, za ktoré získala ocenenia, vyznieva snaha zachytiť podobu zátopových dedín vo svojej tvorbe ambivaletne, je však pochopiteľná. Maľby Ľavkovo pred zatopením, Pri mostíku – Bobrov, Pri plákaní (na obraze mostík v dedinke Bobrov a niekoľko dedinských domov) pôsobia skicovito, s pochmúrnou atmosférou blížiaceho sa zániku.

Mária Medvecká – Ľavkovo pred zatopením, 1951, Oravská galéria v Dolnom Kubíne

Mária Medvecká – Ľavkovo pred zatopením, 1951, Oravská galéria v Dolnom Kubíne

 

Ústie nad Oravou sa pravdepodobne objavuje na obraze Zoltána Palugyaya s názvom Oravská krajina. Možno ho spoznať podľa kostolnej veže, ktorá veľmi pripomína kostol z fotografických snímok obce.

Zolo Palugyay – Oravská krajina, 1930 – 1935, Galéria mesta Bratislavy

Zolo Palugyay – Oravská krajina, 1930 – 1935, Galéria mesta Bratislavy

 

Liptovská Mara

 

Kvôli výstavbe priehrady Liptovská Mara bolo v rokoch 1965 – 1975 presídlených viac ako 4 000 obyvateľov z dedín Bukovina, Čemice, Dechtáre, Demčín, Liptovská Mara (podľa ktorej sa volá priehrada), Liptovská Sielnica, Liptovský TrnovecPaludza, Parížovce, Ráztoky, Sestrč, Sokolče, Vrbie. Viaceré vzácne objekty zo zatopených dedín dnes môžeme nájsť v Pribyline v Múzeu liptovskej dediny. Medzi nimi aj časti gotického Kostola Panny Márie z 13. storočia z obce Liptovská Mara, drevené domy z Liptovskej Sielnice či goticko-renesančný kaštieľ z Parížoviec.

V zatopenej obci Palúdza stával evanjelický artikulárny kostol. V 1974 bol kostol ako významná a autentická kultúrna pamiatka pochádzajúca z dvadsiatych rokov osemnásteho storočia premiestnený do neďalekého Svätého Kríža, postupne bol celý reštaurovaný a nakoniec v roku 1982 aj znovu vysvätený.

Antonín Smažil – Palúdza, 1971, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa

Antonín Smažil – Palúdza, 1971, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa

 

Ladislav Čemický pochádzal zo zatopenej obce Čemice a vo svojej tvorbe zachytával okolitú prírodu, podoby rodného kraja aj figurálne motívy obyvateľov Liptova. V olejomaľbe Mierová mlatba na ŠM v Čemiciach zvečnil neopakovateľnú atmosféru prác na poliach a scenériu údolia, ktorá už dávno zanikla. Poetické akvarely zatopených dedín znázorňujú zatopené obce Dechtáre, Palúdza a Nežitovce. O rodnej dedine Čemice povedal: „Vyrástol som tu s pocitom nesmiernej slobody, aký mi život nikdy viacej nedal, na nekonečných lúkach a pastvinách, bez znalosti bázne a strachu. Čemice neboli nikdy dedinou, nebol tu nikdy ani farár, ani notár, a záujem štátu o tento kút zeme sa prejavoval iba tým, že vysielal tam exekútorov z Mikuláša.“ (Ladislav Čemický v rozhovore pre SME)

Ladislav Čemický – Mierová mlatba na ŠM v Čemiciach, 1954, Slovenská národná galéria

Ladislav Čemický – Mierová mlatba na ŠM v Čemiciach, 1954, Slovenská národná galéria

 

Liptov vo svojej tvorbe zachytáva aj maliarka Dagmar Dubská Kmošková, ktorá sama pochádzala z Okoličného (časť Liptovského Mikuláša). 

Poslední obyvatelia zo zátopovej oblasti odišli v roku 1974. Väčšina z odchádzajúcich rodín svoje domy rozobrala a z ich častí si postavili nové. Niektorí sa presťahovali do bytoviek v okolitých mestách Vrútky a Martin.   

Michal Kern – Liptovská Mara, 1974, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa

Michal Kern – Liptovská Mara, 1974, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa

 

V súvislosti s výstavbou Liptovskej Mary bol nakrútený angažovaný hraný film Deň slnovratu, sledujúci životné osudy dvoch mladých inžinierov na pozadí výstavby vodnej priehrady. V snímke, ktorá vznikla na objednávku strany, môžeme vidieť zábery zo staveniska priehrady Liptovskej Mary, ale aj scény zasadené do prostredia rozpadnutých vysídlených dedín, torzá a ruiny opustených domov pomaly zarastajúce krovím a lopúchmi.

Aj pri stavbe Liptovskej Mary dostali priestor umelci a dokumentaristi, aby spropagovali stavbu priehrady. Martin Martinček, fotograf a advokát pochádzajúci z Liptovského Petra, nafotil dokumentárnu sériu Na stavbe Liptovskej priehrady, v ktorej nájdeme portréty robotníkov, krajinu zmenenú na nepoznanie a najmä vizuálne príťažlivé zábery ozrutných konštrukcií.

Martin Martinček – Na stavbe priehrady Liptovská Mara, Stredoslovenská galéria

Martin Martinček – Na stavbe priehrady Liptovská Mara, Stredoslovenská galéria

Martin Martinček – Liptovská Mara, 1972–1977, Liptovská galéria Petra Michala BohúňaMartin Martinček – Liptovská Mara, 1972–1977, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa

 

S fotografom Martinom Martinčekom sa v päťdesiatych rokoch na Liptov presťahovala aj jeho manželka maliarka Ester Šimerová-Martinčeková. Spolu chodili na stavbu priehrady a každý pracoval na svojom diele. Šimerová-Martinčeková vytvorila geometrizujúcu kompozíciu, vychádzajúcu z rytmu horizontál a vertikál stavebných lešení, elektrických káblov a konštrukcií, viditeľných aj na fotografiách jej manžela. Jej obraz Tesárske práce na stavbe novej priehrady nie je typickým budovateľským dielom sorely. Viac než samotná maľba odkazuje na ideály doby jej názov.

Ester Šimerová-Martinčeková – Tesárske práce na stavbe novej priehrady, 1972, Slovenská národná galéria

Ester Šimerová-Martinčeková – Tesárske práce na stavbe novej priehrady, 1972, Slovenská národná galéria

 

 

Priehrada mládeže Nosice, Ružín, Veľká Domaša, Nádrž Nová Bystrica a Zemplínska Šírava

 

Priehrada mládeže Nosice, budovaná v rokoch 1949 – 1958 aj prostredníctvom mládežníckych brigád, zatopila podstatne menej obydlí ako vyššie spomenuté vodné stavby. Zatopená bola obec Okrut a časti obcí Nosice a Milochov. Brigádnik Jarmily Čihánkovej je skvelým príkladom propagácie lákajúcej mladé posily na priehradu. Atmosféru budovania priehrady približuje video pozostávajúce z dobových fotografií. Zaujímavou pripomienkou tej doby je reklamný plagát J. Zaťka pre Kúpele Nosice.

Vojtech Mensatoris – Púchovská priehrada (Nosice), 1981, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa

Vojtech Mensatoris – Púchovská priehrada (Nosice), 1981, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa

 

Na povodí Bodrogu a Ondavy vzniklo v rokoch 1962 – 1967 tretie najväčšie vodné dielo po Oravskej priehrade a Liptovskej Mare – Veľká Domaša. Zo zátopových obcí Dobrá nad Ondavou, Petejovce, Trepec, Veľká Domaša, Valkov a častí obcí Bžany a Turany nad Ondavou sa muselo vysťahovať sedemsto domácností. Z dedín Valkov, Kelča a Trepec sa zachovali pôvodné kostoly, o ktoré sa pôvodní obyvatelia ďalej starali.

Andrej Gaj – Domaša, 1993, Šarišská galéria

Andrej Gaj – Domaša, 1993, Šarišská galéria

 

Približne v tom istom čase prebiehala aj stavba Priehrady Ružín na rieke Hornád (budovaná v rokoch 1963 – 1973). Zasiahla päť obcí, pričom úplne boli zatopené obce Ružín a Košické Hámre. Z pôvodných častí Margecian sa zachoval kostolík a Vápenka. Nové Margecany boli postavené v blízkosti priehrady. Vzniku priehrady predchádzala stavba železničnej trate vedúcej aj ponad priehradu Ružín. Objavuje sa na obrazoch Petra Konečného a Andreja Doboša maľovaných v duchu sorely. Námet Most v Ružíne však nájdeme aj v kresbách Matildy Čechovej.

Andrej Doboš – Trať družby pri Ružíne, 1953, Slovenská národná galéria

Andrej Doboš – Trať družby pri Ružíne, 1953, Slovenská národná galéria

 

Priehrada Nová Bystrica, vybudovaná v 1983 – 1989, pohltila obce Riečnica a Harvelka. Neboli to typické obce, ale kopanice s roztrúsenými domčekmi. Niektoré domy z dedín boli zachránené a včlenené do expozície Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke. V blízkosti priehrady dodnes stojí riečnický kostolík, ktorí obyvatelia kopaníc postavili začiatkom dvadsiateho storočia najmä vďaka podpore príbuzných v Amerike. Z Riečnice pochádza otec maliara Milana Laluhu, aj starý otec pedagóga VŠVU Milana Opálku. 

Janko Alexy – Priehrada, 1960 – 1963, Oravská galéria

Janko Alexy – Priehrada, 1960 – 1963, Oravská galéria

 

Zemplínska Šírava (vybudovaná v rokoch 1961 – 1965) je jednou z mála priehrad, ktorej výstavbe nepredchádzalo žiadne vysídľovanie obyvateľov. V zátopovej oblasti sa nachádzala jedine pristávacia dráha lietadiel, využívaná počas druhej svetovej vojny najmä lietadlami Luftwaffe. Zemplínsku šíravu v rôznych ročných obdobiach maľoval Štefan Makara, ale objavuje sa aj v dielach ďalších autorov, ktorí navštívili priehradu – Jozefa Nemčíka, Mikuláša Rogovského, Ladislava Čemického a mnohých iných. 

Július Nemčík – Letná Šírava, 1969, Šarišská galéria

Július Nemčík – Letná Šírava, 1969, Šarišská galéria

Štefan Makara – Jeseň na Šírave, 1984, Východoslovenská galéria

Štefan Makara – Jeseň na Šírave, 1984, Východoslovenská galéria

 

Zdá sa, že realizácia vodných diel na Slovensku ustala, no vodné diela aj tak rezonujú v tvorbe súčasných autorov a kurátorov. Spätne prehodnocujú prínos a dopad vodných stavieb a podrobujú ich kritickým úvahám, z ktorých jednoznačne vyplýva, že presídľovanie je stále citlivou, priam bolestivou témou. Zánik obcí a vysťahovanie si mnohí pamätníci dodnes pripomínajú spomienkovými textami a výročnými stretnutiami. V neposlednom rade sú to práve tie malé dedinské kostolíky, osamotené na brehoch priehrad, ponúkajúce tiché svedectvo o existencii zabudnutých svetov a domovov pod hladinami priehrad po celom Slovensku.

Ján Paľo – Člnky pri Oravskej priehrade, 1980, Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch

Ján Paľo – Člnky pri Oravskej priehrade, 1980, Galéria umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch

 


 

Použité zdroje:

Hanáková, Petra – Hrabušický, Aurel:  Stratený čas? : Slovensko 1969 – 1989 v dokumentárnej fotografii. Bratislava : SNG, 2007.
Ištok, Rado: Tekuté obzory. Bratislava : tranzit.sk, 2019.
Kusá, Alexandra: Prerušená pieseň. Výtvarná prax v časoch stalinskej kultúrnej praxe 1984 –1956. Slovenská národná galéria, Bratislava, 2019.
BEA: Maliar Ladislav Čemický bol majstrom akvarelu, 1. 4. 2009

Čas.sk: Liptovská Mara pochovala 13 obcí: Kto nepredal, toho štát vyvlastnil. 27. 12. 2015.
Droppa, Martin: Kronikár zaniknutého sveta, 14. 12. 2013. In: .týždeň
Gyndl, Eugen: Presídlenci, 15. 4. 1982.
Harkotová, S.: Museli ustúpiť vode. Do rodných dedín potrebujú povolenie. In: Aktuality, 6. 2. 2017.
Hažíková, Iveta: Domov im zaliala voda. 10. 6. 2018
Kampf, Vladimír: Starina oslavuje 30 rokov. Ako sa budovala najväčšia vodná nádrž na pitnú vodu na Slovensku? In: Život, 20. 10. 2019
Korzár Prešov: Domaša zmenila krajinu. Dotkla sa ľudí aj prírody. 27.3.2018
Nová Bystrica. Stránky obce.
Obec Riečnica.Sstránky obce.
Otriová, J.: Vysídlenie pre Starinu: Chrámy vyhodili do vzduchu, stromy spílili.  Korzár, 19. 5. 2018.

Stančíková, Ľubica: Liptovská Mara dala najväčšej priehrade meno i symbol. 17. 2. 2019
Špaňová, Mária: Poloniny, Miestopis obcí. 7. 1. 2008.
Špidusová, Anna: Obce Riečnica a Harvelka pohltila voda. 25. 12. 2019.
TASR: V chráme v Topli nájdu turisti repliku najstaršej cyrilskej pamiatky. 6. 7. 2016.
Zachar, Martin: Keď boli slovenské obydlia potopene, alebo málo poznané informácie zo zatápania Slovenska pri stavbe priehrad. 8. 1. 2017.